Hneď na úvod treba povedať, a podľa hodnotenia to tí bystrejší už aj pochopili, že Prvý Templár je skrz naskrz veľmi priemerná hra. Ani jeden z jej aspektov nevybočuje zo šedej priemernosti a neponúka nič jedinečné alebo nikdy nevidené, no napriek tomu si určite nájde svoju komunitu. Historické obdobie templárov je totiž zaujímavé, hlavne ak sa jedná o hľadanie zlatého grálu.

Francúzsky tempár Celian d’Arestide a jeho spoločníčka Marie d’Ibelin, ktorá bola inkvizíciou označená ako kacírka a je na úteku, sa spolu snažia poodhaliť rúško konšpirácie práve vykonávané na templárskom ráde. Celý rád upadol do nevôle a je postupne zbavovaný všetkých majetkov a vyššie postavení rovno zbavovaní svojich hláv (z tohto zaujímavého dátumu nakoniec čerpá aj zaujímavá povera o jednom konkrétnom smolnom dni v mesiaci a tiež séria hororových filmov s rovnakým menom). Celian je presvedčený o tom, že situáciu by mohol vyriešiť kalich, z ktorého pil Ježiš pri poslednej večeri a je mu prideľovaná sila večného života.

Vytvoriť herný svet na kameňoch repetitívnosti nepokladám za najlepší základ sveta. Využiť stále rovnaký kamienok stromček alebo drobnosť typu miska s jablkami, budiš. No opakovanie rovnakých stavebných prvkov ako domy a textúry, to už je trocha problém. Navyše nenarazíte na nijaký pamätihodný monument, ktorý by vám utkvel v pamäti. V rámci jedného levelu sa sterilne dookola opakuje to isté a keby nebolo šípky ukazujúcej smer cieľa a nemožnosti nikam odbočiť alebo zísť z cesty, ľahko by ste sa stratili. Všetko to bude súvisieť s nízkym rozpočtom určeným na hru, z ktorej chceli autori vytvoriť AAA titul. Herné prostredia sa, samozrejme, menia v rámci jednotlivých úrovní, no variácie sú smiešne. Možno mohli autori ubrať z počtu levelov a vyšperkovať viac tie stávajúce. Najhoršie sú tie odohrávajúce sa v lese alebo na púšti. Sú zbytočne zdĺhavé a stereotypné.

Prestrihové animácie sú urobené v engine hry a motion capture občas vyznieva až komicky. Medzi jednotlivými fázami pohybu prichádza preskakovaniu fáz, ktoré sa buď nikomu nechcelo animovať kvôli zmienenému rozpočtu alebo proste nebol čas a hra musela ísť von. Nulová mimika tvárí a otváranie úst ako kapor možno predstavoval vrchol pred ôsmymi rokmi, no v porovnaní s takým L.A. Noire sa proste neubránite úškrnom. Nedoanimovanie rôznych akcií ako ťahanie pák a mechanizmov pripomína používanie Sily z Hviezdnych vojen. Postavička len pristúpi k objektu, natiahne ruku a predmet sa už sám hýbe.

V šedom priemere zostaneme aj pri hlavnej, čiže gameplay časti. Myslím, že časy, keď stačilo ku hrateľnosti bezhlavo stláčať jedno tlačidlo, sú už preč, no autori z Heamimont Games si to asi nemyslia. Tvorenie dvoch komb pomocou dvoch tlačidiel vás prejde už počas prvej úrovne, no aj keď skill pointy prideľujete do bezmála 40 schopností, nové kombá takmer nepribúdajú. Na konci po takmer deviatich hodinách ich narátate na jednej ruke a to je teda pekelne málo. Rôznorodosť mala byť dosiahnutá vďaka druhej postave, na ktorú môžete kedykoľvek prepnúť a hrať za ňu, no až na pár výnimiek pri hlavolamoch to vôbec nebude potrebné. Skilly majú postavy obdobné, ba priam identické.

To, čo nemám rád na hlúpych button mashing hrách je, že už dopredu viete, kedy na vás kto zaútočí. Hlavným dizajnom je navrhnúť sériu miestností spojených dverami alebo chodbou a v každej na vás zaútočí určitý počet nepriateľov. Čím vyšší level, tým je, samozrejme, nepriateľov viac. Tento prístup je otravný a liezol mi na nervy už v dobách PS2. Aj tu však prvý templár zaspal a ponúka to ako devízu.

Rozptýlenie prichádza až počas prvého útoku na mesto Acre, kde dostanete do rúk balistu proti útočiacim vežiam na kolesách a plukom útočiacich vojakov. Rozptýlenie však netrvá dlho a hneď potom sa opäť vraciate do šedého priemeru hry s dvomi kombami a zvyšujúcim sa počtom nepriateľov. Balistu si ošaháte ešte raz, no na taký istý čas ako predtým.

Druhým, no nie úplne využitým prvkom, je stealth akcia. Hra ponúkne možnosti ako nepozorovane preniknúť cez obsadený hrad alebo kasárne, no nedrží sa jej striktne. Pričupením vidíte kam sa vojaci pohybujú a aj pozerajú a máte tak možnosť naplánovania zneškodniť ich potichu aj so svojím partnerom. Na niektorých miestach sú predmety na odlákanie pozornosti stráže iným smerom, čo sa dá výborne kombinovať pri hre dvoch hráčov. Jeden odvedie pozornosť, druhý potichu zlikviduje. Pri hre jedného hráča je však umelá inteligencia spolubojovníka (a vlastne aj vojakov) na bode mrazu a takéto kombinácie jednoducho nehrozia. Vojaci navyše trpia šedým zákalom a vidia len dva metre pred seba a pravdepodobne sú všetci ešte aj hluchí. Nereagujú na mŕtvych kolegov a ani sa to nesnažia nejako zastrieť vtipnou hláškou ako napr. či sa Fero ožral a preto sa váľa na zemi. Najhoršie je, že na stealth prístup vôbec nie je dôvod, pretože oveľa ľahšie ich zlikvidujete nabehnutím do zorného poľa a pomocou dvoch trápnych komb idú k zemi. Proste nápad fajn, ale zasa dotiahnutý len na 50 percent ako celá hra.

First templar je historická hra so zaujímavým príbehom, no historickým spracovaním. Neponúka takmer žiadne nové prvky a tie čo hej, sú spracované na úrovni dekády dozadu. Grafika, audio aj gameplay sa momentálne radí do šedého priemeru a ani ja si na ňu o mesiac nespomeniem. Možno ak sa ma na ňu niekto o dva mesiace spýta, už ani nebudem vedieť, či som ju vôbec hral. Jediným výraznejším prvkom mohli byť stealth misie na spôsob hry Thief, no ako všetko v hre to autori nedotiahli a zostali na pol ceste.