Recenzovať Wii Play Motion je ako recenzovať Človeče, nehnevaj sa. Herný princíp každý pozná, niet na ňom čo meniť - ťaháte farebným panáčikom po hernom pláne podľa hodnoty na kocke s cieľom dostať ho čo najskôr do domčeka (Človeče) – mávate ovládačom podľa zadania na obrazovke, pričom simulujete reálnu alebo viac menej reálnu činnosť (Wii Play Motion), preto si recenzia musí vystačiť vlastne s banalitami. Akej farby je panáčik (Človeče) – aká činnosť sa simuluje (WPM), aká je herná plocha (malá, veľká, magnetická, prenosná, obojstranná s Mlynom na rube, Človeče) – ako náročné sú jednotlivé simulácie, ako sú graficky spracované (WPM), koľko ľudí to môže hrať (jeden až štyria – platí pre Človeče aj WPM, Človeče ale môžete zvládnuť aj šiestich) a nakoniec sa dostaneme k tomu najpodstatnejšiemu – aká je to zábava. A tu znova platí pre Človeče a WPM to isté – ak sa zídu správni ľudia, môže to byť tá najlepšia hra na svete, ak nie, môže to byť nekonečná nuda a ak to hrá človek sám, skôr ide o výraz zúfalstva ako o normálne trávenie voľného času.

Aby sme ale boli spravodliví, existujú tu isté rozdiely. Alebo nie? V prvom rade, Wii Play Motion nie je normálna, samostatne predávajúca sa hra, ale hra, ktorú si človek kúpi len a iba s ovládačom s integrovaným Wii Motion Plus, ktorý je hardvérovým upgradom pôvodného Wiimote. Keď štartovala aktuálna generácia konzol, Nintendo s Wii totálne vypálilo konkurencii rybník, ovládanie hier pohybom síce nebolo úplne nové, ale Nintendo ho dokázalo predávať akoby bolo a Xbox s Playstationom len neveriaco čumeli. Dnes, po piatich rokoch je Nintendo znova tým tretím vzadu, svoj kus z nevďačného koláča hrajúcich sa nehráčov videohier si odhryzli ako v Sony, tak v Microsofte, jedny s Move, druhí s Kinectom, všetci vykrikujú, že sú spokojní, ale každému je jasné, že ide o slepú cestu degradujúcu videohry kamsi, kde ich my, hráči, nechceme vidieť. 

Ale nechajme to, vráťme sa k Wii Play Motion, respektíve k Wii Motion Plus, lebo práve o tento kúštik plastu ide. Áno, ovládač je presnejší, netreba stále na obrazovku mieriť, aj sa s tým menej frustrujúco hrá, ale o žiadny zázrak nejde. Len o upgrade, na ktorom by bolo najlepšie, ak by ho vôbec nebolo treba. Dvanásť minihier Wii Play Motion na prvý pohľad nenadchne, ide stále o to isté, potom to človek skúsi a na chvíľku prepadne radostnému omámeniu. Ovláda sa to fakt super a potom príde veľmi rýchle vytriezvenie, čo je preboha zábavné na udržiavaní rovnováhy a načo k tomu človek potrebuje videohru?

Odpoveď poznáte, ak nie, odpovie hneď prvá minihra – nakladanie zmrzliny. Ovládač predstavuje kornútik, čím viac kopčekov zmrzliny naň rozdávačný zmrzlinár naloží, tým komplikovanejšie je ich udržať. Lízať sa nedajú, teda dajú, ale človek oblizuje prázdno nad ovládačom, ktoré je celkom bez chuti. Suché. Druhá minihra – mlátenie krtkov do hlavy je o mlátení krtkov do hlavy. Niektorí majú prilbu, treba ich trafiť dva krát, niektorí nie, stačí raz. Suché. V tretej minihre ide o hádzanie žabiek na vode na cieľ, čosi ako vodná odpoveď na bowling s iným spôsobom hádzania. Mokré, ale stále suché. Štvrtá minihra je znova o triafaní, tento krát treba naviesť avatarov, ktorí menia polohy tela do otvorov podľa aktuálneho tvaru. Pracuje sa tu s posúvaním podľa osy a tiež to nie je najzábavnejšie.

Piata minihra je strieľacia, v jednotlivých úrovniach sa kynožia vždy iné obete, raz dinosaury, inokedy ufónci. Je ich pomerne dosť, takže ide o svojho druhu virtuálnu genocídu, ktorá vyzerá ako staručká FPS. V šestke znova ide o prevedenie prostredím, ktoré tento krát vizuálom pripomína osembitové plošinovky. Sedmička znova odchádza po inšpiráciu o starým hrám, ide o variáciu na Pong, respektíve na všetky tie hry, v ktorých sa odráža loptička od pohyblivej plošiny a likviduje veci v priestore. Aby to nebola úplná vykrádačka, plošina sa neposúva zo strany sa stranu, ale húpe na stredovej osi. V osmičke sa chytajú duchovia v miestnosti podľa toho, ako vás navigujú inštrukcie z obrazovky. Cieľom je najprv ducha zviditeľniť – dostať pomocou ovládača na obrazovku a tam ho spacifikovať. A tu treba povedať, že toto je minihra, ktorá na chvíľu skutočne zaujme, ba dokonca, pobaví. 

Smutným momentom je, že v tejto chvíli sa z Wii Play Motion kreativita znova vytratí a už sa nevráti. V deviatke chytáte do dáždnika vietor, ktorý vás má zaviesť na terč. V desiatke divoko mávate listom, aby ste vytvorili vzduchový prúd, ktorým dostávate veci na príslušné miesto, v jedenástke vyťahujete veci z mora navíjaním – ovládač držíte oboma rukami vo vertikálnej polohe a otáčate ho okolo stredovej osi a dvanástkou to chvalabohu konči – v nej sa riadi raketka.

A sme na konci, dvanásť minihier Wii Play Motion je skôr únavných ako zábavných, jediné čo človek cíti, je úľava od bolesti zbytočne namáhaných rúk. Hra vyzerá a znie veľmi pekne, ale to je v tomto prípade akosi jedno. Rád končím optimisticky, preto na úplný koniec len toľko, že Wii Play Motion nie je úplne zúfalá hra, lebo hrou v tradičnom slova zmysle nie je, je len prídavkom k novému ovládaču. Ak by bola hrou k štyrom ovládačom – aby si človek mohol s partiou užiť jej multiplayerový rozmer, išlo by o fantastickú kúpu. Takto sa len oplatí v prípade, že ovládač Wii Motion Plus ešte nemáte a z nejakého dôvodu po ňom túžite.