Joy Ride je v ponímaní Microsoftu i hráčov často skloňovaným pojmom už dobrý rok a pol. Titul bol predstavený ešte na E3 v roku 2009 ako arkádová pretekárska hra s avatarmi (navyše zdarma!), potom sa však vytratil z kalendára. Na tohtoročnej E3 sa zrazu objavil už ako launchový titul pre Kinect. Ale prečo nie, arkádové preteky sú z povahy žánru vďačné a opakovaný úspech Mario Kart dokazuje, že sa môžu výborne predávať. A keď pridáte novú ovládaciu schému typu volant či superkameru...

Počiatočný nápad bol dobrý, no zdá sa, že s pridaním Kinectu vznikla potreba škrtať nápady a ešte aj zjednodušovať celý koncept, aby zasadol do ovládacej schémy. Už pri prvom skúšaní Kinectu mi Joy Ride úplne nesadol a mal tendenciu byť najmenej presnejšou hrou. A to vlastne pri ňom veľa nerobíte – na väčšinu pohybu stačí mať správne vystreté ruky a občas sa hýbať v priestore. Na pomery Kinectu je Joy Ride hra, ktorá od vás vyžaduje najmenej a možno aj preto má paradoxne najmenej bodov. Hoci má jednoduchý štýl, trvá niekoľko jázd naučiť sa ho a naskočenie do hry nie je úplne najintuitívnejšie.

Ovládanie je totiž zjednodušené tak, že jazdný model hry vám nedovolí pracovať s plynom a brzdou – tieto aktivity preberá samotná hra a na vás necháva ovládanie smeru a extra vychytávok. Hráčovi teda ostáva primárne ovládať smer jazdy autíčka – držaním rúk vpred a otáčaním fiktívneho volantu. Je to zvláštny pocit a neviem ako vy, no ja som sa už počas detských čias hrával na šoféra, ale vždy som mal nejaký predmet suplujúci volant – napríklad veľkú obrázkovú knihu biológie. Už niekoľkoročný chlapec ten pocit dokáže pochopiť – preto sa ťažšie zžiť do role vodiča s vystretými rukami (inak po 15-20 minútach to začne byť sčasti aj otrava), ktorý ovláda smer, no nemôže pridávať či uberať plyn. 

Jazdný model v Joy Ride je pomerne zvláštny, hoci jednoduchý, to sa musí uznať. Prístupnosť Joy Ride pre malé deti je prakticky okamžitá, pretože držať ruky vpred vie každý. Otázna je ovládateľnosť ďalších prvkov, Joy Ride je koncipovaná ako arkádové preteky, kde sa po trati povaľujú rôzne bonusy či zbrane na využitie. Pravda, najviac si užijete nitru podobné zrýchlenie, kde potrebujete obe ruky pritiahnuť k telu a potom zase od seba. Tento moment funguje dobre – hra síce ťažšie spozná pohyb vzad, ale spozná – a boost smerom vpred je aj silou vašej váhy vždy správne zrealizovateľný. Bonusy sa zbierajú na trati natiahnutím ruky, čo je úplne ľahký a jasný pohyb. A aby ste sa predsa len trochu rozhýbali raz za čas, Joy Ride vás na trati občas vymrští do vzduchu, kde postavička robí rôzne triky s cieľom získať najviac bodov. Taký Tony Hawk vo vzduchu, kde ste ovládačom na pár sekúnd vy. Ovládacia schéma Joy Ride je teda pomerne jednoduchá: triky, bonusy, boost zvládate, akurát neustále držanie rúk vpred vás po čase môže omrzieť. Čo je potrebná správa pre ďalšie hry pre Kinect, hráč musí byť v pohybe, inak nastupuje nuda. Nehráte sa predsa na sochu, ale arkádovú akciu.

Inak sú Joy Ride typickými pretekmi s niekoľkými osvieženiami. Napríklad jazda so svojimi avatarmi z Xbox dashboardu je celkom fajn, aj keď majitelia Wii môžu namietať, že podobné vychytávky si na ich konzole užívajú bežne. Alebo možnosť okamžite vstúpiť do pretekov vďaka rozpoznávaniu tvarí – na to je Kinect ako stvorený. Na druhej strane sú menu spracované pomerne košato a vyžadujú pár potvrdení rukou, čo občas zdržuje. (Neviem prečo, ale viaceré hry Kinectu majú vrstevnaté menu, ako by Microsoft chcel pri launchových hrách, aby ste si užili potvrdzovanie a mávanie rukou vo vzduchu vďaka Kinectu naplno ako nejakú súčasť hry. Iste je to trošku futuristické, ale po čase zdĺhavé.)

Pro Race je základný mód hry a je ideálny na zoznámenie sa s Joy Ride. Má niekoľko tratí, ktoré obsahujú tradičné skratky, plošiny a tie vás vymrštia do vzduchu. Vtedy začnete metať aj so svojím telom a robiť potrebné triky, za ktoré dostávate body a získavate priazeň fanúšikov. Je to potrebné kvôli nahrabaniu bodov, ktoré potom investujete do odomknutia ďalších vecí v hre, najmä autíčok vo vtipnom móde a la zmrzlinársky vehikel. Navyše Pro Race vás hodnotí aj pri cieľovej rovinke sériou medailí a opakovaná hrateľnosť spočíva v snahe získať vždy zlatú, striebornú i bronzovú. Akurát tých tratí je v konečnom dôsledku málo a neprekročia jednociferný počet, aj keď sa budete totálne snažiť.

No k dispozícii je ďalších päť módov, kde sa postupne môžete vyšantiť dosýta a varírovať základný koncept hry. Battle Race pridáva do hry šesť druhov zbraní či bonusov a je to úplne očakávaná klasika z hier a la WipEout – sem-tam akčná vec, inokedy zastavenie ostatných či teleportovanie seba vpred. Stunt Mode si zase zobral na rozvinutie pasáž hry, v ktorej máte robiť vo vzduchu triky. Trate sú teda upravené pomocou rôznych gigantických rámp, kde sa možno vymrštiť a potom veselo robiť saltá. Osobne sa mi celkom pozdáva mód Smash, kde sa snažíte v okrúhlej aréne jazdiť na čas a zároveň ničiť drevené sošky či iné predmety. Je to celkom adrenalínová jazda, pretože času býva málo, presné údery do sôch vyžadujú tréning a keď máte zničený dostatočný počet sôch, na konci arény sa snažíte skoliť ešte jednu gigantickú, čo pripomína bossa. Dash je mód spoliehajúci sa primárne na rýchlosť, takže tu upaľujete vpred a staráte sa len o jazdu v správnom pruhu a vyhýbaniu sa prekážkam. A ešte tu máme Trick, čo je úplne divný mód, kde sa snažíte na krídle lietadla kopírovať pohyby postavičky.

Šestica módov neponúka slabú variabilitu, ale sú to malé množstvá tratí, ktoré zrážajú Joy Ride nižšie v hodnotení. A navyše mnohé časti hry sú príliš podobné, napríklad je úplne jedno, či ste vo veľkom autiaku alebo drobnom pinďúrikovi na štyroch kolesách zo začiatku hry. V tomto smere je vidno ako je množstvo obsahu prispôsobené launchovej náture titulu a je to možno škoda, ak bol vyvíjaný od pôvodného konceptu takmer dva roky. 

Grafika či zvuk v tomto smere nehrajú extra veľkú rolu, využívajú štandardné možnosti X360, ale na umiestnenia v top rebríčkoch technologickej či vizualizácie to určite nebude. Treba oceniť jej prístupnosť a pragmatickú stránku, hravé vyznenie autíčok i postavičiek a zároveň celkom dobrú pestrosť prekážok, bonusov a efektov na trati.

Kinect Joy Ride zrejme nebude trhať predajné rebríčky a asi sa nedostane medzi TOP Kinect tituly pod vianočným stromčekom. Nie je to typická variabilná kompilácia športov, nemá milé zvieratko a minihry ako Kinectimals, ani killer aplikáciu na párty ako Dance Central. Je to pekný titul do počtu s akceptovateľnou, ale nie dychberúcou ovládacou schémou a striedmym množstvom obsahu. Ak máte možnosť kúpiť ho, pretože iné hry neboli, počas sviatkov vás pobaví. Ale po Troch kráľoch si naň nik nespomenie.