Viním z toho spomienky na časy dávno minulé, keď sa dĺžka hier posudzovala nie podľa počtu odohraných hodín, ale počtu strán, ktoré zaberal návod v časopise. Preto že v tých dobách sa hrali hry na divoko, so slovníkom na kolenách vyvolávajúc množstvo otázok, pričom sa nedostávalo uspokojivých odpovedí. V dobe temna predstavoval návod blesk z čistého neba a zlé jazyky tvrdili, že tie hry sa inak hrať ani nedali. Tajne na požičaných počítačoch, v labákoch pod zámienkou zápočtových prác, ako oko v hlave sa opatrovali diskety a zápisníky boli vždy pripravené ponúknúť svoje strany pre ďalšie poznámky. Hrám v stredoveku vládli adventúry, vo svojej vrcholnej forme boli pomyselnou smotanou na torte. Položili sa základy, vyformovala stará škola a teraz si predstavte, že takáto hra vyjde dnes!

Svojím výzorom medzi modernými titulmi napichanými efektami vyzerá ako bázlivý chlapček, ktorý si čoskoro cvrkne do nohavíc z rátania polýgónov a pokročilých technológií použitých v každom frejme a predsa hrdo stojí a odoláva aj tej najprísnejšej kritike. Gemini Rue dokáže odstaviť na vedľajšiu koľaj aj také graficky vyšperkované diela ako Runaway a Syberia a radí sa bok po boku velikánom ako Broken Sword. Zatiaľ čo mnohé iné sa snažia napodobiť atmosféru starej školy point'n'click adventúr, Gemini Rue sa na nič nehrá, ona tou starou školou je. A to je jej najväčšia prednosť a súčasne aj slabosť.

Späť do školy

Je dielom jedného jediného človeka, je vytvorená v zdarma šírenom Adventure Game Studiu, vývoj trval tri roky a jej veľkosť po inštalácii nepresahuje 270 MB. Je pozoruhodné ako na tomto priestore dokáže Joshua Nuernberger manévrovať s vôbec nie plytkými postavami, ich rozvojom osobnosti, chytrými hádankami a charakterom lokalít, ktoré aj pri opakovanej návšteve nevyvolávajú nepríjemné deja-vu a odpor prechádzať už známe obrazovky. Hra nie je zbytočne komplikovaná, aby ste po pár dňoch zabudli na vzťahy a predošlé udalosti ani prehnane komplexná, pretože si stále dokážete vybaviť mená, hudbu, problémy, ktorým ste čelili, aj jazykolam ako Boryokudan. 

Gemini Rue má zvláštne čaro chytiť a nepustiť a to aj v prípade, ak postavy ledva vrhajú tiene o veľkosti 4x4 pixely, pohybom vypadli animačné fázy, do tvárí im nevidieť, ale domýšľate si, že tie dve žlté bodky predstavujú oči, a beží v takom archaickom rozlíšení, že pri LCD monitoroch s veľkou uhlopriečkou si myslíte, že môžete vidieť body rastra obrazovky. Má jednoducho to, čo dnešným hrám v snahe získať čo najväčší obrat a priniesť vydavateľom zárobok alebo byť hodným oponentom bestselleru, chýba. Je výpoveďou doby, kedy sa hry robili pre hráčov, ale aj pre aktuálnu generáciu rozmazanú technologickými výmyslami a termínmi, ktoré ako steroidy pumpujú do svetov toľko grafiky, že ich súčasný hardvér nedokáže zobraziť v absolútnej plynulosti. Má dušu. Starých adventúr.

Na to, aby ste jej prepadli, nepotrebuje triky, čary ani úžasne motivujúci systém s distribúciou skúsenostných bodov. Tempo je diktované zvedavosťou a prísne logickými problémami stojacimi na zbieraní informácií a občasného použitia predmetov z inventára či ich vzájomnym kombinovaním a sledovaním deja z pohľadu dvoch úplne cudzích postáv na dvoch úplne odlišných miestach. Hrou za dvojicu nezávislých postáv a ich striedanie na scéne relatívnymi krátkymi kapitolami vyvoláva mimoriadny hlad po otázkach. Dej sa točí okolo bývalého zabijaka Azriela Odina, ktorý na planéte Gemini hľadá strateného brata, a záhadného subjektu Delta Six v rehabilitačnom centre Central 7.

Pomerne skoro si dokážete spojiť oboch hrdinov, ich nitky osudu sú však zamotanejšie než sa spočiatku zdá. Je medzi nimi súrodenecký vzťah? Nejde ho Azriel zabiť? Príbeh nie je vôbec tak ľahko čitateľný, skrýva nejedno prekvapenie, potrebný zvrat aj šokujúci záver. Počas pátrania sa zoznámite nielen so zúfalými obyvateľmi, členmi nebezpečného gangu, ale aj s nezávidenia hodnou dobou na plenéte, z ktorej miznú ľudia a preživší sú odchovaní na silnej droge menom „šťava". Čítaním útržkov novín na stenách, sledovaním informácií v termináloch, ale aj vyčerpaním všetkých tém rozhovorov sa lepí dohromady mozaika osudov postáv, ale aj samotnej planéty.

2x2

Hranie za D6 a Azriela je diametrálne odlišné, v prípade bývalého zabijaka je neznámou hľadaná osoba a k nej sa dostane len prehľadávaním prostredia, kladením otázok, sledovaním stôp, ale napríklad aj používaním terminálu, do ktorého klávesnicou zadávate vyhľadávané informácie ako adresu či mená. U testovacieho subjektu si nie ste istí ani prostredím, kde sa pohybuje a kde je rehabilitovaný ani tým, kto vlastne je. Nepamätá si na nič, v úvode ste svedkami, ako mu násilím odoberajú spomienky a „spoluväzni" mu doporučujú, aby poslednú z trojice skúšok nikdy nesplnil, pretože ho opäť „vymažú". D6 okrem rutiny a spoznávania okolia chystá aj útek. 

Gemini Rue je klasickou adventúrou, nepoužíva chytrý kurzor, ale príkazy rozdávate štyrmi ikonami – preskúmaj, hovor a použi, ktorý je rozdelený medzi ruky a nohy. A práve dolné končatiny sú zaujímavé, pretože s nimi môžete vykopnúť dvere, stúpiť si na debnu alebo liezť po stene. Aj úplne bežné problémy ako prešacovanie mŕtvoly alebo prehrabávanie odpadkov, keď sa ich nechce postava dotýkať, vyrieši práve prevrátenie tela na chrbát a rozhrabanie smetí nohou. Riadok s činnosťami a inventár zdieľajú jedno vyskakovacie okno a pomerne rýchlo si zvyknete, že posledný použitý príkaz zostáva namapovaný na pravom myšítku.

Hra okrem myši zapája do hry aj klávesnicu, resp. klávesy bežne používané v FPS hrách. V Gemini Rue dôjde aj na akčné pasáže s presunom debien pod rebríky alebo nedostupné miesta a potom sú tu aj prestrelky. Postava v nich automaticky zaujme pozíciu za prekážkou a vy máte možnosť spoza nej vykúkať zprava, zľava, opätovať paľbu a zamieriť, čo však vyžaduje čas, pričom odkrývate svoju pozíciu a hrozí, že vás nepriateľ zasiahne. Akčné vsuvky oživujú inak striktne lineárny postup s presne definovanými logickými problémami. Do inventára vojde len toľko predmetov, koľko ich postava reálne unesie, nie sú to žiadne rebríky, lešenia, ale drobnosti, ktoré sa okamžite dajú použiť a majú od prvého kontaktu jasný cieľ. Autor nevsádza na skryté riešenia ani nelogickosti, i keď občas skĺzne do klišé ako podávanie predmetov medzi dvomi postavami cez úzku škáru.

Nové vs staré

Gemini Rue si adoptovala aj moderné prvky, odhliadnuc od inšpirácie cover & shoot akciami, je to používanie automatického ukladania pozícií, okamžitého presunu postavy na žiadané miesto stlačením ESC, ktorý je efektnejší ako dvojklik, a potom je tu pomocník na telefóne. Neprezradí riešenie ani ho nenaznačí, ale vyšle správnym smerom, čo mnohokrát oceníte pri neželanom pixelhuntingu. Svoj podiel na ňom má používanie vyblednutej farebnej palety so snahou navodiť noir atmosféru, ktorá vyžaduje svoju dávku predstavivosti pri pohľade na predmety v inventári, a nízke rozlíšenie, ktoré pri veľkých LCD pôsobí ako päsť na oko. Gemini Rue sa totiž nedá spustiť v okne. Na druhej strane treba vyzdvihnúť solídny dabing a vhodný výber hercov, ktorý domácu produkciu schováva hravo do vrecka.

Ešte nikdy ma nesklamal môj postoj k starým hrám, ktoré ak uspeli v minulosti, to majú dnes vďaka napredovaniu vývoja a zubu času ťažké, až kým neprišla Gemini Rue. Nie je to blesk z čistého neba, ale skvelý príklad toho, ako vyzerali a ako sa hrali hry v zlatej dobe adventúr a čo všetko dokáže nezávislá scéna. Gemini Rue sa narodila v zlej dobe, prebúdza dávno zabudnuté spomienky a o to väčšiu má nostalgickú hodnotu.