Syndrómu psíkovo-mačičkovej nestráviteľnej tortičke sa chtiac-nechtiac nevyhneme. Nier je jej ukážkovým príkladom. V aktuálnej novinke od Square Enix nájdete z každého rožku trošku. Jemné náznaky, vzdávanie holdu, žánrovo-mätúce prvky, mechanizmy v takých mierach, že sú až na obtiaž. Nier vďaka mnohotvárnosti stráca svoju vlastnú tvár, vlastnú identitu. Japonské štúdio Cavia pre Square Enix vytvorilo nie jednu, ale rovno dve hry – Gestalt a Replicant.

Obe sú až na malé odlišnosti v príbehu a vzťahu hlavného hrdinu k postavám obsahovo identické. Replicant bola šitá na mieru čisto japonskému publiku, nás to však trápiť nemusí, k nám sa dostáva iba jedna hra bez akéhokoľvek podtitulu a maximálny rozdiel je v type spodnej bielizne na ženskej postave Kainé. A keď už sme u šiat, dúfame, že kostyméri a dizajnéri sa ocitli na ulici, lebo si inak ťažko vysvetliť nevkusne navrhnuté, vulgárne oblečené a celkovo nesympatické postavy. Ich história, pozadie a ciele sa nesú v japonských štandardoch: zúfalý otec hľadajúci dcéru trpiacu záhadnou chorobou, ktorá z nej vysáva život; nepochopený mladík zápasiaci s vnútornými démonmi živenými nenávisťou a odvrhnutá sexi šľapka, ktorá sa potuľuje po krajine a svojím vulgarizmami naplneným slovníkom pripomína posledného burana zo zapľuvanej putiky.

Odhliadnuc od charakteru, je to vizáž, ktorá vzbudzuje odpor. Nier, resp. hlavný hrdina (môžete si ho pomenovať ako len chcete), je zostarnutým zoschnutým starcom nadopovaným steroidmi, s nagélovanými striebornými vlasmi tínedžera a hlasom odhodlaného bojovníka položiť život za prosperitu krajiny. V druhom dejstve je navlečený do S&M obleku a polovicu tváre mu zakrýva maska. Bojovník nebojovník, ak má predstavovať silu a schopnosť zastaviť zlo v podobe tieňov, tak autori trafili vedľa.

Legend of Nier

Kainé je na tom najhoršie. Nevkusná košieľka zakrývajúca len to nevyhnutné na bujarej hrudi, holý chrbát, belasé nohavičky so šnurovacím zadným dielom, vysoké opätky, samozrejme, podväzkové pančuchy, a dvojica mečov so zubatým ostrím. Ak mala reprezentovať nezáujem spoločnosti, tak kompenzácia povesti outsidera sa outfitom nepodarila navodiť. Číslo 7 – tretia hlavná postava – zápasiaca s rovnakými vnútornými démonmi je vznášajúca kostra v smradľavom ponče s nafúknutou zubatou hlavou bez emócií. Ani táto vo vás takisto nevyvolá empatie. Vlastne všetky postavy sú bez duše, na nejaký súcit môžete vopred zabudnúť.

Čo je škoda. Dúfam, že neprezradím veľa, ak poviem, že osudy postáv nie sú z tých najšťastnejších. Všade, kam sa pozriete, nastane skôr či neskôr katastrofa. Nier tak okrajovo pripomína fantasy tragédiu o hľadaní osudu a pravdy o vlastnej existencii. Musíte vedieť čítať medzi riadkami, inak putovanie po zúfalo navrhnutej krajine za zložením mocného artefaktu bude len obyčajným vymetaním dungeonov a častým backtrackingom do ešte žalostnejšej dediny.

Nier funguje na základoch neúspešne okopírovaných z The Legend of Zelda zbytočne obohatených o JRPG a prvky z akčných adventúr. Klamanie telom rýchlo odhalíte, keď budete posúvať kamenný blok pod rebrík, na ktorý musíte double jumpom vyskočiť. Obrovská veľkosť sveta sa zrazu scvrkne do štyroch-piatich lokalít, kde sa respawnujú silnejšie verzie nepriateľov – Shades, ktoré pravidelne navštevujete a opakovane mydlíte potvory v rovnakých dungeonoch. Že ste podzemie robotov vyčistili už trikrát? Nič si z toho nerobte, vďaka mizernej navigácii ho prejdete viackrát.

Kam ísť a kam nie

Do žurnálu sa zaznačujú iba vedľajšie questy, ktoré sa obmedzujú iba na farmenie predmetov a zabíjanie potvor. Po prekuknutí žiadostí NPC postáv schuti ignorujete požiadavky, pretože opakovaná návšteva lokalít, lovenie divej zveri alebo prehrabávanie blikajúcich miest dúfajúc, že tam nájdete posledné maliny pre majiteľa baru, vás už zaujímať nebudú. Na obranu jednotvárnej náplni treba povedať, že plnením subquestov sa v neskorších fázach dostávate k poriadne tučným odmenám, ktoré sa dajú oplieskať v obchode na nákup silnejších zbraní.

Suroviny a predmety sa dajú predávať alebo ich zaniesť ku kováčovi a za malý poplatok s nimi vylepšiť stávajúce chladné zbrane. V Nier sa môžete oháňať krátkymi mečmi, obojručákmi alebo kopijami. Súbojový systém nie je natoľko komplikovaný, aby ste okrem rýchlosti odozvy na základe váhy držanej zbrane a spôsobovaného damagu zbadali niečo hlbšie. Mačkanie jedného tlačítka nie je žiadna mágia. A tá v Nier je spracovaná nanajvýš otrasne. Kúzla nie sú tradičného charakteru, žiadna elementárna mágia, ale poctivá tieňová, ktorá má červenú farbu. Útočiť sa dá zhmotnenou päsťou, kopijami, alebo podivným strieľaním energie vychádzajúcej z hovoriacej knihy Grimoire Weiss.

Tá nielenže zastupuje váš žurnál, ale po jej nájdení vaše napredovanie korenisto komentuje a všetko zaznamenáva. Ak si myslíte, že podivnosti a absurdity v Nier končia, pripravte sa na to, že potvory na vás útočia z diaľky vystreľovaním červeno-bordových gulí, z tieňov tečie krv a na otvorených pláňach môžete driftovať na chrbte divokej svine! Nie, nerobíme si srandu. Po skrotení a osedlaní divej zvery ju môžete využiť na rozrážanie nepriateľov, s ktorými nechcete strácať čas. Diviak má aj nitro, žiaľ ovládanie je nemotorné a tak sa radšej spoliehate na vlastné nohy.

Toto musí byť zlý žart

Nier je hrou veľa tvárí, v tajomnom lese sa mení na čistú textovku, v dungeonoch riešite puzzle ako v Sokoban, potom jazdíte na baníckom vozíku a kosíte nepriateľov ako v Geometry Wars, dokonca v zdanlivo opustenom sídle sú ukotvené a rozmiestnené kamery tak, aby replikovali úvodný prieskum obrovskej vstupnej haly a jedálne z Resident Evil. Podobností s inými titulmi je obrovské množstvo, spomenúť môžeme stúpanie do veže ako vystrihnuté z Metal Gear Solid, chytanie rýb z Twilight Princess, kolorizácia, preexponovanosť vizuálu a rozpadajúce sa dominantné stavby zo Shadow of the Colossus, skákacie pasáže z Metroid, tiene vykradnuté z Kingdom Hearts.

Bez ohľadu na to, koľkými inými hitmi sa autori inšpirovali, ako celok Nier nefunguje. Nič nie je dotiahnuté, všetko pôsobí disfunkčne. Paradoxom je, že ak sa do hry už pustíte, chcete ju dohrať. Nie kvôli príbehu ani kvôli odmenám, upgradom či hľadaniu zbraní, na to má mizernú motiváciu, absolútne zbytočné levelovanie a zlú navigáciu na mape, nie. Ak vaša herná história sa píše viac ako desať rokov, budete hľadať odkazy a možno sa baviť na vykrádaní a zlej implementácii už známych prvkov. Pokiaľ fandíte grindingu, tak oceníte, že pri opakovanom hraní máte možnosť skompletovať zbierku zbraní a preskúmať príbeh z pohľadu Kainé a zistiť, že nie je tým, za čo sa vydáva.

To málo, čo na Nier vystupuje z rady, je určite systém ugpradov pomocou získavaných slabík. Vylepšiť sa dajú nielen zbrane, ale aj kúzla pomocou dvoch slovíčok. Za zmienku stojí zmena svetelných podmienok, keď vchádzate z jaskyne do slnkom zaliatej pláne a naopak a špičkový soundtrack. Spolieha sa na vokály a chórusy, vie mixovať pomalé spievané s rýchlymi perkusnými pasážami, no práve kvôli nim sa tieto skladby rýchlo opočúvajú.

Nie si rád, že hráš Nier? Je to smradľavá diera!

Parafráza „okatého“ nadšenia Kainé odráža kvalitatívnu stránku Nier. Obeta a priateľstvo na trochu inej úrovni medzi postavami, ktoré sú vlastným spôsobom monštrá, bol výborný pôvodný námet. Realizácia vo vykrádaní je mizernou ukážkou toho, že ani dobré nápady nemusia fungovať spolu. Nier je bez originality, poriadnej vizuálnej prezentácie a dizajnom na úrovni PS2 hier preportovaných na nový hardvér. Chce byť všetkým, ale stráca vlastnú tvár a to je dôvod, prečo si nik na ňu o taký mesiac ani len nespomenie.