Krotitelia duchov sú najviac, úplný vrchol, nad Simpsonovcami, nad Buffy, nad Douglasom Adamsom, fanaticky milujem ten film. Dvojka je slabšia, samozrejme, ale kvôli hrdinom z jednotky a gagu s Titanicom, ktorý pristane radšej neskôr, ako nikdy ho znesiem. Zvráteným fanúšikovským spôsobom mám dokonca rád i seriálové animáky The Real GhostBusters a Slimer! And The Real Ghost Busters a kvôli úplnosti spomeniem i komiksové série a fanúšikovský film, ktoré sú kvalitatívne kdesi celkom inde ako animáky, hoci slúžili ako ich námet.

A komiksy sú dôležité aj preto, že spolu libretista jedného z nich, Tom Waltz, je podpísaný aj pod príbehom videohry, ktorú tu ideme riešiť. K tomu sa ale ešte dostaneme, teraz späť ku Krotiteľom duchov ako k ústrednej vášni môjho života. Milujem ich, preto ma nesmierne potešila ich relatívne nedávna veľká videohra, skvelá, mimoriadne hrateľná vec, navyše ozdobená prítomnosťou hercov, ktorí sa nadabovali, plná sarkazmu a irónie, dokonalé hlášky, pekne postavený príbeh a tak ďalej. A to je presne dôvod, prečo som sa nekonečne tešil na Ghostbusters: Sanctum of Slime.

Čakal som totiž aspoň čosi trochu podobné. Lenže, a teraz to príde, hra vyšla, multiplatforma pre PS3, Xbox 360 a PC, distribuovaná len cez PSN, Xbox Live a Steam, a nie je na nej nič, čo by sa dalo len a len pochváliť, a toto napíše človek, ktorý Krotiteľov duchov obdivuje celkom nekriticky. Neuveriteľné.

Iste, od takto distribuovaných „malých“ hier sa toho veľa očakávať nedá, Ghostbusters: Sanctum of Slime však mali byť kúskom, kde sa diametrálne rozdiely medzi kvalitou hier „na stiahnutie“ a hier kupovaných konečne aspoň trocha okrešú. Nestalo sa, aj keď spočiatku to vyzeralo veľmi sľubne. Hra po stiahnutí a inštalovaní začína veľkoryso koncipovanou komiksovou sekvenciou, ktorá nás vovádza do príbehu. Na duchárskej scéne sa znovu objavuje doktor Janosz Poha, ktorý vo filmovej dvojke paktoval s Vigom. Vrátil sa z blázinca a opäť sa zaplietol s nadprirodzenom, čo vo výsledku znamená, že New Yorku je znova plný duchov, ktorých treba skrotiť. Lenže starí ostrieľaní krotitelia majú práce nad hlavu, nestíhajú, pomôcť im musí tým začiatočníkov. Lenže to je všetko, ako sľubne príbeh začal, tak banálne skončil, previazanosť s filmom síce na chvíľu poteší, lenže v hre samotnej vlastne neplní žiadnu úlohu.

Len treba pacifikovať duchov, čo z hľadiska herného mechanizmu znamená pobiehať po lokalite, ktorá sa uzatvorí v momente ako do nej vstúpite a „postrieľať“ všetko, čo sa hýbe, pochopiteľne okrem troch spriatelených kumpánov – tiež krotiteľov. Štandardnou zbraňou je nekoncesovaný protónový urýchľovač z prvého filmového dobrodružstva, duchov ale neparalyzuje na mieste a nechytajú sa do prenosných pascí ako sme zvyknutí, ale priamo ich likviduje. Z niektorých čosi občas vypadne. Tu zdravíčko, tam damage a inde chvíľková nezraniteľnosť, všetko sa náramne hodí. Lebo duchov je priveľa, sú nadmieru nebezpeční a nech sa hráč snaží ako chce, umiera sa veľmi často, aj napriek tomu, že aj tu funguje oživenie spoluhráčom. V singleplayeri dokonca platí, že tri ostatné postavy, ktoré spolu s hráčom likvidujú duchov sú tam hlavne preto, aby ho mal kto oživiť. AI, ktorá ich riadi, totiž nie je najbystrejšia a často je len ďalšou prekážkou, ktorú treba prekonať. To vtedy, keď sa spolukrotitelia celkom nezmyselne stavajú do palebnej dráhy akoby chceli duchov, ktorých aj oni majú zabíjať, chrániť vlastnými telami.

Ďalšími dvoma zbraňami v Ghostbusters: Sanctum of Slime sú vec, čo strieľa modro a vec, čo strieľa žlto, na modrých a žltých duchov, štandardná zbraň strieľa červeno a je na, dramatická pauza, červených duchov a v hre je to azda preto, aby tie jatky získali aspoň nejaký taktický rozmer. Zbrane totiž treba v zápale boja meniť, práve podľa toho, akej farby sú dobiedzajúci duchovia. Aby tej mizérie nebolo dosť, na konci každého levelu drieme boss, v praxi to znamená ešte viac strieľania a mačkania tlačítok podľa toho, ako to žiada herné rozhranie. Ide teda o ten istý princíp ako povedzme v God of War, akurát tam to bolo spracované o dosť tvorivejšie. 

Tak, tak, žiaľ bohu, Ghostbusters: Sanctum of Slime sú vskutku mizernou hrou, možno dokonca vôbec tým najhorším, čo sa kedy pod názvom Ghostbusters a tým nádherným logom objavilo, vrátane úplne nefunkčného krájača na pizzu. Škaredá, nenápaditá grafika, od začiatku do konca ten istý herný mechanizmus, krvavo zvyšujúca sa náročnosť, spočívajúca len v čoraz väčšom počte útočiacich duchov, opakujúce sa lokality, no hnus. Z absolútneho dna hru vyťahuje len možnosť kooperatívneho hrania, ktoré je vlastne jej jedinou skutočnou kvalitou, ba možno, dokonca je až jej zmyslom. Divoká akčná jazda vo štvorici, vtedy sú Ghostbusters: Sactum of Slime aspoň chvíľu skutočne zábavný.