Pýtate sa prečo opäť. Jednak preto, že samotný Rayman je už dnes zabudnutou postavou a väčšiu pozornosť púta už aj jeho spin-off v podobe šialených králikov. Hlavne však preto, že s touto hrou sme už tú česť mali. Jedná sa o remake hry Rayman 2: The Great Escape z roku 1999, ktorá odvtedy vyšla ešte v niekoľkých inkarnáciách, mimo iného aj ako Rayman DS na predchádzajúcej verzii handheldu. Oplatí sa ešte vôbec do hry ísť, keď ju už na rôznych platformách mal možnosť hrať naozaj každý?

Séria hier s Raymanom nikdy nezapadala do tradičných schém a žila svojim vlastným, výrazne svojským, životom. Možno to badať už na vystavaní sveta a príbehu celkovo. Ten síce ani v medziach skákačky nepredstavuje nič svetoborné, no kompenzuje to svojou jedinečnosťou. Snový svet zachvátila invázia robotických pirátov a s pomocou mága Polokusa ich dokáže zastaviť jedine Rayman. Polokusa však treba najskôr prebudiť k životu štyrmi maskami a 1000 svetielkujúcimi muškami – Lumkami. Hráč tak musí hlavnému hrdinovi postupne vrátiť všetky jeho stratené schopnosti, zachrániť zajatých priateľov v čele s modrým Globoxom a v neposlednom rade aj zachrániť svet samotný.

Aj napriek tomu, že hra sa snaží herný zážitok neustále spestrovať svojou rôznorodosťou, tak je to v prvom rade platformovka alebo aj skákačka ak chcete. Hlavnou náplňou je prekonávanie najrôznejších prekážok pomocou schopností postáv. Okrem skákania sa tak jedná ešte aj o plachtenie, veľmi ojedinele využijete aj možnosť lietania a nemalé zastúpenie má aj mierne infantilná, no stále veľmi zábavná akcia. Celá hra je stavaná s citom pre detail a tak, aby skvele zabavila, čo aj po toľkých rokoch stále zvláda na jednotku. Hrateľnosť je dokonale vyvážená a hra nemá výrazne hluché miesta, kde by začala nudiť. Navyše gameplay často spestruje ešte aj menšinovými prvkami ako napríklad plachtenie na lodi či lietaním na raketách. Bohužiaľ tu autori mohli do hry mierne zasiahnuť a ubrať pri samotnom závere hry, ktorý dokáže tak frustrovať, že život novej konzolky razom visí na vlásku. Rayman 3D je portom Dreamcast verzie, no oproti nej obsahuje mierne vylepšené kĺzacie pasáže a vynikajúco zapracované ovládanie 360° analogom, vďaka čomu je hra už od začiatku hneď ľahko prístupná.

Hra je rozdelená do 20 veľmi dobre navrhnutých úrovní, ktoré zodpovedajú obmieňajúcej sa hrateľnosti a výraznému tónu herného sveta. Široká farebná paleta zdôrazňuje charakter jednotlivých svetov a môžete sa tu stretnúť so všetkými náladami. Jednoducho radosť hrať v takto štylizovaných úrovniach. Nakoniec vám bude aj ľúto, že ste s hrou takým normálnym hraním strávili len nejakých 7 hodín. Ak máte zálusk na 100% prejdenie, sú pre vás pripravené jednoduché bonusové levely určené na zbieranie životov. Ide o jednoduché rytmické stláčanie tlačidiel, ktoré pomerne skoro omrzí. Nazbierané Lumky navyše sprístupňujú hráčovi informácie o pozadí herného sveta. Trošku zamrzí, že ani po toľkých rokoch a rôznych reinkarnáciách sa nenašiel priestor na dotvorenie nového obsahu, pokojne aj v podobe rôznych bonusov. Takto hra v tomto ohľade neponúka hráčom vôbec nič nové.

Bolo je to vytýkané už v roku 1999, chyba zvýrazňovaná aj v ďalších ôsmych portoch na rôznych platformách, no ani v jubilejnej desiatej verzii sa autorom nepodarilo opraviť taký závažný problém, akým je nepohodlná kamera. Môžete si ju síce samostatne korigovať, centrovať a v istých momentoch aj využívať freelook, no aj tak má často tendencie sa v tých najnevhodnejších chvíľach pozerať práve tam, kde si to skutočne vôbec neželáte. Neraz v polovici skoku/plachtenia/letu zrazu nevidíte, kam máte namierené a zmeníte smer. Rovnako tomu je aj pri prechode tunelmi. Déja vu v hre nejestvuje, skutočne sa kamera v tuneloch obráti a pohyb dopredu vás odrazu nasmeruje na miesto, z ktorého ste predtým vyšli.

Rovnako nemôžem ani príliš pochváliť vizuálne spracovanie a technickú stránku celkovo. Za tú dobu sa rozhodne dalo spraviť oveľa viac ako len jednoduchý port a grafickú stránku šlo prispôsobiť na mieru 3DS. Z konzolky sa rozhodne dokáže dostať oveľa viac ako predvádza táto hra, aj keď sa nedá jednoznačne povedať, že vyzerá zle. Len by si zaslúžila viac. Rovnako je na tom aj zvuková stránka hry, ktorá sa veľkých zmien taktiež nedočkala. Nikto neočakával také veci ako pridanie dabingu, no zostáva naďalej chudobná.

Samozrejme, Rayman 3D sa snaží ťažiť aj z hlavnej devízy handheldu a to je zobrazovanie troch rozmerov na displeji. Ako sme už spomínali v našom zhrňujúcom pohľade na konzolu, tak hry zatiaľ len obraz vrstvia, inak tomu nie je ani v tomto prípade, no na počudovanie 3D skvele funguje v jednom z najdôležitejších aspektov a tým je hĺbka prostredia. Ako náhle je v platformovke zle odhadnuteľná hĺbka prostredia, tak je hneď jej hranie často dosť nepríjemné. 3D v tomto prípade buduje hĺbku prostredia výborne a nie je mu v tomto ohľade čo vytknúť.

Bez akýchkoľvek okolkov môžem vyhlásiť, že Rayman 3D je veľmi kvalitnou skákačkou, ktorá zo skvelej hrateľnosti nestratila skoro nič a stále ťaží zo svojho jedinečného čara. Problémom však je, že toto sme už hrali. A nie raz. Ak ste s hrou doteraz nemali tú česť, tak si pridajte pokojne jeden a pol bodu navyše. 3D avšak nie je dostatočným obsahom navyše pre tých, ktorí už s Raymanom majú skúsensoti. Pre nich sa bude jednať len o akúsi malinkú nostalgickú slzičku na krajíčku oka.