Kedy si poviete, že máte dosť? Keď sa po výdatnom dvanásť hodinovom spánku ozve jet lag a konštantne máte pocit, akoby ste boli na palube lietadla? Keď vám nechutí jesť, stáť, sedieť, smiať sa, ani plakať, pretože si neviete živo predstaviť, ako prečkáte na termináli nasledujúcich 8 hodín? Keď viete, že neviete, čo viete?

Keď si myslíte, že zrušili let, pretože na tabuli odletov ho nevidíte? Keď od vyčerpania nedokážete ani dýchať a niekto vám hučí do ucha, aby ste sa posunuli v kilometrovom rade s vedomím, že tú vec na konci asi ani do konca výstavy neuvidíte? Keď to vzdáte a poviete si, že to skúsite zajtra, aj keď viete, že je to čisté šialenstvo? Keď vás niekto ukľudní slovami „Počul som, že sa tam čaká 6 hodín?“ Keď vedľa vás sedí favorizovaný vývojár a potom jeho hra stojí za h...? Keď vidíte, ako renomovanú stránku vyhodia zo stánku a vás pohostia? Keď krik nepomáha a vám s úsmevom povedia „máme plno“? Keď si hostesky medzi sebou prehodia „Pre tohto zapózujeme desne sexi“? Že neviete, kam skôr a chcete byť všade?

Vitajte na E3. V zemi nikoho, kde nik nevidí všetko a každý hovorí opak. Pokiaľ nebude vymyslený teleport alebo aspoň časové diery, tak to nebude v ľudských silách. To proste nejde a je to vedecky dokázané, bohužiaľ nie zaznamenané, takže sa to nikde nedočítate. Alebo nám môžete veriť, pretože sme tam už boli. A nie raz.

1, 2, 3, E

Od čoho sú zážitky, ak nemajú byť zdieľané a nechcete, aby vám z nich hlava explodovala. Uvedomíte si, že toto nerobíte pre seba, ale pre niekoho, kto verí, že to robíte dobre a chce sa o tom dočítať tu a teraz. Od počiatku herných výstav, je E3 ich matkou. Oficiálnou, neoficiálnou, bezdetnou, slobodnou aj jabloňou, ktorá každý rok vrhne. Ja vám poviem, prečo nemám rád E3. To prečo ju mám rád, budete čítať a čítate každý deň. Sú to hry, na tom sa vymyslieť nič nedá ani sa nič nezmení. Vybrať jeden alebo popísať všetky zážitky by vydalo možno na knihu a aj tá by sa písala nejaký rok a potom odložila kvôli novému ročníku E3. Potom ma to ale napadlo.

Odvrátená stránka E3 paradoxne začína na jej konci. Zodpovedala aj otázku kolegov z branže, ako je to možné, že sa sem môže dostať ktokoľvek bez spätnej kontroly, keď sa organizátor všade oháňa tým, že za brány sa dostanú iba profesionáli a novinári. Rozprával som vám príhodu, ako začínam byť alergický na igelitkárov a kobylkárov? (To sú tí ľudia, ktorí sú ochotní pre obyčajnú šnúrku na krk hádzať sa o zem). Že nie?

Stalo sa to posledný deň, o nejakých 30 minút mala E3 oficiálne skončiť. Nedočkavo čakám na je2ryho pred výstaviskom, aby sme sa vydali na quest „nájsť jedlo“ v preplnenom centre, kde fialovo-zlatí dávali jasne najavo svoju príslušnosť k domácemu tímu, ktorý hodinu po skončení E3 vstúpil na palubovku proti súperovi z Bostonu. Chceli sme si pozrieť v kľude jednu štvrtinu finálového zápasu NBA a aspoň na chvíľu sa schovať pred horúčavou.

Ako si tak sedím na betónovom múriku pred výstavisko, vedľa mňa prejde povedomý chlapík v sprievode ďalších dvoch solídne oblečených kolegov. Kde som ho už len videl? Vyťahuje krabičku cigariet a po prehľadaní vreciek zisťuje, že nemá oheň. Sám by som mu ho ponúkol, ale s týmto zlozvykom som už prestal a zapaľovač nenosím pri sebe z nostalgie. Opäť prechádza okolo mňa a na jeho identifikáciu mi stačia písmená „ug omb“ na jeho visačke. Chlapíkovi pripáli novinár obďaleč, potrasie mu pravicou a uteká sa podeliť s kým sa stretol s kamarátmi. Doug Lombardi z Valve si uvedomuje, že ho podľa akreditácie možno identifikovať. Strháva si menovku a spolu so šnúrkou ju hádže do koša. Tento akt neujde pozornosti Hispáncovi, ktorý si o nejaký meter odo mňa a pána Lombardiho mľaskavo vychutnáva mastný burger rozdávaný zadarmo v autobuse Bulltestorm, kde naň musel čakať na pekelnom slnku dobrú hodinu.

Oblíže si prsty a maskujúc svoju dobrú výchovu a ukážkový vzťah k recyklácii nehádže do koša papier z burgru, ale naťahuje svoju mastnú paprču a hľadá v odpadkoch novú trofej. Visačku Lombardiho odtrhne a bielu šnúrku vkladá na vrch do preplneného vaku s nepotrebnými vecami. Igelitkár spokojný s úlovkom sedí ďalej na svojom mieste a čaká na novú rybu.

Bodka za E3 bola skôr salvou smiechu. Nehovorím a nikdy tvrdiť nebudem, že som nikdy nič nedostal, nezobral alebo nič nevypýtal. Darčeky patria k E3 a marketéri vedia dobre, čo robia, keď rozdávajú zadarmo tašky, kde si všetky tie vecičky, veci a veciská môžete spokojne vložiť spolu s ostatnými a robiť reklamu zadarmo. Tento rok tašky nahradili obrovské vrecia a dokonca som bol svedkom ako sa niekto nie nepodobný našemu igelitkárovi sťažuje na kvalitu, pretože sa mu jedno ucho na vreci roztrhlo. Aj branie vecí má niekde medze a hranice. Zaujíma vás, čo som si z E3 odniesol ja? Jednu LEGO postavičku, ktorú som si sám poskladal. Zvyšok putuje do súťaže.

Strhujúca, úchvatná

Vrátil by som sa k sprievodným programom, ktoré E3 odpálili veľkolepo. O faux pas s prezentáciou vtedy ešte Natalu ste možno už počuli. Svetoznámi akrobati Cirque du Soleil síce prišli do vypredaného hľadiska, ale nič zo svojho umenia nepredviedli, pokiaľ ste sem neprišli obdivovať pohybové prednosti pri ležaní. Monumentálne dekorovaná hala, výborné kostýmy, a v hre kladený dôraz na jazykovú bariéru sa zosypal v momente, kedy sa objavil nápis Kinect a dokonalá americká rodinka simulovala hranie, pričom na plátnach bežali trailery. Problém nebol v tom, že sem prišlo 10 tisíc ľudí a navliekli si na seba biele pončo, ktoré vo vypchávkach malo rafinovane schované diaľkovo odpaľované svetielka. Nie, všetko bolo krásne, ale postrádalo to zmysel. Nakoniec sme po trojhodinovej debate cestou na hotel a výdatnej večeri prišli na to, čo tým Microsoft chcel povedať. „Pretože môžeme.“

Keď označíme Natal Experience za najväčšiu zbytočnosť celej E3, tak sú tu dve veci, ktoré sú jej presným opakom. Vystúpenie fiktívneho viceprezidenta Kevina Butlera počas tlačovky Sony a vyzvanie hráčov, aby spojili svoje sily bez ohľadu na vierovyznanie, bol oveľa silnejším momentom, ako keď celé publikom naraz vzdychalo a ochkalo v momente, kedy sa hlavný hrdina Killzone 3 odlepil zo zeme a na jet packu odpálil trysky v 3D. Kevin Butler zožal obrovský potlesk a mal by si za svoje vystúpenie odniesť herného Oskara.

Druhým silným momentom pre mňa osobne bolo vystúpenie talentovaného výtvarníka Davida Garibaldiho, ktorý pomocou hudby a dynamickej kresby zhmotňoval na plátnach celé scény a postavičky z hry Epic Mickey. V spojení s live DJ-ingom pod taktovkou Josepha One bolo vystúpenie tak paralyzujúce, že som na pár minút zabudol na zhon, stres aj čas. Epic Mickey v mojich očiach je najlepšia hra výstavy E3. Všetky blockbustery a technológie mali jednoducho smolu. Čaru Mickey Mousa a hravej hopsačky sa nedalo neprepadnúť. Hlavne ak si predstavíte, že stánok Disney bol jedným veľkým ateliérom a vo vnútri na požiadanie maľovali výtvarníci na počkanie známe postavičky. Disney si od nás odnáša aj cenu za najkreatívnejšie využitie výstavnej plochy.

Tri = budúcnosť

E3 je výstava mnohých tvárí a je absolútne jedno, z ktorej strany ju spoznávate. Každý narazí na niečo iné. Ročník 2010 mal však jedno spoločné, ukazoval vývoj trendov a budúcnosť na najbližších 12 mesiacov tak desivo presne a živo, že po odchode vám bolo ľúto, že ste sa tam nemohli zdržať dlhšie, aj keď ste vedeli, že by každá ďalšia sekunda strávená na výstavisku bola životu nebezpečná.

E3 v istom zmysle postráda logiku a ani ju netreba hľadať, pretože E3 je budúcnosť a z toho dôvodu nemôžete o nej rozmýšľať racionálne v bežných merítkach, pretože by vám myšlienky jednoducho implodovali. Kto nie je pripravený na budúcnosť, čaká ho technologická samovražda. E3 je show, sklamanie, vízia. Je to zážitok a v tomto prípade aj skúsenosť s cestovaním v čase. Herný biznis sa dostal na prah technologickej revolúcie.

Periférie sa stali hnacím motorom úplne novej generácie, ktorá vznikla ako vedľajší produkt a odpoveď na zvyšovanie nákladov na vývoj a profit z aktuálneho hardvéru. Nie je dôležité, ako dlho budú generovať predaje konzoly, ani kedy sa nimi nasýti trh, ani to, kedy predajú štafetu silnejším a výkonnejším súrodencom, ani to aký dlhý bude cyklus. Next-gen je za dverami a nevolá sa PS4, Xbox720 ani Wii HD.

Chceme ich vôbec, keď môžeme so Sonicom jazdiť po tratiach vlastným telom, tancovať s priateľmi a zapáliť dom s Black Eyed Peas? Keď môžeme pripojiť skutočnú elektrickú gitaru a založiť sedem člennú kapelu aj so syntetizátorom? Keď si môžeme nasadiť 3D okuliare a nechať sa ošpliechať blatom striekajúcim z nahnevaných bugín? Keď môžeme rozbiť hubu pravým hákom trestancom alebo odpáliť prvý drive pohybom, aký sme si nacvičili na skutočnom golfovom ihrisku?

3D, nové technológie pohybových zariadení a periférie predlžujú dĺžku trvania aktuálneho generačného cyklu a vstrekujú do žíl novú krv. Či to chcete, alebo nie, tieto technológie tu sú a budú sa predávať. Budú z nich system sellery a nikto nemôže namietať, že herné konzoly neprejdú zmenou. K lepšiemu, intenzívnejšiemu zážitku a obohatenej interaktivite. Nikdy ste si nechceli zahrať s priateľkou, nikdy s malými súrodencami alebo s rodičmi? Nikdy ste nedokázali vysvetliť, čo pre vás hranie znamená? Teraz tú možnosť máte. Samozrejme, sú tu hard core tituly, ktoré sú korunovačnými klenotmi. Ale aj toho najväčšieho skeptika, akým som ja v otázke prichádzacej vlne obývačkovej zábavy, ma nový trend posadil na zadok. Už verím v budúcnosť modernej obývačky a novej dimenzii párty. Netreba sa jej báť, ale poddať.

Aby som svoj part o E3 ukončil, tak len telegraficky spomeniem tituly, na ktoré som v nemom úžase civel: NFS: Hot Pursuit za najväčšie sklamanie, Rock Band 3 za najhlučnejšiu prezentáciu a skvelú bloncku-punkerku za bicími, The Witcher 2 za neskutočnú vizuálnu žranicu, 3D všeobecne za sánku v pivnici a Dance Central za revolúciu v pohybe pred televízorom.

Ako to videl je2ry:

Otázky, ktoré sa mi preháňali hlavou pred odchodom do USA boli zodpovedané. Moje dojmy zo štátov ako takých nepatria do tohto článku, každopádne tri dni na E3 ukázali, že táto výstava sa od svojich súrodencov v Európe príliš nelíši. Či už majú k herným novinkám prístup iba novinári alebo aj platiaci návštevníci, spoločných paralel je viac ako dosť. Množstvo stánkov, hlasná hudba, obrovské obrazovky, ale aj tlačenice pri najzaujímavejších tituloch, problémy u niektorých distribútorov, otlaky na nohách a únava po celodennom pobehovaní v Convention Center.

Vývojári a distribútori sú na E3 iba v dvoch (mega)halách, tie sú však od seba vzdialené asi na 5 minút cesty a občas, ak sa vám prekrývajú novinárske „sloty“, je problém s presunom. Okrem toho však organizátorom nie je čo vyčítať a keď sa nad tým zamyslím, ani za to architektonické usporiadanie asi nemôžu :). Kvality lokálny hostesiek rozoberať netreba, každý si tú svoju nájde v galériách booth babes (prvá, druhá).

Najdôležitejšie sú samozrejme samotné hry, resp. novinky ohlásené v Los Angeles. Xbox Slim určite odstráni neduhy starých konzol a pridaná hodnota v podobe veľkého disku a WiFi vôbec nie je zanedbateľná. 3D NDS môže znamenať na poli hanheldov malú revolúciu. Kinect okrem krkolomného mena na výstave vzbudil veľmi pozitívne ohlasy. Cena a niektoré technické detaily (nemožnosť používať ho v sede?) ale ešte môžu vlnu očakávania poriadne okresať. Na vlnách 3D a pohybového ovládania sa zviezla aj Sony, Move bude pre Kinect rovnocenným súperom.

Z hier som mal možnosť na vlastné ruky vyskúšať, alebo sa aspoň ústami vývojárov za zatvorenými dverami dozvedieť nové informácie o: Rage, Hunted, Star Wars Old Republic, nový Tomb Raider, Castlevania, Fable 3, Crackdown 2, Medal of Honor, Crysis 2, Bulletstorm, Dead Space 2, Need for Speed, Mafia II, Spec Ops – The Line, Xcom, CoD – Black Ops, True Crime a Enslaved plus ďalšie menšie veci v stánkoch.

Hoci nie som najväčším fanúšikom sandbox hier na svete, za top hry výstavy by som označil práve Mafiu II a True Crime (nie nutne v takomto poradí). Naopak, mrzí ma, že som v pohybe nemal možnosť vidieť Gears of War 3, ani sa priamo vyšantiť s Kinect či Move.