Žáner JRPG zažíva náročné obdobie. V Japonsku ho ešte stále zbožňujú, Západ naň chrlí neskutočnú vlnu kritiky. Nemá vyhradenú platformu ako PS2 v minulej generácii, potuluje sa po systémoch starších (paradoxne úspešnejšie – DS a PSP), občas príde zástupca na súčasné konzoly. Existuje viac teórii pre obmedzovanie žánru v súčasnosti, no jeden podstatný element mu nemožno uprieť – fantázia tvorcov stále funguje naplno. Solatorobo s ľahkosťou otvára nový kúzelný svet a ľahké mechanizmy, ktoré hráča okamžite upútajú a zoberú ho na veľké dobrodružstvo do oblakov a ostrovných svetov.

Málokto bude hľadať pri novinke odkazy či asociácie k iným hrám, no pokiaľ ste zažili PlayStation 1, azda si spomeniete na RPG Tail Concerto. Svet obývaný psou i mačacou rasou v podobe zaujímavých hrdinov vám preto nebude neznámy ani pri študovaní manuálu či rovno vtrhnutí do sveta Solatorobo. Pôvodná idylka života lovca Reda a jeho sestry Chocolat: ísť za každým chechtákom a žoldnierskym dobrodružstvom či nasledovanie pravidla „čím napínavejšie, tým lepšie (zaplatené)". Red je chlapík v teréne, kde sa vkladá do bojového robota Dahaka, zatiaľ čo Chocolat sa stará o loď Asmodeus a jej údržbu (i manažuje výplaty a živobytie). Posledná misia znela jednoducho – šlohnúť tajný dokument z nákladnej lode. Len počas nej sa zrazu vyskytlo kopec problémov. Záhadný chlapec, jeho náhodne aktivovaný medailón (hlásiaci sa už k Redovi) a obrovský čierny gigant na oblohe. Zrazu sa začína odohrávať povedomá RPG linka, medailón láka obra, ktorý ničí mestá, akási armáda Kurvaz (nie, to nie je preklep!) má svoje plány a... A je toho podstatne viac, nehovoriac o tom, že v druhej polovici sa dej ešte aspoň raz prehupne úplne inam.

Ako pravá JRPG má novinka tri chytľavé súčasti. Tie sa plynulo dopĺňajú i kombinujú. Bohatá dejová linka je najmä v prvých a záverečných kapitolách neskutočne pútavá a vďaka nej nemáte chuť odložiť DS skôr ako sa dostanete aspoň o dve-tri hodiny ďalej. Časť napadnutia hlavného mesta i nasledujúce kapitoly majú parádnu dynamiku a la Final Fantasy VII na prvom disku. Nedovolia vám vydýchnuť a vy si ani neuvedomíte prechod do iných častí – súbojov či objavenie nových častí sveta. 

Solatorobo drží pokope, dej a svet sú dobrým základom. Svet súostroví, vzdušných oblastí i celková mapa vzbudzujú nemalé očakávania. Už prvé mesto núka toľko zákutí, odbočiek i vedľajších postáv, že máte zrazu túžbu stráviť tu hodinu a pol, len aby vám neušla ďalšia časť. Kombinácia polygónovej i predrenderovanej grafiky s akoby maľovanými farbami je vítaná; azda je škoda nižšieho rozlíšenia DS, pretože takto nevynikne naplno. Ale aj v malom prevedení dokáže upútať a má zmysel pre detail. Jednotlivé animácie postáv či kontext, do ktorého sú zasadené. Prvé mesto je navyše iba začiatok čosi veľkého a zákutie sveta sa vám bude chcieť ďalej prebádať aj po 20 hodinách hrania.

Po čase prichádza JRPG, ktorá nie je príliš lineárna, ale umožní vám putovať, ako sa vám zachce. Je tu základná príbehová linka, ktorá trieli rýchlo vpred a odhaľuje postupne svoje tajomstvá. No zároveň sa núkajú aj desiatky vedľajších misií a kvantum úloh, ktorým sa možno venovať. Prvé questy ukážu, že vo svete sú poschovávané časti fotografií alebo môžete skladať kusy melódií. Zbierate bodíky, aby ste sa vyšvihli na vyšší level (tie získate za plnenie vedľajších i hlavných questov), zbierate aj peniažky, ktoré investujete do svojho robota Dahaka a toho potrebujete v boji. Už po dvoch hodinách máte na výber aj päť-šesť misií, možnosť zapojiť sa do bojového turnaja alebo zopakovať si ten minulý. Počet volieb v ďalších kapitolách neklesá. Čo je však najpodstatnejšie ani pri skúmaní sveta, ani pri bojoch sa nedostaví ten typický pocit z grindovania a plnenia štyroch rovnakých úloh dokola.

Iste, od vedľajších misií nemá hráč veľké očakávania a opakovanie očakáva, ale Solatorobo si zhruba 80 úloh dokázal rozvrhnúť tak, že nielenže nemáte pocit deja vu, ale stále ste v strehu a len tušíte, čo bude cieľ úlohy. Možno sa quest nakoniec vydá iným smerom, azda skončí podobne ako minulý. To ukáže čas. Solatorobo navyše angažuje systém, ktorý si vyžaduje splnenie aj pár vedľajších questov. Príbehová misia môže mať totiž požiadavku určitého levelu na pokračovanie a ten splníte len cez riešenie malých questov. Netreba splniť všetky, ale niekoľko z nich áno, inak ostávate stáť na mieste. Hoci Solatorobo si takto kompenzuje aj časti tutoriálu, ktoré sa rozprestierajú v prvých kapitolách. 

Súbojová zložka sa hlási o slovo hneď v prvých minútach hry. V momente, keď sa naučíte pohybovať Reda, nasledujú rýchle lekcie, v ktorých si treba zvyknúť aj na Dahaka. Osobne kvitujem rozdielnosť hrateľnosti Reda na svojich vlastných nohách a v móde Dahaka, ktorý je väčší, ale ťarbavejší a žiada si patričné nasadenie do akcie. Súboje prebiehajú v reálnom čase, keď sa možno voľne pohybovať po poli bojovom a rozsievať základné údery (ktoré však hneď v prvej hodine prestanú byť účinné kvôli štítom či iným obranným prvkom protivníkom) alebo rôzne kombá. Spočiatku vytiahne Dahak iritujúci prvok – na začiatok komba musíte totiž vyskočiť cez tlačidlo B a v zlomku polsekundy zasadiť úder, inak sa vám stane, že sa natiahnete a skončíte naprázdno. V horšom prípade ešte utŕžite ranu vy.

Najprv som sa chcel náročnejším úderom vyhnúť a trénovať ich vo vedľajších misiách postupne a v pokoji, no hneď prvé súboje prebiehajú v stupňujúcom sa turnaji, kde má každý nepriateľ inú taktiku. Na jedného treba útočiť zozadu, iný ma trojitý pancier a vyžaduje patričné načasovanie, veľký boss zase pľuje malých robotov, ktorých treba doňho spätne hádzať. Možností boja sú teda rozmanité a úspešne zakrývajú tak jednoduchý koncept ako Red s Dahakom behajú po bojisku. Boja sa dočkáte na rôznych miestach, v príbehu, kde sa treba postaviť napríklad invázii útočníkov, vo vedľajších misiách, kde ste zdanlivo prišli riešiť inú úlohu (napríklad poupratovať sklad) a samozrejme na samostatnej vzducholodi, kde sa konajú menšie i vznešené turnaje.

Skúmanie sveta, príbeh, súboje a k tomu sa o vašu priazeň hlásia aj minihry. Množstvo turnajov nie je vôbec malé, ale popri zbieraniu všetkého možného (napríklad i možností spätne si prehrať animácie z hry pomocou zberu suvenírov) sa hlási o priazeň ešte aj rybačka či preteky. Obe minihry sú riadny žrút času a hodia sa najmä na multiplayer. Príbeh a súboje si užijete najlepšie sami.

Spomínaná investícia peniažkov do robota Dahaka supluje v neskorších častiach vývoj postavy a pridá aj element variability. Za nazbierané chechtáky totiž nakupujete súčiastky v tetrisových tvaroch, ktoré nesú určité vlastnosti a ukladáte ich na vyhradený priestor (základnú dosku Dahaka). Používanie blokov navyše nie je neobmedzené, treba k nim využívať aj sporadicky nájdene krýštály, a tak je tvorba Dahaka celkom strategická záležitosť a neradno ju uponáhľať. 

Celkovo však Solatorobo servíruje pomerne jednoduchú obtiažnosť. Odpadá grindovanie i iné prvky ťažkopádnych vlastností JRPG aj preto má svižné tempo a vďaka variabilným misiám sa nestačíte začať nudiť. Herná dĺžka osciluje okolo 25-30 hodín, čo nie je možno na JRPG príliš veľa, ale hluchú hodinu v priebehu vlastne nenájdete, čo je výrazné plus. Dokonca aj návšteva dungeonov má rýchlejší spád ako v iných hrách. K nižšej obtiažnosti prispieva aj pomerne časté ukladanie hry, čo priamo nahráva handheldovému hraniu. Solatorobo je ukážkový príklad, ako môže byť hra JRPG hlboká a zároveň prístupná na hranie v autobuse na 15-20 minút.

Akurát audiovizuálne spracovanie naráža na malý paradox. Solatorobo má krásny svet, ale DS miesto a výkon ho trošku limitujú. Rozlíšenie je relatívne nízke, animácií je pomenej. Zvuky sú fajn aj hudobná stopa je plná skvelých melódií a neopakujú sa ani po toľkých hodinách hrania. Ale dialógy sú iba textové, nahovorenie absentuje, iba občas hrdinovia povedia jedno-dve slovíčka. Na DS pomery je sčasti prekvapivá ignorácia stylusu. Na Solatorobo necítiť, že je to stará hra, ale prekonáva možnosti handheldu a lepšie by jej bolo na PSP či novej generácii.

Odložme predsudky o veku handheldu a nižšej obtiažnosti bokom a ostáva nám skvelý zástupca žánru. Nemusí mať statickú hrateľnosť, príliš veľa grindovania a predsa hravo naplní očakávania od JRPG. Je to ukážka, že japonskí tvorcovia so žánrom vedia pracovať a dokážu skĺbiť to staré osvedčené i trochu nové. A najmä parádne hrateľné.