Nathan Spencer bol na nedobrovoľnom odpočinku celých desať rokov. Po tom ako porazil Imperiálov (pôvodná NES hra), je zradený vlastnou vládou, ktorá sa ho chce zbaviť. Osud však zaúraduje a teroristi vypustia na mesto Ascension experimentálnu zbraň, ktorá ho roztrhá na kusy a všetko pokryje radiáciou. Bionické komando musí opäť do akcie a pomôcť tým, ktorí ho už odpísali.

Osem bitové klasiky zomierajú ťažko. Bionic Commando bolo len nedávno oživené v skrolovačke Rearmed a už sa na nás valí dobrodružstvo, tentokrát už v plnom 3D zobrazení. Správny či chybný krok od Capcomu a (dnes už neexistujúceho) štúdia s krivým úškrnom Grin?

Celé prostredie sa môže zdať veľké a hodné skúmania, no zdanie klame. Aj keď vidíte okolo seba voľný priestor, kam len oko dovidí, celá voľnosť sa zmenšuje na trocha väčší koridor, pretože mesto je pokryté smrteľnou radiáciou. Chcete sa pozrieť na dno nekonečných rozvalín? Bum, zabije vás radiácia. Radi by ste vyšplhali na najvyššie budovy, čo by bolo pomocou bionickej ruky otázkou niekoľkých sekúnd? Bum, zabije vás radiácia. Odbočíte trocha viac pri ceste pralesom vľavo, či vpravo? Bum, zase radiácia. Jediným miestom, kde vás nezabije to svinstvo, sú jaskyne, pretože tam nie je kam uhnúť z cesty. Až mi to niekedy celé pripomínalo väčšiu chodbu z Wolfenstein3D. Tým pádom ani nehrozí nejaké veľké plánovanie, odkiaľ napadnete nepriateľov, pretože pri pokuse ich obísť z inej strany nastane čo? Radiácia.

Príbeh je podobne obmedzený ako voľnosť pohybu a v úvode som ho vlastne popísal celý, pretože ďalej sa vyvíja len minimálne. Okrem hlavnej postavy v hre stretnete ešte pár (dve) vedľajších a ich účinkovanie je také násilné a zbytočné ako posledný ústrižok toaleťáku pri kombinácií hruškovej vody a piva. Máte chuť ich zastreliť, ale hlavná postava moralizuje, potom chcete animačku preskočiť, no to nejde, nakoniec chcete zastreliť seba. 

Nathan okrem tradičnej Bio ruky používa aj zbrane, ktoré drží zo zrejmých dôvodov v ruke druhej. Základnú pištoľku má od začiatku, každú novú zbraň si môže vyzdvihnúť v kontajneroch, ktoré posiela sporadicky vláda zo vzduchu. Maximálne však môže niesť len dve zbrane a jedna je samozrejme pištoľka. O nič veľké však nejde, pretože zbrane sa vyskytujú riedko a náboje vystrieľate skôr ako poviete máme-tu-krízu-žiadne-zvýšenie-platov-za-recenzie. V debničkách z neba padajú samopal, brokovnica, granátomet, snajperka a to je asi všetko.

To na čom strácajú zbrane, by mala dohnať bio ruka a tá sa snaží ako môže. Pôvodný úd bol nahradený biomechanickým implantátom s nadpriemernou silou a vystreľovacím hákom so schopnosťou zachytávania sa o objekty. Pomocou švihu tak má Nathan schopnosť lietať vzduchom ako Tarzan, resp. ako slabšia verzia Spider-Mana. Pri preskakovaní je najkritickejšie časovanie a hľadanie miesta na zachytenie, ktoré treba prehľadávať ručne kamerou, správne miesto je symbolizované modrým krížikom. Mnoho krát sa však stane, že miesto je označené len šedým krížom, čo znamená, že na zachytenie je ešte priďaleko a pokiaľ nenájdete rýchlo nové miesto, tak letíte k zemi ako šuter, čo v 90 % znamená smrť. Takto som úprimne začal nenávidieť mínové polia vo vzduchu, ktoré treba najprv deaktivovať a následne po mínach preskákať na druhú stranu. Odhadnúť vo švihu správne miesto na pustenie a následne zamerať nové miesto k prichyteniu a vyslať hák je celkom náročné.

Bio ruka sa samozrejme dá použiť ako ultimátna zbraň proti nepriateľom. Základným útokom je bodíčkovanie nepriateľa, pokročilejšou fázou je jeho zachytenie, pritiahnutie sa ku nemu a jeho následný odpal nohami do priestoru. No pokročilejší nepriatelia vedia poslať späť po lane energetickú vlnu, takže s ich homerunmi nemôžete dlho otáľať a vodiť si ich ako na vodítku. Ďalšou finesou je tzv. kajtovanie, kedy vybraný zahákovaný objekt vyhodíte do vzduchu, kde na moment plachtí ako šarkan, rýchlo zvolíte cieľ a po Indiana Jonesovsky ako šmahom biča vrhnete objekt na nepriateľa. Tento útok je najničivejší, no nie vždy je po bioruke vhodný interaktívny predmet na hádzanie.  

Smrť z vrchu je praktika nie nepodobná Hulkovi a jeho mocným úderom do zeme, lenže takýto mocný úder vie Nathan vyvolať len pri páde z veľkej výšky. Čím je započatý útok vyššie, tým väčšia tlaková vlna po dopade a počet odhodených vojakov. Posledným esom v rukáve je kombo, ktoré ak sa nabije dostatkom mŕtvych duší, je možné vypustiť v rádiuse niekoľkých metrov a to tak, že Nathan roztočí ruku na lane a všetko na okolí ľahne jedným šmahom.

Nepriatelia veľa múdrosti nepobrali a tak pekne nabiehajú pod ruku spravodlivosti, viac problémov spôsobia len bio roboti, ktorí sa dajú zničiť len zozadu, alebo vrhaním predmetov. Ak ich stretnete viacerých naraz, tak musíte okolo nich poskakovať a lietať na ruke ako cvičená opica, pretože aj keď je v hre autohealing, tak po dvoch zásahoch reštartujete od najbližšieho checkpointu. Samostatnou kapitolou by mohli byť bossovia, ktorých je však máličko (myslím že traja), no súboje sú o to rozmanitejšie. Treba hľadať ich slabé miesta a využívať naraz bioruku a pohodené zbrane, aby ste ich skolili.

Naposledy, ale nie v poslednej rade tú máme aj mutiplayer, ktorý však vo väčšine prípadov pripomína opičí kolotoč so zbraňami alebo veľmi slabý derivát hry Liero (ak si niektorí pamätníci pamätajú). Desiatka máp zo singláču, deathmatch, team deathmatch a capture the flag a ... to je všetko. 

Prostredie Bionic Commando je celkom sterilné, čo znamená, že okrem nepriateľov v ňom nič iné nenájdete, jednotlivé princípy stavieb a rúčkovanie po mínach sa opakuje stále a stále dokola a nepomôže ani zmena prostredia mesta na jaskyne alebo prales, čo zaváňa hnusnou repetitívnosťou. O obmedzení v podobe radiácie ani nevravím. Príbeh a uveriteľnosť postáv je taký slabučký, že aj Mrázik je pri ňom ako film podľa skutočnej udalosti. Pred maximálnym priemerom, šedosťou a tiež nie dlhým sedem hodinovým gameplayom hru zachraňuje len bionická paža a zopár bossov, čo je však trocha málo.