Na konci tunela nebolo pre Clover svetlo, ale spasenie menom Okami, legenda, ktorú sme odvážne označili za premožiteľa Zeldy. Keď bol ohlásený v Tokiu spirituálny nasledovník, nešli bokom všetky pochybnosti. Malá hra má konkurovať veľkolepému príbehu namaľovanom na plátne? A čo ak malé šteňa, potomok veľkej Amaterasu, nebude vedieť kráčať v šľapajách slávnej matky? Nie sú to predsudky, nedôvera v novodobý materiál, nespochybňujem silu inšpirácie, devalváciu zábavy prechodom na menší herný systém ani sa nebojím, že by bol ideál ohrozený. Okamiden nie je výstrelom do bitky, kde titáni rozohrali marketingový súboj na život a na smrť s naťahovaním svalov pred zrkadlom, na konci ktorého fanúšikovia rukou v nohaviciach kontrolujú erekciu.

Okami nemá status legendy pre nič za nič. Capcom však vydal verziu pre Wii a tá prepadla. A skúša to znovu. Opraty rozprávania vtisol do rúk deťom hrdinov, ktoré využili chvíle, kedy boli kulisy Okami prázdne a na rovnakých miestach, kde rodičia zvádzali súboj s osemhlavým zlom Orochi, sa začali hrať. Vznikla Okamiden, už nie naturalistická adventúra, už nie kreatívne ladená hra, ale pozorný tínedžer, učeň s chuťou ukázať prostredník svojim mentorom, počastovať ich nadávkami a robiť rovnaké veci inak.

Nebola tu náhodou biela vlčica? Podobala sa na teba!

Pocitu deja-vu sa nemožno zbaviť, Okamiden nepôsobí ako tradičné pokračovanie, ale ako zmenšenina originálu. Nejde len o identické lokality, kde sa z veľkej časti odohráva, ale aj úplne rovnaký úvod so záchranou Sakuye, rozkvitnutím prvej Sakury, či zoznámenie sa s malým zeleným škriatkom Issunom a „nebojácnym" hrdinom Susanom, ktorého slabosťou je stále Saké. V dedinke Yakushi stretnete aj babičku, ktorá nemá kam rozvešať prádlo. No nenakreslite jej šnúru na prádlo! 

Prvá zmena a nie malá prichádza otvorením sveta a zisteniu, že Susana nahrádza jeho syn, rovnako neohrozený bojovník, ktorý supluje aj spoločníka na cestách Issuna. Okamiden sa nekoncentruje iba na túto dvojicu, ale ľudských partnerov pravidelne strieda podľa lokality, kde sa práve nachádzate. Raz budete na chrbte voziť Kuniho, inokedy zase malú morskú vílu, ktorá dokáže zhasnúť fakle. Spoločníci majú nielen iné schopnosti, pomáhajú aj v boji a sú neoceniteľní pri prechádzaní rafinovane navrhnutých dungeonov, ktoré ako keby z oka vypadli Spirit Tracks.

Nebeský štetec teraz dokáže kresliť aj waypointy pre bojovníkov, nakreslením trasy ju slepo nasledujú, na jej konci aktivujú spínač alebo prebrázdia priepasť a na jej konci otvoria truhlicu. Nevyhnutná spolupráca nechala zrodiť niekoľko skutočne podarených hádaniek na kompaktných poschodiach bludísk, ktoré majú vždy niekoľko úrovní. Okrem zhášanie, zapaľovania faklí a spínačov sa k slovu dostane aj nový prvok – magnetizmus. Manipulovanie s kovovými časťami zmenou polarity si udržuje charakteristickú prehľadnú čitateľnosť, príjemne spestruje hranie a obtiažnosť udržuje na nízkej úrovni.

Platí to aj pre boje, do ktorých je zapojené iba jedno tlačítko. Stále môžete meniť výzbroj, vylepšovať ju za peniaze, no dominuje stále využívanie slabých miest nepriateľov. Ľadových štekliť ohňom a naopak, oceľových zmagnetizovať, iných uzemniť rýchlym výpadom či ich nechať rozkvitnúť a zaútočiť na otvorené vnútornosti. Do arén postupne vstupujú silnejší a silnejší protivníci, no s nadobúdanými schopnosťami ani ich bizarné kombinácie nepredstavujú výzvu. Stačí len experimentovať s Nebeským štetcom a keď odhalíte slabiny, už to ide ako po masle.

Machule na tabuli

Prechod na dotykový displej robí autorom problémy, Nebeský štetec ako najsilnejšia zbraň v hre vôbec je nepresná. Častokrát nevie, či jednoduchý ťah, ktorý obyčajne slúži ako útok, má byť výpadom alebo sa snažíte z neďalekého jazierka preniesť vodu do zásobníka. Aj obyčajný kruh či slučku je nutné kresliť viackrát za sebou a pokiaľ možno čo najpresnejšie, inak nerozkvitne sakura ani neprivoláte vietor. Je to veľká škoda, pretože takto sa hráč dostáva do situácií, kedy pochybuje, či je vôbec možné danú silu použiť. Dotykový displej je v dnešnej dobe takisto nešikovne navrhnutý pre stylus, položky sú príliš malé pre prsty a ich monotónna farebná škála ich robí neprehľadnými.  

Keď už sa autori nechali inšpirovať Spirit Tracks mohli do hry integrovať aj vpisovanie poznámok do mapy, kreslenie vzorov, ale aj dôležitých miest, kde sa ukrýva truhlica, ktorú musíte otvoriť napríklad bleskom. Často krát sa budete vracať do lokalít s novými silami, tie otvárajú aj nové cesty, nové dungeony aj miesta s odmenami. Pamätať si ich všetky v tak rozsiahlom svete je nemožné. To platí aj o žurnále, kam sú úlohy zapisované formou dialógu bez udania presného smeru. Ak si k tomu pripočítate možnosť teleportácie cez zrkadlá, tak sa v rozsiahlom svete nie je problém stratiť. Krajina je rozdelená na menšie časti pospájané loadingami, hra zvláda vykresliť veľkú rozlohu, ale stromy, domy a iné dôležité objekty zobrazuje až vo vašej tesnej blízkosti.

Nízke rozlíšenie displejov pochováva umelecký vzhľad, pocit zo sledovania živej maľby sa vytratil úplne. Výrazné kontúry na okrajoch objektov zostali zachované a vytlačili úplne atmosféru obrazov namaľovaných vodovými farbami na ryžovom papieri. Okamiden to kompenzuje roztomilosťou a veselými animáciami postáv. Keď budete vidieť ako Chibiterasu tancuje s deťmi alebo ako tlačí vozík pred monštrom, ktoré ste už dvakrát ponížili pred jeho prisluhovačmi, neubránite sa smiechu. Nepriatelia súčasne budia rešpekt, ale náladu neudupávajú dychom smrti ani krvavými kulisami.

Chibiterasu má silu roztopiť aj kocku ľadu a často sa jej nedá odolať, ako keď sa dívate do očí šteňaťa. Okamiden sa ocitla v nezávideniahodnej pozícii medzi dvomi legendami, tej o Zelde a tej o bielej vlčici. Clover už neexistuje, Okami je na tak vysokom poste a vrhá tak extrémne silný tieň, že marketingové oddelenie Capcomu musí použiť baterku, aby si Okamiden niekto všimol. A je to škoda, odhliadnuc od negatív, ide o výnimočné a roztomilé prerozprávanie príbehu o priateľstve a boji s veľkým srdcom.