Môžete ju milovať, môžete ju nenávidieť. Ale v roku 2010 ju len ťažko vyhodíte z histórie videohier, pretože o dvanásť hlavných dielov neskôr a viac ako 90 miliónoch predaných kusov má nezastupiteľné miesto medzi hráčmi niekoľkých generácií. Videoherná séria Final Fantasy.

I. éra – NES + SNES
Začiatky

Pritom viacerí vedia alebo už azda čítali o jej začiatkoch a tie neboli megalomanské, skôr naopak. Prvé Final Fantasy vzniklo v roku 1987 ako veľký projekt Hironobu Sakaguchiho, keď mal Squaresoft pomerne náročné finančné obdobie – Sakaguchi-san bral hru ako výzvu a mala byť jeho vrcholovým dielom, a tak ju počastoval slovíčkom „finálne“. Ale aj v náročnej konkurencii Phantasy Star Universe a Dragon Quest, predsa už len etablovaných značiek, sa jej podarilo uspieť. Ukázala prepracovaný dej, dobré herné mechanizmy i výbornú hudbu od Nobua Uematsu.

Prvé tri Final Fantasy vychádzajú ešte na systéme NES (Nintendo Entertainment System). Séria však prvé roky ostáva v Japonsku – a prvý diel sa do USA dostáva až v roku 1990. Bežní hráči sa s ním môžu zoznámiť najlepšie až v súčasnosti – či už vydaním na PSP alebo aj na iPhone.

Úspech prvého Final Fantasy rýchlo podnietil prácu na druhom dieli, ale keďže prvý bol príbehovo už uzavretý, namiesto typického pokračovania zobrali autori fungujúce herné prvky, no vytvorili iný svet, iné postavy, iný príbeh – akurát ponechali štýl hrania a herný systém. Druhý diel síce nebol milovaný ako jednotka práve kvôli rýchlejšiemu vývoju, čiastočnému opakovaniu, ale priniesol nové tradičné prvky do série – niekoho menom Cid, kto sa neskôr začal objavovať v rôznej podobe, ale s rovnakým menom aj v ďalších dieloch série, a žltých operencov menom Chocobo. Druhý diel sa vzhľadom na slabšie prijatie do sveta tak rýchlo nedostáva – a opäť platí, že najlepšie si ho možno vychutnať na PSP či iPhone.

Na tretí diel mali autori viac času a rozhodli sa po slabšej dvojke pre podstatnejšiu evolúciu série. Vítanou novinkou bol systém, vďaka ktorému získali hrateľné charaktery väčšie možnosti variácie i kopu unikátnych vlastností. Final Fantasy III však napriek svojim kvalitám hľadala cestu k západným hráčom veľmi, veľmi dlho. Trvalo až 16 rokov a jeden remake, kým sa dostala do USA či Európy, a to v podobe novej verzie na Nintendo DS...

Ďalšia old-school trilógia

Po roku 1990 stál Squaresoft pred ďalším vážnym rozhodnutím – kam ísť so sériou Final Fantasy pri otázke hardvéru, keďže začala nastupovať nová generácia. Rozhodnutie padlo pre Super Nintendo Entertainment System (SNES), kde sa postupne objavila ďalšia trojica Final Fantasy.

Štvrtý diel v roku 1991 prináša čoraz väčšie množstvo známych prvkov. Po prvýkrát scenáristi dbajú o charaktery v oveľa väčšej miere – a rozpútavajú medzi nimi vzťahy na pozadí politického komplotu. Herný svet má navyše viaceré vrstvy, hráči sa môžu pozrieť do vesmíru i pod povrch planéty, čím sa zvyšuje epický pocit z hrania. Final Fantasy IV má navyše premiéru bojového systému štýlu Active Time Battle, t.j. ukazovateľ sa postupom času napĺňa a hráč sa dostáva na križovatku volieb – či urobí fyzický výpad, vyčaruje kúzlo akčné či hojivé alebo použije predmet. FF IV sa dostáva aj do USA, ale pod názvom Final Fantasy II, čím začína menší chaos v značení prvých dielov.

Piaty diel ostáva pre zmenu pár rokov iba v domácom Japonsku. Nadväzuje na štvrtý diel využitím bohatého príbehu, ATB systému a navyše pridáva Job systém, t.j. postavy sa učia novým povolaniam – a každý si môže vybrať z 22 povolaní a tvoriť rozličné kombinácie.

Final Fantasy VI predstavuje výraznejšiu zmenu vo vývoji. Sqauresoft si naň vyhradzujú viac ako dva roky vývoja a plánuje razantné uvedenie nielen v Japonsku, ale už aj v USA. Samozrejme, opäť pod iným číslom (FF III), takže roztrieštenosť série v povedomí pretrváva, no kvalita samotnej hry vyniká. Autori menia klasický stredoveký svet prvých dielov za steampunk. Pridávajú 14 výrazných postáv, pričom každej venujú nielen parádny profil, ale aj pozadie s vlastnými príbehovými epizódami. Celý príbeh ťaží z nelineárneho podania a aj parádneho záporáka. Po hernej stránke využíva opäť systém povolaní, prelína ich so slušne pripravenými animáciami a je to maximálne komplexný zážitok celého snaženia v prvých častiach Final Fantasy. Final Fantasy VI sa objavilo aj na PlayStation v rámci tzv. Final Fantasy Anthology (s piatym dielom).

Intermezzo A – hlavné rysy Final Fantasy

Skôr ako sa prepracujeme k hlavnej porcii ságy Final Fantasy, je dobré pripomenúť si pár kľúčových znakov série, ktorými sa vyznačuje počas prvých šiestich dielov. Squaresoft sa vždy snažil poriadne vyžmýkať hardvér, no v prípade systémov NES a SNES ešte nemohol využiť dychberúcu grafiku, tak kompenzoval zážitok aspoň po línii zvuku – a každý diel mal parádny soundtrack od Nobua Uematsu.

Aj bez ultramodernej grafiky stavilo Final Fantasy vždy na dve silné karty: iný svet a iný príbeh. Iste, v skratke sa dá hovoriť o skupinke hrdinov bojujúcich proti ukrutnému nepriateľovi za záchranu sveta. No ak je toto premisa, potom je Final Fantasy jednou z najlepšie varírujúcou sériou pri plnení cieľa - zažiť ten istý námet vždy v inom spracovaní. Od štvrtého dielu sa výrazne pohráva so scenáristickou líniou a vykresľuje do detailov svoje charaktery, pričom vám ich servíruje postupne, no ani pri jednom nezabúda na jeho motiváciu, existujúce či rodiace sa vzťahy s novými známymi v partii, ktoré často okoreňuje láskou či naopak, neznášanlivosťou, najmä ak je svet zložený z viacero frakcií stojacimi proti sebe. Je to parádny príbeh, za ktorým sa hráčom oplatí pachtiť v hre ďalej, lebo chcú zistiť, čo sa stane s ich obľúbencami alebo si chcú zistiť čo-to o ich minulosti. A zároveň sa Final Fantasy nebojí ukázať aj emócie a skĺbiť ich s hráčovým pohľadom na jednotlivé časti príbehu.

No na konci dňa sa pri Final Fantasy bavíte pri prepracovanom hernom systéme – objavovaní sveta, jeho posledných zákutí a samozrejme širokej palete nepriateľov núkajúcej variabilné možnosti boja. Či už prebiehajú ťahovo alebo v reálnom čase, vždy máte na výber. Popri fyzických útokoch sa často využíva mágia (niekoľko druhov od bielej, ktorá lieči či pomáha, cez útočnú čiernu, až po modrú či zelenú – pritom postava môže, ale nemusí byť dedikovaná na vybraný druh) a v neskorších dieloch nastupujú na scénu aj summoni, veľmi silné magické postavy vyvolávajúce obrovské ničivé útoky.

Poviete si, všetky tieto prvky môžu obsahovať aj iné RPG. No Final Fantasy má svoju latku nastavenú neskutočne vysoko. Na druhej strane každý, ale úplne jej každý diel ponúka totálne prepracovaný svet, odlišné postavy, herné systémy, takže ako jedna z mála sérii síce dostáva za svoj hlavný názov čoraz vyššiu číslicu, ale vždy je to samostatná hra.

Po šiestich dieloch, kde sa skvelý obsah a herné mechanizmy snúbili dokopy, prišla nová výzva – dominovať na poli formy. K nej Japonci potrebovali silnejší hardvér a nie iba škatule s kartridgmi. Dočkali sa ho v podobe prvej PlayStation a CD média, ktoré sa rozhodli využiť ako nikto pred nimi...

II. éra – FF na prvej PlayStation
Final Fantasy VII - revolúcia

Dnes je FF VII v pomyselnom strede histórie celej série. Niekoľko rokov príprav, zmena platformy, veľké ambície. Japonci nadviazali na prípravu šestky v snahe priniesť veľkolepý launch nového dielu série a po prvýkrát sa popri tradičnej porcii kvalitného obsahu sústredili aj na formu. No výsledok je viac ako iba osvedčené Final Fantasy v novom grafickom kabáte.

Príbeh je neskutočne komplexný a k dokonalosti privádza nelineárne rozprávanie o korporácii Shinra, ktorá vysáva energiu z planéty a proti nej stojí banda rebelov Avalanche. Mladík Cloud sa pridáva k pestrej várke hrdinov ako Barrett so svojou traumou, dvojicou krásnych žien Tifa – Aerith a neskôr pilota Cida, nesúrodej dvojice Red XIII – Cait Sith i tajných postáv ako Yuffie a Valentine, ktoré majú zakorenené nitky pôvodu v spletitom príbehu. Množstvo flashbackov je začiatok symbolického rozprávania, úhlavného nepriateľa či mytológie planéty s jej ochrancami. Emócie sa derú vpred ako nikdy predtým, keď autori cca v tretine hry neváhajú obetovať jedného z hrdinov – veď vy viete koho.

Aj herný systém pokročil – a kombinácia klasických skúsenosti (EXP) so systémom Matérií prináša svieži posun. Magické guľôčky redefinujú vlastnosti postáv, zbraní a ich veľké množstvo s rozličnými kombináciami ponúka vysoký stupeň variability. Popri matériach v hre figurujú klasicky aj summoni, mocné tvory vyvolávané zo špeciálneho druhu matérií.

Grafický engine so statickými, nádherne vytvorenými pozadiami, na ktorých sa premáva hrdina či celá skupina, je obrovský evolučný krok. Bojová vrava je graficky jednoduchšia, no množstvo efektov a neskutočná séria nepriateľov neomrzí ani počas desiatok hodín.

Je to možno paradox, no aj spletitá hra ako Final Fantasy VII oslovila vďaka vtedajšiemu hype obrovské publikum. Ba čo viac, pre mnohých to bola vôbec prvá RPG v ich hernom živote či prvé stretnutie s japonskou ukážkou umenia. FF VII však nepriniesla vietor iba do žánru RPG, hoci sa dá rozhodne považovať za hru zabezpečujúceho jeho rozšírenie, najmä z Východu na Západ, ale do celého herného priemyslu svojím prístupom, komplexnosťou a spracovaním. Napríklad pre Európu bol Final Fantasy VII vôbec prvý titul série – čakali sme naň viac ako 10 rokov!

Final Fantasy VII je vplyvná séria a autori sa k nej radi aj vracajú. V podobe filmu Advent Children (2004), akčnej PS2 jednohubky Dirge of Cerberus (2005) alebo najvernejšiemu prequelu Crisis Core na PSP (2007).

Final Fantasy VIII & IX – pod taktovkou dvoch tímov

Po veľkom úspechu Final Fantasy VII sa rozhodol Squaresoft vyčleniť dva tímy, ktoré by pracovali na nových Final Fantasy hrách a zabezpečili pomerne rýchly príchod a hráči by tak nemuseli čakať toľko rokov na ďalšiu hru. Pre Final Fantasy VIII bol zvolený skôr modernejší štýl – svet bol posunutý do jemne futuristického kabáta. Rozprával o študentoch špeciálnych stredísk menom Garden, revolučnej skupine i zlej čarodejnici Edea.

Final Fantasy VIII sa nepreslávila iba parádnymi animáciami (valčík v prvej hodine hry patrí medzi najznámejšie a okúsili ho všetci už v deme) či prvým použitím vokálnej skladby. Samozrejme, ôsmy diel bičovala obrovská vlna očakávaní po sedmičke – a pretože Squaresoft opäť využil iné systémy, nie každý ho bol ochotný prijať. Tou výraznou zmenou bolo totiž sprístupnenie mágie pre všetkých, a to pomocou systému Draw, ktorý umožňoval vysávanie mágie a ukladanie jednotlivých jednotiek kúziel alebo aj ich okamžité použitie v boji. Summoni vystupovali v podobe Guardian Forces, t.j. ochranných síl a levelovali rovnako ako aj ich postavy. FF VIII sa vôbec pohrávala s levelmi viac ako obvykle, pretože level nepriateľov sa zvyšoval úmerne s tým hráčovým. Takže ak ste prišli aj do starej lokality na 70. leveli, aj obyčajná guľa fúkala údery ako silná príšera. A ani Junction System zvolený pre spájanie vlastností nebol každému po chuti.

Príbeh FF VIII bol zložitý, pričom vás opäť vystrelil do vesmíru či pod vodnú hladinu, kde premával jeden skutočne tuhý boss. Pamätníci nedajú dopustiť ani na metropolu Esthar. A navyše sa v FF VIII v silnej miere podporovala love story a postupnej zmeny postáv. Milovníkov nelineárneho rozprávania potešili aj viaceré časové línie – vedľajšia za muža Laguna sa na konci nečakane prepojila s hlavnou...

Zaujímavosťou FF VIII bolo aj vydanie na PC, kde sčasti hra trpela konverziou, no inak išlo o úspešné zavŕšenie série v 90. rokoch. Je jasné, že osmička vyvolala hype, ktorý nemohla úplne naplniť – predaj vo výške 8 miliónov kópii však svedčil o úspechu, hoci nejeden hráč sa napálil, že sedmička bola iná.

Final Fantasy IX sa paradoxne neposunula vpred, ale rozhodla sa pre návrat ku koreňom. Takže opäť skôr stredoveké prostredie, množstvo netradičných postáv a štvorica v akcii (čo bola nečakaná zmena, keďže v sedmičke a osmičke ste naraz mohli bojovať iba s tromi). Aj sám Sakaguchi spomenul, že FF IX je napokon stelesnenie jeho pôvodného sna Final Fantasy.

Iste, pre mnohých hráčov sa kombinácia perfektného audiovizuálneho spracovania (neskutočné hlavné mesto, ale aj miesta jednotlivých rás) a osvedčeného herného systému so zvyšovaním levelov celkom pozdávala, no nebola to práve hra posúvajúca celý žáner vpred, ako by mnohí od Final Fantasy čakali. Kritici dodnes špekulujú, prečo Final Fantasy IX dosiahla predaj iba päť miliónov kusov a na konci PlayStation éry nezaznamenala väčší ohlas. Môže za to návrat k starému štýlu, vydanie Dragon Quest VII v blízkosti FF IX alebo skrátka mierne klesajúci záujem po odlišnej osmičke?

V skutočnosti sa z FF IX vykľul jeden z najlepších, i keď hráčmi možno nie adorovaných dielov série. Kritiky však boli jedny z najvyrovnanejších. FF IX obsahuje príbeh plný zvratov a z troch PlayStation dielov mal najnepravdepodobnejší koniec či záporáka. FF IX presne ukázala dvojicu nepriateľských línií Final Fantasy – na prvý pohľad jasný zloduch sa zhruba v polovici hry odpáli do pozadia a príde oveľa významnejšie zlo. Tento štvorcédečkový kolos ponúka veľmi solídnu gradáciu – od konca prvého CD začne stúpať na dynamike i komplikovanosti príbehu. Začiatok možno nebol razantný ako pri FF VII a VIII, no finálne CD rozhodne veľa kompenzuje.

Herný systém stavil na skúsenosti, osvedčené systémy mágie, pričom rešpektuje jej rozdelenie tried medzi jednotlivé postavy a summonov striedajú eidoloni, no vo funkčnosti ostávajú podobní. FF IX si zobrala staré dobré prvky ešte z NES éry a zasadila ich do modernej grafiky a veľmi bohatého soundtracku Nobuo Uematsu s desiatkami zaujímavých tém.

Intermezzo B – Final Fantasy po PSX

Trojica Final Fantasy VII, VIII a IX pevne ukotvila pozíciu značky vo svete japonských RPG i celej PlayStation ponuky hier. Predalo sa z nej viac ako 23 miliónov kusov a neostala exkluzívna iba pre PC – sedmička a osmička vychádzajú aj na PC, no s rozpačitým dojmom konverzie. Ani to však nedokáže rozbiť sen Hironobu Sakaguchiho mať každý diel úplne odlišný – ich systém, príbeh a konečne úplne odlišné svety s vlastnou grafikou – pochmúrnou budúcnosťou, inšpiráciou európskym svetom alebo starou dobrou stredovekou klasikou.

Generácia PlayStation ponúka aj strategickú odbočku Final Fantasy Tactics, no tá dosahuje iba mierny úspech napriek výbornému príbehu a prepracovanej takticko-strategickej časti.Final Fantasy ostáva stále rozprávačom veľkých príbehov a kombinuje témy korporácii, životného prostredia, budúcnosti, kde sa stretáva technika, mágia a do toho tri silné love story. Ale formálna stránka stále neodhalila všetky svoje triumfy a necháva si ich pre ďalšiu generáciu konzol.

III. éra – PlayStation 2
FF X – keď prišli hlasy

Final Fantasy X vyvíjajú tvorcovia rozlične vnímanej FF VIII. Po inšpirácii Európou však prichádzajú s odlišným konceptom a chcú sa vrhnúť na ázijské témy, pričom techniku odsúvajú na vedľajšiu koľaj a primárne veria mágii. Záchranu sveta si vo svojej premise príbehu ponechávajú, ťažnou témou sa stáva putovanie skupiny bojovníkov do starobylého mesta Zanarkand (paradoxne domáceho mesta ústredného hrdinu Tidusa, ktorý prešiel roky v čase), kde chcú zažehnať zlo menom Sin na pár rokov. Hrdinovia sa však postupne rozhodnú tento cyklus ukončiť nadobro, no musia obetovať príliš veľa.

Kombinácia cesty a opäť silnej love story vyústila do odlišného systému hry. Veľká časť putovania je pomerne lineárna, až ďaleko za polovicou sa môže hráč vydať na miesto podľa výberu. Dovtedy je viazaný na kus lokality, kde môže trénovať, no väčšiu mieru slobody nemá. Aj tento spôsob bol veľmi efektívny, pretože ukázal hráčom kombináciu pútavej story a vzápätí potrebnú voľnosť pre skúmanie sveta a vedľajších misií.

Herný systém sa vybodol na klasické skúsenosti a nasadil systém zvaný Sphere Grid. Hráči po svete zbierajú sféry, ktoré postupne inštalujú na veľkú mapu skúseností a na základe toho sa im zvyšujú ich parametre a schopnosti. Ani v FF X nechýba vyvolávanie silných Aeonov (variantov summonov).

Je to však aj technologická stránka berúca dych hráčom už v úvodnom roku životného cyklu druhej PlayStation. Popri 3D renderovanom svete, kde síce stále prebieha prepínanie obrazovky do bojového režimu po prvýkrát postavy prehovoria. Po grafickej stránke to znamená implementáciu mimiky a po zvukovej kompletné nahovorenie prestihových scén a množstva dialógov. Samozrejme, pri anglickej mutácii niektorí recenzenti kritizovali výber hlasov, ale rozhodne to bol posun vpred a ďalší tlak na emócie, keď ste napríklad rozosmievali smutnú Yunu alebo počúvali rady od rozvážneho Aurona, zadumaného Kimariho či veľkodušného Wakku.

Final Fantasy X bola totálna tour de force PS2 hardvéru v prvom roku a priniesla jeden z najsilnejších scenáristických zážitkov či prácu s kamerou, strihom, hudbou a samozrejme parádnymi animáciami. Scéna Yuny vyvolávajúca rituál duší je nezabudnuteľná, rovnako aj tanec v jazierku pod tisíckami odtieňov modrej farby v oblasti Macalania.

FF X-2 – prvé pokračovanie

Ešte nikdy v dovtedajšej 15-ročnej histórii nevyšlo k Final Fantasy priame pokračovanie či hra z toho istého sveta, ale ďalšími osudmi hrdinov. No pretože desiaty diel končil veľmi netradičným spôsobom a fanúšikovia si pýtali viac, Squaresoft (teda už Square-Enix) ich vypočul.

FF X-2 však nie je ani typické pokračovanie v tom, že by ponúkalo viac z toho istého systému hrania. Naopak, je to rarita aj na pomery série, pretože si berie existujúci svet, nadväzuje na dianie po konci predchádzajúceho diela a využíva dve hlavné hrdinky (i jednu novú), zatiaľ čo zvyšok postáv slúži pre epizódne roličky.

Pokračovanie však rozhodne potvrdilo tradíciu, že každé nové Final Fantasy má iný súbojový systém. Kombinácia Job systému a zmien oblečenia troch slečien či zmenšených Sphere Grid ponúkla veľkú variabilitu a FF X-2 sa tak hral inak ako jeho predchodca. Navyše vo veľkej miere pomohla aj zmena tempa i skladby za nelineárnu. Putovanie za jasným cieľom bolo nahradené už od začiatku náhľadom na celý svet a výber questov na určitom leveli. Tým pádom mierne trpela celistvosť narácie, z ktorej ostalo iba torzo niekoľkých scén súvisiacich s príbehom.

A do toho sa pri rovnakej grafike vymenila hudobná stopa. Košatý soundtrack orchestrálnych skladieb nahradila nečakaná zmes J-Popu a J-Rocku. Kto by si bol kedy pomyslel, že hudbu pre Final Fantasy bude raz remixovať Paul Oakenfold?

Reakcia hráčov i kritiky bola rozličná, pretože vážne smerovanie pôvodnej hry vystriedalo rozjarené šantenie a lov troch slečien v ľahšom, rozbitejšom štýle a s inou atmosférou. Ale Square-Enix mal pri FF X-2 profitabilitu zaručenú – s tretinovým rozpočtom, sotva ročným vývojom a napokon polovičnou predajnosťou z FF X si zaknihoval ďalší, i keď máličko kontroverzný hit.

FF XI – FF MMORPG

Final Fantasy XI nie je typická FF hra, pretože Japonci v nej zamierili do úplne iných oblastí žánru. Jedenásty diel je totiž zameraný na multiplayer a hoci obsahuje obrovský svet a typické ťahové súboje, pôsobí inak. Začína parádnym 8-minútovým introm, za ktorým nasleduje bohaté dianie vo svete Vana’Diel. Tvorcovia sa naplno zamerali na súboje hráčov v partii proti všakovakým príšerám a svet rozširovali sériou štyroch datadiskov v časovom rozpätí až siedmich rokov.

FF XI má po grafickej stránke blízko ku klasickým stredovekým verziám, dbá predovšetkým o známy systém levelovania i Job systém. Putovanie v skupine je požiadavkou a hra potešila najmä hard-core fanúšikov žánru, ktorým nevadili ani 5- či 10-hodinové bitky s megabossmi.

Zaujímavosťou FF XI je aj príchod na tri platformy – začínala na PS2, no na západe si zabezpečila slušný ohlas skôr vydaním na PC a v roku 2006 sa pridala aj Xbox 360 verzia. Niektorí kritici vtedy namietali, že prichádza pomerne neskoro, no podpora FF XI trvá prakticky dodnes.

FF XII – šesť rokov vývoja pre...

...novú hru série znamenalo veľa. No skôr ako uzrela svetlo sveta, prišiel Square-Enix o Sakaguchiho vo svojich radoch, vymenil ho za talentovaného Yasumi Matsuna, ktorý sa však pri tvorbe novinky prepracoval a ochorel, takže potom už na hru iba dozeral.

Dvanásty diel prichádza v roku 2006, na začiatku éry HD konzol a prináša opäť inú hernú skúsenosť. Veľa napovedal štýl Vagrant Story či Final Fantasy Tactics, za ktorými Matsuno stál, no v podaní FF XII sa prejavili najmä na vizualizácii sveta Ivalice. Podobne ako jedenásty diel stavil skôr na klasickú vizáž prvých dielov, no kombinuje ju s modernými prvkami a západným poňatím – viaceré obrovské animácie pripomínajú napríklad Star Wars.

Samozrejmosťou bol kvalitný soundtrack, celkový zvuk či engine (ktorý však na HD TV nevyzerá až tak skvostne), no veľký dôraz kládli tvorcovia už ani nie na príbeh (prekvapivo nemá takú silnú love story, ako boli hráči zvyknutí a politické machinácie sú tiež ťažšie čitateľné), ale samotný herný svet. Po prvýkrát sa totiž Final Fantasy vydalo na inú cestu súbojového systému – opustilo náhodné súboje a vymenilo ich za real-time boje, kde sú nepriatelia viditeľní na mape, dá sa im vyhnúť alebo sa k nim priblížiť a začať bojovať bez prepínania do samostatnej obrazovky.

Veľkú podobnosť FF XI a FF XII našli hráči zhruba po dvadsiatich hodinách hry, keď sa zrazu pocit z hry zmenil z bežnej Final Fantasy na simuláciu MMORPG, ale v off-line režime. Bola to výrazná obmena, pretože namiesto lineárneho pochodu naprieč svetom ako v FF X prišla skúsenosť ako z FF XI. Nie každý hráč ju akceptoval, zatiaľ čo kritici boli nadšení – napríklad Famitsu udelilo dodnes jediné perfektné hodnotenie sérii Final Fantasy práve za dvanásty diel.

Pri FF XII sa delili hráči na dva tábory – jedny milujú skôr štýl desiateho dielu, klasické Final Fantasy so silným príbehom a ázijským nádychom, druhí dávajú prednosť dvanástke so sviežim konceptom hrateľnosti, aj keď na úkor príbehu či milostnej línie. Toto rozkmotrenie nevzniklo len tak – a navyše dopadá aj na ďalšie smerovanie série.

Intermezzo C – Final Fantasy spin-off

Popri dvanástich hlavných dieloch série (a jednom pokračovaní) sa počas 23 rokov objavili na trhu aj mnohé samostatné diely série, pokračovanie alebo samostatné subsérie. Squaresoft nechcel zanevrieť predovšetkým na Nintendo, preto vytvoril subsériu Crystal Chronicles. Prvá časť vyšla ešte na GameCube, no od klasických hlavných dielov má ďaleko – je to akčná RPG zameraná na hru viacero hráčov, ktorí môžu (ale nemusia) spárovať svoje GameBoy Advance s touto hrou a vyraziť na dobrodružstvo spoločne.

Crystal Chronicles sa slušne utáborili aj na Nintendo DS, kde vyšiel najprv diel Ring of Fates a potom aj Echoes of Time (neslávne známy aj svojou totálne obšľahnutou konverziou DS obrazovky na TV obrazovke poháňanej konzolou Wii). Oba diely núkajú klasické Final Fantasy s akčnejším nádychom v 2D zobrazení – miestami však príliš akčné. Posledný diel Crystal Chronicles s podtitulom Crystal Bearers vyšiel na Wii len nedávno (5. februára) a zatiaľ má skôr nízku predajnosť a len ľahko nadpriemerné kritiky. V budúcnosti sa k nemu určite ešte vrátime v samostatnej kapitole.

Meno Final Fantasy: Crystal Chronicles si vypožičala na Wii aj dvojica WiiWare titulov, no od RPG má už ďaleko – a slúži ako stratégia s budovaním kráľovstva. Medzi ďalšie spin-offy patrí popri extenzii siedmeho dielu (Dirge of Cerberus, Crisis Core) aj sequel k dvanástemu dielu na DS (FF XII: Revenant Wings), ktorý opäť načrel do strategickejšieho hrania a podobne sa správa aj séria Final Fantasy Tactics, ktorá popri prvom dieli priniesla aj ďalší na DS.

Svoju úlohu a prepožičanie brandu využili aj žltí operenci menom Chocobo, ktorí ešte na prvej PS a  o 10 rokov neskôr aj na Wii dostali klasické RPG/dungeon dobrodružstvá s podtitulom Chocobo’s Dungeon. Obe hry sa hrajú ako typické dungeony, no hlavne posledná Wii verzia má k dispozícii aj celkom slušný príbeh, pre ktorý sa Final Fantasy vždy oplatilo hrať.

IV. éra – FF na HD konzolách

Final Fantasy prichádza na HD mašiny bez typickej exkluzivity posledných dielov. Šokujúca správa z E3 2008 obletela svet – Final Fantasy XIII vyjde nielen pre PS3, ale aj Xbox 360.

Nové diely Final Fantasy majú iný prístup k sérii. Pod krycím názvom samostatnej kolekcie Fabula Nova Crystallis sa skrývajú tri hry – základná (FF XIII), akčnejší brat (FF Versus XIII) a PSP verzia FF Agito XIII. Aktuálne vychádzajúca Final Fantasy XIII má podľa prvých recenzií najbližšie práve k desiatemu dielu a hovorí sa o nej ako o veľmi lineárnom dobrodružstve s výbornou HD grafikou, no akčnejším súbojovým systémom a inou atmosférou. Vyššie spomínané delenie hráčov na dva tábory po vydaní FF XII sa s veľkou pravdepodobnosťou podpíše pod celkovú percepciu trinásteho Final Fantasy – milovníci desiateho dielu ocenia podobný prístup, prívrženci off-line MMORPG FF XII sa skôr uchýlia ku kritike. Prvotné predaje v Japonsku hlásia veľký úspech – takmer dva milióny kusov.

Ešte zaujímavejšie a stále tajomne však vyzerá akčný Final Fantasy Versus XIII, ktorý je zatiaľ stále vnímaný ako PS3 exkluzivita a púta fantastickými trailermi. To Agito XIII môže byť skôr stávka na istotu a hra podobná Crisis Core na PSP. Na E3 2009 bola zároveň ohlásená aj Final Fantasy XIV Online, ktorá nadväzuje na úspech prvej FF on-line a zatiaľ je plánovaná pre PS3 a PC.

Hoci hráči už teraz špekulujú, čo by mohol obsahovať pätnásty diel, zrejme je príliš skoro nad ním uvažovať, keď sa Square-Enix bude primárne sústrediť na zavŕšenie Fabula Nova Crystallis i úspešné uvedenie FF XIV Online. No jedno je isté – ani po 23 rokoch nestráca Final Fantasy svoju silu značky a každý jej diel je stále nesmierne očakávaný, rovnako ako jeho herné svety, príbehy či systémy boja. Kritici hovoria, že Final Fantasy môže trpieť v súčasnej generácii oveľa viac ako v minulosti, pretože nereflektuje moderné trendy západných hier, no zatiaľ je veľmi nepravdepodobné, že by táto značka zmizla z herného sveta. Stále pre ňu platí, že stelesňuje nevídané audiovizuálne predstavenie i odlišný herný zážitok a ten sa stále cení. A pokiaľ sa pri každej časti koná veľkolepý očakávaný launch a z každého titulu predá aspoň 5 miliónov kusov, budú vychádzať aj ďalšie diely.

A keby bolo už úplne najhoršie, stále môže Square-Enix pristúpiť k fanúšikmi túžobne očakávanému a neprestajne komentovanému remaku siedmeho dielu v novej grafike.