Démonické sily na nás hráčov v priebehu krátkej doby na nás udreli z Poľska už druhý krát. Duchovný nástupca skvelej zbesilej a krvilačnej akcie Painkiller sa dočkal niečoho medzi pokračovaním a datadiskom. Pôvodný Necrovision nijak veľký úspech nezaznamenal, má jeho pokračovanie šancu ponúknuť prepracovanejší herný zážitok? Poučili sa tvorcovia z Farm51 zo svojich vlastných chýb, ktorých sme v pôvodnej hre mohli nájsť celkom slušné množstvo? Čiastočne áno.

Pokračovanie s podtitulom Lost Company príbehovo predchádza pôvodnú hru a vysvetľuje udalosti, ktoré sme už zažili minulý rok. Vžijeme sa do úlohy starnúceho vedca a vyslúžilého vojaka Zimmermana, ktorý už na staré kolená, znechutený všetkým zabíjaním, sa vydal pomáhať ľudstvu, ale najmä vlasti v ťažení za víťazstvom. Píše sa rok 1916 a miska váh sa pomaly začína prikláňať na stranu Britov. Akoby toho už aj tak nebolo dosť, tak zrazu sa začali diať divné veci. Príliš agresívni vojaci súperia medzi sebou, no nakoniec v nich ostáva už iba pud sebazáchovy a inštinkty zabijakov. Mŕtvi vstávajú zo svojich hrobov, démoni vyliezajú z pekla a všetko podčiarkuje sekta upírov, ktorá ma v tomto chaose svoje vlastné plány.

Zlo čakalo na najtemnejšie dni ľudstva, aby vyplávalo na povrch. Doktor Zimmerman je teda poverený vymyslieť liek na túto chorobu a doručiť ho svojmu (medzi časom zmenenému) priateľovi. Túžba po moci je však príliš silná a schopnosť nechať sa zmanipulovať ešte silnejšia. Z priateľov sa stávajú nepriatelia a z hrdinu bojujúceho proti démonom sa stáva prvý ľudský Necromancer. Po príbehovej stránke je teda Lost Company lepšie zvládnutou hrou, aj keď síce ani tento nie je adeptom na Nobelovku za literatúru. Čo viac však potrebujete k akcii, kde na konci každej úrovne vám počítadlo vyčísli zabitých nepriateľov v niekoľkých stovkách?

Pôvodný Necrovision mi osobne na frenetickú akciu prišiel strašne statický, až fádny. Predsa len, pôvodného Painkillera som zbožňoval a ten paškvil mu v brutálnej atmosfére maniakálneho kolíkového mäsiara nesiahal ani po členky. Čo sa týka Lost Company, štýl zostal zachovaný, ale hra nadobudla nový náboj a väčší spád. Nie je to Painkiller, ale už ani nie kópia pôvodnej hry. Je tu hneď niekoľko elementov, ktoré tomu napomáhajú, bohužiaľ rozbehnutie im chvíľku trvá a približne až od nejakej štvrtej kapitoly sa začnete už aj celkom slušne zabávať.

Na začiatok by sa patrilo spomenúť game design, ktorý sa ako prvý výraznou mierou podieľa na skvalitnení herného zážitku. Narazíte tu na menej nelogickostí a viacej možných odbočiek ako v pôvodnej hre. Síce je stále potrebné prechádzať niektoré úseky viacnásobne, ale týchto pár kixov sa dá prehliadnuť, nakoľko až toľkú škodu v hre nespôsobujú (hádam až na jeden naozaj otravný úsek približne v polovici hry). Jednoducho kampaň je dobre vyvážená z hľadiska nepriateľov, dostupných zbraní a aj postupne sa meniacej atmosféry (prechádzate zo svetla do tmy, z povrchu pod zem). Odpadáva aj pocit jedného proti celému peklu. Väčšinu hry totiž budete mať po boku spolubojovníkov z rôznych armád (aj tých temných), ktorí občas vedia aj pomôcť. Dokonca aj nelogickosti v spawnovaní nepriateľov sa autorom podarilo eliminovať.

Samotná akcia je celkovo rýchlejšia a so stále pribúdajúcimi zbraňami sa vám bude páčiť stále viac a viac. Z nudného úvodu sa rýchlo dopracujete k prvým automatom a pri brokovnici si už začnete tieto jatky naozaj užívať. A to ešte nehovorím o ťažkých guľometoch v oboch rukách, kedy síce máte problém trafiť gotickú katedrálu, ale ten pocit, ten pocit je, ako sa hovorí v jednej reklame, na nezaplatenie. Od arzenálu však nečakajte žiadne nereálne zázraky. Väčšina je tu, samozrejme, zo skutočnej výzbroje a k schopnostiam a zbraniam Necromancera sa dostanete až v samotnom závere. Keď to porovnám s mnou už mnohokrát spomínaným Painkillerom, tak ide o slabý odvar (aj keď počet je väčší, ten však nehrá významnú rolu), avšak ak Lost Company postavíme proti Dreamkilleru, tak ten mi pripadá ako chudobný príbuzný. Komu by sa málilo, tak narazí aj na možnosť zalietať si v dvojplošníku či dokonca zajazdiť v archaickom tanku ako podpora.

Spoločnosť na tomto krvavom večierku vám bude robiť kvantum zombifikovaných vojakov, vojakov so žltými očami a v neposlednom rade aj „pár“ démonov. To by sme mali z tých normálnych nepriateľov. Hra vás tak isto naučí, že na lov drakov je najlepšia brokovnica, že na prerastených trolov je aj granát málo a že škrípanie reťazí naozaj nie je predzvesťou ničoho dobrého - v tomto prípade divných kreatúr schopných boja, až kým ich nezbavíte posledného údu. Bohužiaľ sa autori nepochopiteľne (vzhľadom na povahu titulu) vykašľali na súboje s bossmi, ktoré tu dokážete spočítať na jednej zmrzačenej ruke. A aj z nich stojí za zmienku hádam iba ten posledný. Ani tu sa však nedočkáme väčších extrémov – žiadni klauni, žiadni cherubíni, akurát nepekné sestričky, ale aj tie sme už mali možnosť niekde vidieť a znova "tú hru" už v tak krátkom rozsahu spomínať nechcem.

Zvukovo je Lost Company na tom výborne, hlavne po dabingovej stránke. Možno je to mojou úchylkou na arnoldovský prízvuk v angličtine, ale mne sa tá nezrozumiteľná hatlanina angličtiny naozaj páčila. Hlavne v dopisoch, ktoré vás v deji posúvajú ďalej. Skladám poklonu hercom, ktorí hru dabovali. Fyzika už je na tom mierne horšie. Všetko tu efektne lieta, skáče, vybuchuje, ale ako náhle sa vám niečo dostane pod nohy, tak sa budete cítiť ako pri behaní v mede. A to najhoršie samozrejme na koniec. Grafika sa od pôvodnej hry vôbec nezmenila a nie je teda vôbec vábna. Avšak čo sa zmenilo, to sú nároky titulu. A najväčším výsmechom je autormi odporúčaná konfigurácia, ktorá sa niekedy nedá brať ani ako minimum. Máte tú česť zatlieskať pravdepodobne najhoršej optimalizácii pod Slnkom. Zostava, na ktorej bežala pôvodná hra, si teraz ani len úvodnú obrazovku netrúfne zobraziť. Nakoľko je hra preštrikovaná logami nVidie, tak na množstve Ati kariet hru ani nespustíte. Na odporúčaných grafikách zas beží ako prezentácia v PowerPointe. Len v záujme bežných hráčov dúfam, že to bola iba chyba v obrovskej väčšiny spôsobená review kódom, inak by to bolo naozaj až smutné.

Multiplayer bohužiaľ v review verzii pravdepodobne dostupný nebol – hra sa nedokázala nikde pripojiť, takže dojmov z vlastnej skúsenosti sa tu bohužiaľ nedočkáte. Takže len pomerne stručne v základných charakteristikách: stále tu máme hru pre 3 frakcie - nemŕtvi, ľudia, upíri. Počet máp sa rozrástol o 3 nové kúsky a niekoľko skinov zas obohatilo postavy. K štyrom herným režimom - Deathmatch, Team Deathmatch, Capture The Artifact a Last man Standing - pribudla novinka v podobe Gas Attack.

Solídna frenetická akcia Necrovision: Lost Company s démonmi v hlavných úlohách a vylepšeným príbehovým pozadím si určite nájde svojich prívržencov, hlavne v radách starých fanúšikov. Novým hráčom však taktiež dokáže niečo ponúknuť, čoho príkladom by som mohol byť aj ja sám. Aj napriek tomu všetkému sa jedná iba o vydarenú akciu so svojimi muchami, kde medzi najväčšie môžeme rátať priam hroznú optimalizáciu a k nárokom neadekvátne technické spracovanie. Pokus o reparát teda Poliakom vyšiel, aj keď o návrat do minulosti sa jednoznačne nejedná. Nevadí, snáď by im to mohlo vyjsť nabudúce a my sme sme si zatiaľ mohli skrátiť tých pár chvíľ aj týmto herným kúskom.