Sony už od začiatku vyzdvihovala na Move presnosť ako jednu z kľúčových vlastností ovládača. A presne na nej sa rozhodla demonštrovať kvalitu akčného titulu s veľavravným názvom The Fight. Ale o bitku sa už pokúšajú viacerí tvorcovia a stále platí, že ani s pokročilými technológiami nie je jednoduché simulovať pohyb postavy, jednotlivých úderov a mlátenie v ringu či v uliciach. Sony sa pri The Fight dostáva blízko, ako hovorí výsledné hodnotenie, v realizácii stále niečo škrípe.

Ak si myslíte, že zoberiete do ruky jeden Move, hodíte disk do PS3 a za päť minút budete biť protivníkov ako Muhammed Ali, budete nemilo prekvapení. Nábehová krivka The Fight si berie svoj potrebný čas, aby si vás premerala, resp. vyžiadala technické parametre, podľa ktorých potom vytvorila bojovníka podľa vašich predstáv (je to zvláštny pocit, zadávať už tretíkrát v jednom týždni do hry svoju výšku a váhu, ale asi aj to je ten next-gen) a navyše si vyhradzuje čas na dostatočný tréning. Ale netreba zúfať, skôr naopak, autori dostali bláznivý nápad potiahnuť intro a tutoriálové filmy zvláštnym čiernobielym filtrom, ktorý občas pretne efekt spáleného filmu či inej nezrovnalosti. Nie je to príliš príťažlivý krok pre prezentáciu samotnej hry, rovnako ako celá farebná paleta ladená predovšetkým do čiernobielej či rôzne sivej farby. Zrejme bolo cieľom zladiť grafiku s nevľúdnym svetom pouličných bojov a ťažkou atmosférou, no zrejme práve tá môže odradiť nejedného hráča. Priznám sa, že spočiatku neimponoval grafický štýl ani mne, hoci chápem artistický zámer Sony, kde absenciou živých farieb sa efekt podsvetia dosahuje oveľa ľahšie. A potom len nepatrné svetielko či iná farba dávajú vyzneniu úplne nový zmysel. Sony však škrtalo pomerne veľa aj na príbehu, takže tu pomaly žiadny nie je. Čo je však na prezentácii titulu oveľa príťažlivejšie a rozhodne má veľký potenciál, je váš tréner.

Keď ho uvidíte po prvý raz, bude vám máličko povedomý. Ale možno neprídete na to, akáže to držka sa skrýva v tieni zapľuvanej telocvične. Jeho prízvuk vám však rýchlo rozžiari oči, o prvom detaile na jeho pokrivenú tvár ani nehovoriac. Danny Trejo je presne prototyp búchača, ktorého vychovala ulica (mexická/hispánska) a presne niekto jemu podobný sa môže pohybovať v kruhoch, kde sa na spravodlivosť kašle a za pár šupiek sa rozbíjajú držky. Jeho umelecké meno The Duke náramne sedí, rovnako aj jeho nátura a silný mexický prízvuk, mierne prehrávanie a odzbrojujúce hlášky. Navyše vidieť Danny Treja rozdávať údery pomocou dvoch Move ovládačov a tváriť sa smrteľne vážne (či s pokrivenou hubou), je pohľad na nezaplatenie. 

 Hneď v prvom filme vám ukáže, ako zvierať v ruke správne ovládače (napríklad kombináciu Dualshock+jeden Move rýchlo hodnotí slovami „Hmm, vidím, že máš rád experimentálne ovládanie.") Vysvetlí vám, že The Fight možno ovládať dvojako – Move patrí vždy do pravej ruky a slúži na sofistikovanejšie typy úderov. Ľavá ruka môže potom zvierať druhý Move alebo SIXAXIS či DualShock. Keďže sledovať pohyb obyčajného ovládača je aj pre PS Eye kameru ťažšie, autori sa rozhodli rozdeliť viaceré typy úderov medzi ne. Tie detailnejšie údery si berie na starosť pravá ruka s Move, hrubé údery ako úder z otočky si vyžadujú veľký pohyb ľavou rukou, aby ste boli správne zachytení. Samotný tutoriál je záležitosť na dobrých 20 minút, pretože The Fight sa vás snaží učiť, ako sa priblížiť k súperovi, ako mu uštedriť ľahšie či ťažšie údery, že sa oplatí útočiť na spodnú časť tela i jeho makovicu alebo že je podstatné brániť sa. Prvá séria úderov sa ľahko pamätá a dobre zobrazuje aj na obrazovke – každý úder s Move sa zobrazí rýchlo, PS Eye správne prekreslí váš smer, celkom sa jej darí zachytiť aj želanú silu úderu. Problém nie je ani s obranou, stačí si priložiť ruky pred tvár – a hneď schytáte menej úderov do huby. S týmto jednoduchým konceptom by si hra vystačila a fungovala by celkom dobre.

No problém prichádza v momente ďalších, špecializovanejších úderov, ktoré však budete potrebovať proti čoraz ťažším protivníkom. Napríklad už úder z otočky ľavou rukou, v ktorej zvierate SIXAXIS, vie byť problematický – azda je problém v tom, že pri protivníkovi sa musíte na chvíľočku zastaviť, prestať udierať pravou rukou, ešte sa stihnúť dostatočne napriahnuť, až potom padne správna rana. To vie byť celkom frustrujúci moment dokonca už v tutoriáli, ktorý je šikovne urobený a každý úder vás chce nechať opakovať aspoň trikrát, aby vás ohodnotil potrebnou hviezdičkou. Za tri údery sa postupuje ďalej. Ďalšie problémy prichádzajú aj v momente snaženia dať súperovi tvrdý úder oboma lakťami (hoci v tom momente už Danny Trejo prechádza v animácii do berserku) či pokúsiť sa o poriadny pravý hák. Skrátka a jasne, Sony má pri The Fight zásadný problém s ovládaním.

V hre je totiž poriadna škála úderov – ale minimálne polovicu nedokáže Move poriadne rozpoznať. Keď ste ešte v tutoriáli a snažíte sa opakovať len jeden dookola, ako-tak to ide. V momente príchodu do pokročilého súboja, kde sa váš súper stále bráni či poskakuje a vy sa musíte k nemu priblížiť (pomerne netradičným a mne dodnes nepochopeným pohybom Move do bočných strán, t.j. trasiete ním ako s fľaškou Fanty pred výbuchom), pokúsiť sa vraziť mu lakťom, dať pravý hák či iný typ úderu, sa ocitnete vo vlne ťažko rozpoznaných či polovičných zásahov. Snaženie vyjde zrazu navnivoč. Nehovoriac o tom, že pokročilé údery si navyše žiadajú okrem pohybu s Move či SIXAXIS aj držanie tlačidla na ovládači. Je to sprvoti neprirodzený pocit, dá sa naučiť, ale raz musíte držať tlačidlo na Move, potom zase na gamepade a jednoduchosť je zrazu fuč. Nie je vôbec ľahké poskakovať v aréne a navyše v sekunde vedieť, aký úder použiť, ako ho zasadiť, ktorou rukou sa vlastne pohnúť a ešte pri tom držať nejaké tlačidlo? A silných súperov so základnými údermi tak ľahko neporazíte – buď vás stihnú skoliť alebo vám vyprší nejaký limit. A vida, pri boji ešte treba sledovať aj pár ukazovateľov – vaše zdravie, súperovo zdravie, staminu atď. Prípadne ten odpočítavajúci sa limit. The Fight má síce jednoduchý interface, no aj ten si treba ošéfovať, čo pri snahe voliť úder i správny pohyb Move nie je ľahké. 

Za pár problémov s Move môže aj práca pri nedostatočnom osvetlení. Keďže väčšinu hier na Move recenzujem na jeseň vo večerných a nočných hodinách, v zásade existujú tri prostredia na test. Úplná tma, zažatá jedna alebo dve jednoduché lampy v rohoch alebo rovno celé obývačkové svetlo. The Fight má problém fungovať v úplnej tme – sám vyhlási podmienky za strašne slabé a hoci vám umožní hrať, je to skôr trápenie. Jedna lampa a trocha svetla už situáciu zlepšujú, ale najlepšie je hrať pri centrálnom svetle – ale zase nemožno mať príliš silné svetlo, pretože na to už zase reaguje Move slabším pohybom. Z tohtoročnej nádielky je The Fight určite hrou, ktorá má najvyššie podmienky na svetlo, na druhej strane sa snaží aj o pomerne sofistikované údery, je teda jasné prečo.

Škoda, že nesníma presnejšie údery a nemá trošku príbehu, samotný obsah i postup hrou je dosť dobre spravený. Kampaň obsahuje viac ako 100 protivníkov – vyskytujú sa na 12 miestach, ako napríklad The Chapel či Arena, sú vhodne štylizované a každé obsahuje cca 10-12 bojov proti rôznym súperom. Nie sú iní iba svojím výzorom či menom typu Kazateľ, ale majú iné bojové štýly a predovšetkým sú tu odlišné pravidlá na ich porazenie. Niekde stačí vynulovať ich ukazovateľ zdravia, inde bojujete na časový limit a inokedy zase na peňažný, t.j. odpočítavajú sa vám peniažky a keďže každý boj je aj príležitosťou zarobiť, máte chuť ho vyhrať čo najskôr.

Žiaľ, pri súčasnom systéme má The Fight síce veľký potenciál zabaviť vás na dlhé zimné večery, ale je to skôr polovičné hranie. Keďže bojovať je ťažké, odhadovať údery sa tiež skôr ako za týždeň nenaučíte a celkovo je boj riadna makačka (dovolím si povedať, že sa pri ňom spálite viac kalórií ako pri EA Sports Active 2 – aj vám ich pekne poráta), viac ako tri-štyri súboje plus trošku tréningu za večer nestihnete a The Fight vám vie vydržať pár týždňov. No ste dostatočne trpezliví na boj s nepresným snímaním časti úderov a sivo-depresívnym vizuálom?

Na konci dňa vravím, že je to obrovská škoda. Potenciál je parádny – množstvo úderov, protivníkov, silná kampaň pre jedného hráča. Ale na každé plus vyskočí jedno mínus a výsledok je slabo hrateľný. A nezachráni to ani The Duke!