Myslíte si, že len EA Sports vidí ľahko zarobené chechtáky v každoročnom či častom vydávaní športov? Na takú víťaznú formulku rýchlo radi prejdú aj iní výrobcovia, stačí, aby mali po ruke dobrý šport a trvanlivú licenciu. Tápajúca SEGA si uvedomuje, že niektoré série neťahajú toľko záujemcov čo kedysi (Sonic), a opäť sa raz rozhodla vydať stávku na istotu – nový Virtua Tennis.

Keď som telefonoval pred napísaním recenzie s Junkerom, že mám Virtua Tennis 2009, omylom som spomenul, že v PS3 už rotuje Virtua Tennis 3. Na čo vraví, že hádam ročník 2009 a nie dva roky stará Virtua trojka. Aha, jasné... No vlastne... Fakt je, že medzi týmito dvojicami je veľmi málo rozdielov a našinec uvidí na obrazovke pekné kurty, viaceré povrchy, naháňajúcich sa hráčov, rovnako iritujúcu hudbu a to je na prvý pohľad všetko.

Pravda, Virtua Tennis 2009 si z trojky preberá aj viacero pozitív. V prvom rade ľahký prístup k hráčovi a rýchle zžitie sa s pohybmi a údermi. Na rozdiel od Grand Slam Tennisu, kde sa dobrý tutoriál nekoná, sa tu dokážete naučiť ovládanie hráča za 10 minút. Škoda, že za rýchlosť učenia môže aj chudobnejšia paleta úderov, opäť sú iba tri a v praxi dokonca na nich veľmi nezáleží. Pri ovládaní sa treba zamerať primárne na beh po kurte a byť v čase úderu v dostatočnej blízkosti loptičky a stlačiť jedno z tlačidiel. Úder sa na 95 % podarí a keď stihnete (čo ide úplne hladko) aj vystihnúť správny smer loptičky na miesto, kde ju súper nemá šancu chytiť, pôjdu vám gemy a sety ľahko od ruky.

V tejto hre sa naučíte do polhodiny uhrať fiftíny z každej pozície – zo siete, základnej čiary i z rohov kurtu. Aj tí najviac behaví súperí sa pred vami sklonia, keď šmaríte loptičku do úplne opačného rohu, keď sa vám predtým podarilo ich vyhnať do toho druhého. Je to príliš ľahká taktika, ktorej sa vyrovná snáď iba prelobovanie vylákaného hráča na sieti. Iste, toto funguje najmä pri prvých zápasoch s ľahkými súpermi, no ani v strede hry sa ešte postup nemení.

Tréning hry sa dá ľahko zmáknuť a keď si chcete pozrieť, kto všetko bol licencovaný pre tento ročník, určite skúste exhibície s Federerom, Sharapovou či patrioticky s Danielou Hantuchovou. Celkovo tu čaká 23 hviezd, pričom niektoré z nich zažili virtuálnu premiéru. Pri nich sa vám rýchlejšie dostanú do krvi aj minimálne rozdiely typov povrchov a štýlov hráčov, nakoľko autori verne adaptujú ich silné i slabé stránky. Vďaka nim zistíte, čo platí na súperov (a opačne na vás) a hneď po hodinke-dvoch sa môžete vrhnúť na hlavný chod hry.

Tým je World Tour, kde si tvoríte vlastného hráča a vydávate sa na pomerne zdĺhavú cestu. Vaša kariéra začína na rôznych tréningoch, vedie na rozličné turnaje a na spestrenie vám slúži tucet druhov minihier. Tréningy a prvé zápasy sú však žalostne jednoduché a slúžia iba na lepšie pochopenie vlastnej postavy. Turnaje sú fajn, no obsahujú jeden nepekný fakt – strašne pomalý postup v rebríčku. Váš hráč začína na 100. priečke, no aby sa dostal aspoň na 50. miesto, to chce 7 až 10 hodín rovnakých zápasov. Hra vám navyše stále žrebuje relatívne ľahkých súperov a pri jednoduchej AI nemáte problém vyhrať zápasy na prvýkrát.

Otázne je koľko takých zápasov po sebe chcete zvládnuť počas jedného zahrania. Je to paradox, ale aj obyčajné Wii Sports dokázalo namixovať riadnu výzvu a vždy vám dať ťažšieho súpera ako vy, aby ste si lepšie skóre zaslúžili. Vo Virtua Tennis 2009 však funguje skôr formálne – zápasy ubiehajú, miesto v rebríčku sa zvýši, no veľká zábava to nebude. A tak si dávkujete hru po večeroch, a po dvoch-troch zápasoch vám zrazu prídu celkom po chuti aj na pohľad divné, ale v srdci celkom zábavné minihry.

Je tu zber predmetov počas odrážania loptičiek, boj s loptičkami z pirátskych lodí či kŕmenie tučniakov rybami za pomoci rakety. Bláznivé, nepravdepodobne kvalitné, ale napokon celkom zábavné. Minihry majú navyše až osem druhov obtiažností – a postupne si ich odomykáte, pričom na prvý raz mnohé nedokončíte. Iste, niektoré začnú byť máličko frustrujúce, ale väčšinu zdoláte.

Je to sčasti paradox, že minihry obtiažnosť nastavenú majú, no celej hre chýba trojica-štvorica módov, ktorá by ju riadne spestrila, aby hráč po troch dňoch nezíval na 80. mieste a mordoval sa pomaly nahor. Až pri dosiahnutí Pro módu sa totiž hra dokáže vybičovať a rovnako aj zvýšiť nároky na vašu postavu. Tá síce získava skúsenosti v tréningoch i zápasoch, ale opäť platí, že dopad na hru na kurte je minimálny. Virtua Tennis 2009 je skrátka príliš jednoduchý – že by taký potrebný prechod na masívny trh?

Jedným z mála rozdielov verzie 2009 oproti predchodcovi je popri pridaní nových známych mien aj možnosť tvorby hráča, s ktorým sa dá vyraziť do sveta multiplayeru a zahrať si poriadny zápas so živým protivníkom s vyššou obtiažnosťou, akú ponúka AI. Lenže tu sa zase občas ukáže nedokonalá služba pre spájanie či neprimeraná dĺžka lagov pre pokojnú hru s virtuálnymi tenistami z celého sveta. Škoda, aj jedna z mála noviniek nie je dotiahnutá do dobrého konca.

A výhrady pokračujú sčasti aj pri grafike – Virtua Tennis 2009 strašne trpí mŕtvolnými textúrami tenistov. Vždy, keď kamera po úspešnom údere švenkne na známu či neznámu tvár, otrasiete sa a spýtate sa sami seba, či toto je tá HD grafika, po ktorej túžime?! Hon za realizmom prináša súčasné obete – tento tenis nimi riadne trpí a je to škoda, lebo kurt či okolie sú spracované krásne. Pri hudobnej stránke možno chváliť zvuk úderov, no haniť typicky rušivý moderný soundtrack, ktorý je lepšie vypnúť.

Virtua Tennis 2009 je ľahučký tenis pre nenáročných, ktorí si chcú po večeroch pinkať, vyhrávať automaticky zápasy a investovať kopu času a úsilia za malé odmeny. Po mesiaci-dvoch ležérneho hrania sa dostanete na koniec kariéry a vydýchnete si. Osobne však tvrdím, že za to nový Virtua Tennis nestojí. Jedinou výnimkou môže byť Wii verzia, kde sa trošku rozhýbete, no na PS3 či X360 neobstojí VT 2009 ani sám o sebe a tobôž už nie v sérii, lebo oproti trojke mení minimum vecí. A pritom nedostatkov tu nie je vôbec málo.