V jednej z epizód Columba si Peter Falk (nech mu je zem ľahká) nechal vysvetliť kurátorkou výstavy moderného umenia, že samotné diela s vami niečo urobia, ak sa na ne pozeráte, alebo nie. Nepohli s ním skulptúry za tisícky dolárov ani obyčajná plastová mriežka bez popisu, ktorá patrila klimatizácii a nebola na predaj, i keď ho zaujala najviac. Alice Madness Returns hlad po ceste do Krajiny za zrkadlom neukojila ani ho neprehĺbila. Prešla mnou ako duch cez stenu bez zanechania nepríjemného pocitu na zátylku či chladu. Neurobila nič.

Pozerať sa na hru môžete z rôznych uhlov -je to balenie dva v jednom s pôvodnou kultovou hitovkou, pracoval na nej rovnako kontroverzný dizajnér American McGee, ktorý kedysi chodil na pivo s Carmackom, hra vznikala v Šanghaji, tak musí zákonite v nej driemať potrebné (herné) korenie, je to rozprávka, ktorú pozná každý, postavená na ruby, obsahuje krv a je temnejšia ako deti Twilightu – vždy sa vrátite k podstate Alice Madness Returns, že k návratu malo prísť bezprostredne po vydaní pôvodného originálu a nie s desať ročným meškaním. Alica za ten čas zostarla a je to na nej poznať.

Šialenosť sa dá (niekedy) liečiť

Pôsobí odležane a je jedno, či na ňu položíte vrstvu Unreal Enginu, nezbavíte sa pocitu, že niekde ležala v šuplíku a po rokoch ju oprášili Spicy Horse s EA a bola vyšperkovaná snáď najhoršími minihrami v histórii. Alice je k tomu škaredá, nie tá, oblečená v mäsiarskej zakrvavenej zástere s Vorpalom v rukách. A ako by to nestačilo, je málo šialená, málo strelená, málo krvavá. Vlastne ani nie je tak dobrodružná za akú sa vydáva, dokončujete ju s pocitom, že musíte, nie preto, že skutočne chcete odhaliť pravdu za nočnými morami, ktoré ovplyvňujú a priamo vplývajú na Krajinu zázrakov. 

Alice Madness Returns mohla byť oslavou inakosti a originality prameniacej z voľnej ruky kreatívne nadaného vodcu talentovaných výtvarníkov, namiesto toho nám American ukázal, ako za roky vymäkol a stratil pojem o tom, kam sa veľké hry posunuli a aký veľký kus cesty urazili. Prostredia sú zbytočne rozsiahle a čo na veľkosti získajú, to strácajú na detailnosti. Absurdné rozmery sa vypomstili geometrii, jediné, čo budete vidieť, budú plošinky, ktoré sa stávajú základom. Herná plocha nie je využitá, nikde sa nezastavujete, nikde nepotrebujete premýšľať, hra vám ukáže, kadiaľ máte preskákať, čo treba aktivovať, aby vás vzduchotrysky vystrelili do výšky a z nich sa zase dostali na pevnú pôdu. Madness Returns trpí prázdnotou, ktorú v prvej polovici kompenzuje katastrofálne spracovanými minihrami, ktoré boli snáď navrhnuté za dva dni pre tablety. Či už to bude raketkovina s plachetnicou poľujúcou na drevených žralokov, nechutná paródia na Marble Madness s nefunkčnou fyzikou alebo rozpohybovaná 2D maľba, majú nulovú hĺbku a postrádajú akýkoľvek zmysel.

Hopsanie nijako nepenalizuje hráča, ak zletíte z plošinky, nič sa nedeje, po respawne pokračujete bez obáv ďalej. Zdolávaniu prekážok chýba vzrušenie a satisfakcia a to aj v prípade ak po niekoľkých pokusoch doskočíte na nedoskočiteľný útes a to všetko v časovom limite, pretože padacie dvere sa pomaly zatvárajú. Sada logických hádaniek sa zunuje pomerne skoro, do hrania sa vkradne rutina a neskôr nechuť k šablónovitej náplni. Síce sú pasáže a lokality naplnené častými súbojmi, Madness Returns má vždy všetko o kúsok ďalej, vyššie alebo nižšie, odhadnúť vzdialenosť pri trojitých skokoch je takmer nemožné. Pri prieskume a hľadaní bonusov sa často spoliehate na systém pokus omyl.

Za minulosť sa musí platiť

Za všetko môže kamerový systém, ktorý je sám o sebe nepriateľom. Autori radšej zamknú uhol pohľadu, aby vám ukázali váš nový cieľ na pozadí, ako by mali sledovať postavu, ktorá v zápätí zletí zo schodov alebo sa zabije pádom z výšky. Čím je menšia miestnosť, tým je pohľad viac priblížený a keď máte odraziť skupinu nepriateľov, máte ich z dohľadu za chrbtom alebo po bokoch. Väčšina arén je visutá, takže pri manévrovaní skôr hrozí, že zletíte ako by vás mala doraziť kombinácia radových monštier s malým obrom. A keď ste na zemi, prekvapí vás, ako neschopne pracuje autolock, ktorý neberie ohľad na silu ani nebezpečie, ale náhodne sa koncentruje vždy na to nepodstatné. 

Alica má k dispozícii štvoricu upgradovateľných zbraní vrátane neodmysliteľného Vorpalu, koreničky na paralýzu nepriateľov a aktiváciu spínačov, konského kladiva a mimoriadne účinného čajníka. Na každé monštrum platí vždy iná zbraň, keď sa vám podarí získať poslednú verziu čajníka, všetky ostatné idú bokom. Súboje sú v podstate klasický button mashing, nemusíte memorovať žiadne kombinácie, ale hrdinka ich súka z rukáva sama. Na brutálne epické zakončovačky, vražedné super kombá môžete rovno zabudnúť, súbojový systém sa drží pri zemi.

Okrem zbraní vie Alica odrážať projektily pomocou dáždnika a kedykoľvek sa môže zmenšiť a využiť mini veľkosť na prieskum lokalít za kľúčovou dierkou, za ktorou je obyčajne schovaný bonus alebo zuby na upgrady zbraní. V zmenšenej podobe vidíte na stenách šípky naznačujúce smer alebo cestu k pokladom a takisto aj neviditeľné plošinky štedro využívané v každej z lokalít. Madness Returns má na hopsačku malé ambície potrápiť váš mozog, na akciu zase príliš zlú kameru málo sofistikovaný súbojový systém a zbrane a na akčnú adventúru jej chýba potrebná výprava. Po grafickej stránke vôbec neohúri a je vybavená dabingom, ktorý nesedí scénam ani situáciám, akoby hlasy hercov boli nahrané bez obrazu. Je jednotvárny ako celý gameplay.

Schovaný, neschovaný, ideeem!

Prečo sa oplatí Alici dať šancu a vydať sa s ňou dolu zajačou norou? Môže za to mimoriadny cit pre výtvarný štýl premietajúci sa do každého monštra, kostýmu, novšej verzie zbrane, obyčajnej kocky ukazujúcej smer alebo krčah, ktorý po rozbitý plače krv. Výtvarníci sa na Madness Returns vybláznili až do takej miery, že dvojitý náklad ich knihy artworkov bol okamžite rozobraný. To, samozrejme, nehovorí nič o tom, že ak budete v oblakoch skákať po kartách, ktoré pod vami môžu, ale nemusia tvoriť cestu, že sa vám zatočí hlava. Že ak sa zatiahne obloha ťažkou temnotou, že budú aj Alicine očné tiene zrazu veselé a pocítite v nich leto. S grafikou to nemá nič spoločné, tá sa zahaľuje do materiálov s nízkym rozlíšením, ale toľká diverzita štýlov skombinovaných do jedného celku, ktorý trpí schizofréniou, sa len tak nevidí. Odráža skutočnosť, že sa viac venovalo tomu ako hra pôsobí, ako sa hrá. 

Možno budem jediný, ale v Madnes Returns som nechal hrdinku skákať na hríbe ako na trampolíne po dlhé minúty, nie preto aby som jej videl pod sukňu (zvedavci sa ukľudnia, nič tam neuvidia), ale preto, že niekto konečne pochopil, že pri skákaní vlasy vejú, stoja takmer dupkom, ak letíte prudko dolu, že sa nadúva sukňa a že vo vetre sa vlní aj mašľa na krížoch.

Alicu nemožno nemať rád už len z toho hľadiska, že je prototypom rozprávky. Či si ju zoberie do parády McGee, Burton alebo ktokoľvek iný, vždy musí byť iná. Madness Returns indikovala návrat šialenosti od nočného tvora, namiesto toho je to vymäknutá zlátanina, do ktorej bol naliaty obrovský výtvarný potenciál. Z herného hľadiska malá katastrofa, z výtvarného poriadna žranica, len v Spicy Horse zabudli na to, že na tie obrazy nebudete len hľadieť, ale že vy ich budete chcieť aj hrať.