Románový cyklus Pieseň ľadu a ohňa z pera amerického spisovateľa Georga R. R. Martina je tak trochu iným fantasy. Zabudnite na elfov, bielovlasých čarodejníkov, loptové hry na metlách, či postavy s malými chlpatými nohami. Západozemie, kam je situovaný dej hry, je plne verné stredovekým reáliám a oproti typickým nadprirodzeným bytostiam skôr dáva do popredia hĺbku jednotlivých postáv a konflikty medzi nimi. Knihy, samozrejme, úplne nerezignujú na fantasy bytosti, avšak hrajú tu len vedľajšiu rolu.

Inak tomu nie je ani vo videohernej adaptácii. Dohľad autora kníh je badať už od samotného začiatku príbehu. Začínate dávno pred ukovaním známeho Železného trónu. Konkrétne v dobe, keď sa na scéne objavuje Nymeria so svojimi plánmi podmaniť si Dorne. Keď to nejde mečom, tak diplomaciou a vlastným lonom. Postupne sa na scéne objavuje Aegon Targaryen a neskôr sa postupom kampaňou dostávate ku kormidlu aj ostatných rodov ako Stark, Tully, Arryn, Tyrell, Baratheon a Lannister. Ak by ste sa aj náhodou v Genesis strácali, tak sa nemusíte báť. Bohatá encyklopédia sveta vás aj mimo hlavnej kampane oboznámi so všetkým potrebným aj nepotrebným, čo vám hra môže ponúknuť. Osem rodov predstavuje osem kapitol kampane, z ktorých každá núka po päť misií. Tie zaberajú približne 15 minút každá, no v závere sa vám aj to bude zdať veľa.

Rovnako ako knihy či film, tak aj hra vsádza na zvraty, spojenectvá a intrigy. Veľmi zjednodušene možno titul označiť ako strategickú fantasy soap operu. Pochopiteľne s tým počítajú aj herné mechanizmy a okrem tradičného vedenia bojov a „ekonomiky“ svojho rodu tu nájdete ešte diplomaciu aj lesť. Je nutné však podotknúť, že výsledné spracovania oproti papierovým predpokladom výrazne zaostáva. Snaha naložiť hráčovi na ramená čo najviac nakoniec vyústila v situáciu, kedy sa vlastne venujete všetkému a zároveň ničomu. Minimálne teda ničomu poriadne.

Po väčšinu času je hlavnou hernou náplňou obsadenie a udržanie rozfragmentované časti mapy. Toho môžete dosiahnuť jednoducho uzavretím dohody pomocou vyslanca. Netreba však zabúdať, že rovnaký cieľ majú aj vaši súperi a taktiež svoje jednotky posielajú k nezávislým mestám. Po tých najviac pravdepodobných mestách, čiže ich pohyb jednoducho predvídate. Ak už mesto má uzavretú dohodu s niekým iným, stále ho môžete získať pomocou tajnej dohody vášho špeha. Pre pravoverných pacifistov je tu ešte možnosť vyslať urodzenú pani, aby vám zaistila dohodu s mestom pomocou svadby. Jedinou skutočne zaujímavou vecou je ale práve práca so špehmi. Tí môžu byť ľahko podplatení darebákom (to môže aj vyslanec), avšak na odhaľovanie podplatenia, tajných dohôd a iných špinavostí opäť slúži len špeh.

Často to však po dobrom nejde (a pritom nemáte dojem, že by ste niečo mohli ovplyvniť). Vtedy nastáva druhý možný stav v hre. Počas vojny ide diplomacia bokom a mestá sa pod vašou vlajkou ocitnú len vďaka bojovým jednotkám. Tie si postupne odomykáte, vylepšujete ich a narazíte tu aj na hrdinov so špeciálnymi schopnosťami. Nič, čo by ste doteraz niekde inde nevideli. Snáď len vrahovia ako nástroj tajnej zákernosti sú drobným spestrením zaužívaného stereotypu žánru. Dokonca ešte aj k prvému drakovi sa dopracujete asi už po hodine hrania a s ním už hranie nie je vôbec žiadnou výzvou, nakoľko ho dostanete doslova zadarmo. Aspoň diferenciácia jednotiek je v hre veľmi vydarená a záleží na poradí v akom ich pošlete na nepriateľa.

Pýtate sa, kde je problém, keď už od úvodu sa o hre vyjadrujem v negatívnom zmysle? Je to stereotyp. Hra ponúka aj pomerne rozsiahly tutoriál, ktorý vás oboznámi s jej mechanizmami, avšak keď sa dopracujete ku kampani samotnej, tak zistíte, že stále len recykluje jednu schému, čo je ten približne 15 minútový cyklus misie diplomacie, špehovania a bojov. Občas príde misia, kde plníte čisto obranné úlohy či napríklad eskortujete, no stále je to celé rovnako nezáživné. Po dlhšej dobe nastane zmena akurát v tempe, kedy sa tento cyklus zrýchli. Vtedy budete preklínať autorov za absenciu klávesových skratiek, neprehľadnosť, zlú prácu s minimapou a celkovú užívateľskú neprívetivosť. Korunu tomu nasadzuje kamera, ktorá pozná tri fixné polohy; jedna je príliš blízko a nič nevidíte, druhá je príliš ďaleko a nič nevidíte a tá prostredná je síce fajn, ale uhol pohľadu nezmeníte.

Umelá inteligencia vášmu duševnému zdraviu tiež práve neprospeje. Pri podobnom titule by ste čakali aspoň čiastočnú samostatnosť, nakoľko máte na práci aj iné činnosti ako vodenie panákov za ručičku. Autori si však myslia pravý opak a tak AI obdarili hrozným pathfindingom, neschopnosťou reagovať na prítomnosť nepriateľa či dokonca na priamy útok a občas aj ignorovaním príkazov. V prípade útokov je asi najhoršie to, že ho nielen neuposlúchnu, ale o ňom ani nijak neinformujú a pokojne sa celý oddiel nechá zabiť. Jedinou nádejou je, že si všimnete blikajúcu červenú bodku na minimape (ktorú ale veľmi ľahko prehliadnete).

Okrem kampane v hre narazíte aj na Skirmish režim (Rod proti rodu) a multiplayer. Ak patríte k fanatickým fanúšikom predlohy so sklonmi k masochizmu a hru musíte mať, tak by som vás odkázal práve na tieto dva režimy. Skirmish je o niečo zábavnejší ako kampaň, nakoľko nie je viazaný kampaňovými úlohami a hráči v mupltiplayeri ku hre prikročia priamočiarejšie a taktiež disponujú rovnakým „hendikepom“ ako vy.

A Game of Thrones: Genesis v závere nezachráni ani príjemne technické spracovanie, prijateľné hardvérové nároky a kvalitná česká lokalizácia. Sympatické nápady sú rozdupané kopytami zdrvujúceho stereotypu, pod ktorými neprežije takmer žiaden náznak zábavy a kvalitnej hrateľnosti. Neustále sa opakujúca schéma hrateľnosti vás omrzí už po prvých pár chvíľach a keď sa konečne v hre rozbehne niečo zaujímavejšie, tak tvrdo doplatíte na nedostatky ako absencia klávesových skratiek a slabú AI. O to viac je táto obľúbená licencia premárnená tým, že aj napriek bohatej encyklopédii sa reálie Martinovho sveta redukujú na anonymné mapy a mestá v nich. V prípade vydania patchu, ktorý by opravil najhoršie nedostatky a cenového prepadu možno hra aspoň pre skalných bude stáť za zváženie. Zatiaľ však o tom nemôže byť reč.