V takmer 25-ročnej histórii Castlevanie sa objavuje už cez 40 titulov, ktoré sa tiahnu cez všetky možné, nemožné a v súčasnosti už aj mŕtve platformy. No teraz je to len piaty krát, kedy sa z vyslovene platformovej skákačky hra pretransformovala do plného tretieho rozmeru. Určité náznaky použitia novších 3D technológii tu už boli v podobe Dracula X Chronicles na PSP, či Castlevania: Lament of Innocence z PS2, no tú pravú podobu next-genu prináša až Castlevania: Lords of Shadow.

Pohľad z boku je nahradený third person pohľadom so statickou kamerou, na ktorý sme zvyknutí napríklad z God of War a hlavná Gabrielova zbraň sa tiež až nápadne ponáša na tú Kratovu, no čo je hlavné, že je tu zakomponovaný ešte ďalší ťahák z inej kultovky pre PS2 (otvárajte ústa a pripravte sa). Poďme ale pekne poporiadku.

Na Zemi to pomaly začína vyzerať ako pred súdnym dňom. Sily temna sa rozrastajú stále viac k osídleným oblastiam a nezriedkavé sú v poslednej dobe útoky aj na väčšie dediny a osídlenia. Obyvatelia sú proti vlkolakom, ghúlom a nemŕtvym v menšine a o pomoc preto požiadajú rád svetla. Ten vysiela jedného bojovníka, aby udržal rovnováhu (a ako inak pomstil smrť milej) a poslal pekelné stvorenia tam, odkiaľ prišli.

Zápletka je na pováženie a ani počas hry sa to veľmi nezlepší, aj keď samozrejme príde na nečakané dejové zvraty. Priznajme si ale, že väčšinou ani nečakáme od podobného žánru zázraky a ich príbeh sa dá prirovnať k počúvaniu porna v rádiu. Zážitok z príbehu je tam takmer rovnaký. Keď sa mi takmer po štyroch hodinách hrania prvej kapitoly otvorila prvý krát svetová mapa s ďalšími jedenástimi kapitolami, zostal som pozerať s vyvalenými očami ako východniarsky roľník na nový žatevný stroj z USA. Tam, kde už dnes bežne hry končia a dostali by ste tak akurát Medailu Cti s konečnými titulkami, sa v Castlevanii len schyľuje k poriadnej várke zábavy. Tým myslím minimálne 20 hodín (slovom dvadsať) epického dobrodružstva, čo je teda na akčnú hru slušná porcia zábavy. 

Ako ale udržať hráča počas celej tejto doby v hre aby sa nezačal nudiť? Autori použili všetkých možných prostriedkov. Upgradovanie zbraní, mágie, level dizajn, logické hádanky, zmeny tempa hry, rozmanitých nepriateľov a epické boss súboje. Hlavnou a takmer jedinou zbraňou je bojový kríž s vystreľovacou reťazou a áno, až nápadne sa podobá na Danteho pekelnú kosu a Kratove prikované meče. Lenže rod Belmontovcov vlastní túto zbraň už od roku 1986 a tak je otázne, kto tu koho vykradol. Pomocou dvoch tlačidiel sa vykonáva radiálny alebo mierený útok a ich kombináciou sa linkujú kombá, z ktorých variácií by aj božský mäsiar uronil slzu. Avšak aj takáto mocná zbraň nemusí stíhať pri sústavných vlnách nepriateľov odviesť všetku prácu. Preto si Gabriel volá na pomoc malé čarovné víly, ktoré dokážu cieľ rozptýliť, resp. ochromiť a už ich jednoducho zostáva doraziť presne mierenou dýkou. Proti nemŕtvym rôzneho druhu výborne funguje svätená voda a ultimátnym zabijakom vampírov je magický kryštál, ktorý uvoľní beštiu tak silnú, že zmetie všetkých naokolo, čo evokuje summoning z niektorého Final Fantasy (čiže pekná no po niekoľkých razoch otravná animačka).

Nosenie týchto zbraní je množstevne obmedzené, no v úrovniach existujú poukrývané debničky bratstva, ktoré dokáže ich počet za opaskom zvýšiť. S ich skrývaním sa viaže jeden nie celkom príjemný zápor. Kamera je počas hrania statická a automaticky prepína najvhodnejší pohľad, čiže aj keď sa Gabriel priamo pozerá na tajnú chodbičku, z vášho pohľadu ju neuvidíte. To by sa dalo ešte preglgnúť, no ruku v ruke sa so secretmi viaže aj level dizajn. Úrovne sú väčšinou ohraničené rôznymi prekážkami, ktoré majú naznačiť, že ďalej sa ísť nedá, no niektoré sa akoby náhodou preskočiť dajú a dovedú vás k upgradu. Rozlíšiť je ich nemožné a ak teda chcete všetko upgradovať, tak vám nezostáva nič iné, než všade poskakovať ako opička na gumičke a čakať, že sa niekam preskáčete.  

Možno sa zdá, že tým dizajn trpí, no nie je tomu tak. Je vymyslený skvelo a problémy sú len pri získavaní zašitých predmetov. Žiadne štvorcové miestnosti, na ktorých konci je chodba ústiaca do novej štvorcovej miestnosti. Cesty sa veľa krát v rámci levelu rozchádzajú, križujú a mimoúrovňovo pretínajú. Architekti a grafici sa maximálne vyšantili a každý level ponúka nový pohľad na svet. Nechýbajú močariská, obligátne stoky, hrad vampírov, začarovaný les, starobylé mesto, zničené pevnosti, lietajúce ostrovčeky či zimná dedinka s kláštorom. Kamera si zavše pri hraní vyberá krásne zábery do západu slnka, na vodopády alebo do nekonečných priepastí, a vy pocítite akí ste proti tomuto svetu maličkí. Niekedy sa až zatají dych.

Druhýkrát zatajíte dych a pocit malosti pocítite (niekto si možno aj cvrknete textilu) pri súbojoch s Titánmi. Majitelia Shadow of the Colossus už asi vedia, ktorá bije. Súboje s nimi sú totiž tak isto epické ako v tejto PS2 modle a prebiehajú s tým istým scenárom. Na Titána sa treba najprv dostať, na čo najlepšie poslúži bojový kríž ako harpúna a rozbiť im na tele rôzne umiestnené energetické kryštály. Titáni sa vzpierajú, snažia sa vás striasť, bijú sa rukami ako keby chceli vyhnať blchu z kožucha, no vy ste vždy o krok napred. Nemotorné a pomalé kolosy tak klesajú do prachu.

Spomenúť ale len Titánov by nebolo fér. V Lords of Shadow nájdete noše vymyslených príšer, o ktorých ste kedy počuli. Lykani, vampíry, kostry, chupacabry, strašiaci z poľa, trolovia, ghúlovia, zombíci a iní nemŕtvi, démoni, duchovia, orkovia, škriatkovia a jedna baba Jaga navyše. Zo všetkých vypadáva neutrálna energia a Gabriel sa sám rozhodne, či ju absorbuje ako svetlú alebo temnú silu. Aktivovaním modrej (svetlej) pri útokoch dobíja hrdina životy (na lekárničky tu skutočne nie je miesto), červená (temná) zvyšuje poškodenie. Obe sily majú svoje špecifické kombá a aby toho nebolo málo, tak na svojej púti nachádza Gabriel artefakty ako čižmy (rýchly beh), Archanjelove krídla (dvojskok) alebo kovovú rukavicu (silný úder). Ak si to všetko dáte dohromady, teda že iné kombá sa tvoria bez artefaktov, iné pri použití temnej a svetlej mágie a úplne iné, keď to všetko medzi sebou skombinujete a ešte pridáte bojový kríž, vyjde obrovský počet kombinácii a navyše ich musíte dokonale ovládať. Prečo?

Obtiažnosť už na druhej úrovni je totiž smrtiaca, no hra nijako nevybočuje zo štandardov Castlevanie. Nepriatelia sa medzi sebou kombinujú a útoky tak musíte kombinovať aj vy. Ak sa vám to podarí, na konci hry už budete odmenení takým pekelným tancom všade naokolo, že sa môžu vyskytovať prípadné erekcie.

Logické pasáže a puzzly sprevádza ukľudňujúca hudba akoby vystrihnutá z Pána prsteňov a boje sprevádza orchestrálka podopretá anjelskými vokálmi. Vlastne ja som tie puzzly ani len nespomenul, no tie sa držia na štandardnej úrovni takýchto hier, aj keď sa nájde zopár výnimiek, ktoré potrápia mozgové závity. Nespomenul som ani to, že sa dá bojový kríž niekoľko krát upgradovať, napr. o hák na priťahovanie a šmahom ruky sa tak Gabriel premení na Laru Croft. Že niektorí väčší nepriatelia ako obrí vlkolak, lesný trol, či prerastený pavúk sa dajú po quick time evente osedlať a použiť ako zbraň proti ostatným. Ono je toho ďaleko viac na objavenie. Túto hru si proste musíte zahrať a na všetko ostatné prísť sami.