Šialene zajace máme v redakcii celkom radi. Minimálne s Junkerom si neustále posielame nové videá a nenormálne pozdravy k rôznym sviatkom priamo od Ubisoftu. Je to subkultúra tejto generácie a má všetko, čo videoherní hrdinovia potrebujú. Akurát čím ďalej si so zajacmi nažívam, tým väčšmi sa vo mne nahlodáva pocit, že ich samoúčelné besnenie je skvelé mimo sveta videohier, no v nich už nemajú veľmi čo ponúknuť. Ešte na Wii dokázali zmeniť raz žáner z minihier na adventúru, no minulý i tento rok nenechávajú nič na náhodu. A keď sa povedalo Rabbids a Kinect, bolo vopred jasné, čo nás čaká.

Zbierka desiatok minihier, kde budeme môcť zapojiť pohyb celého tela. Azda trošku lepšia grafika na pomery Xbox360 (ak autori po piatich rokoch programovania na Wii nezabudli, že HD vôbec existuje). Je to však aj príležitosť na pár dobrých kúskov, ktoré by mohli vyniknúť akurát na Kinecte. A mnohí by sa ani nenahnevali, ak by Ubisoft zopakoval tie najlepšie minihry a pohyby za päť rokov, keďže Wii a Xbox360 publikum sa nemusí veľmi prekrývať.

Zobrať minihry je jedna vec, no dať im aj dôstojný kabát a dôvod ich hrať je druhá. Rabbids: Alive & Kicking vyzerajú ako dosť uponáhľaný projekt – rýchlo predstaviť na E3 a vydať do Vianoc. Svedčí o tom napríklad štruktúra s dvomi módmi; Quick Play, kde sa môžu minihrám venovať individualisti či malé skupiny hráčov; a Party určená väčším skupinám, pričom hra si najlepšie rozumie so štyrmi. Z toho vyplýva absencia akéhokoľvek tmelu – kampane, zdanlivého príbehu či obalu. Iste, Rabbids sú už v móde, že po niekoľkých kolekciách príbeh už nedáva zmysel, ale minimálne pre jedného hráča by predstavoval novú motiváciu hrať minihry, vyskúšať ich všetky či mať ich v určitom poradí.

Odlišnosť módov sa predsa len prejavuje. Zatiaľ čo Quick Play iba sype disciplíny, pri Party vzniká motivácia uhrať čo najlepší výsledok – najslabší hráč dostáva totiž určitý trest, vykonať úkon navyše. Či je to bozkávanie iných hráčov (preto odporúčam zobrať na domácu party vyrovnaný počet slečien a pánov), pobehovanie po miestnosti alebo kúsok pantomímy. Potom sa musia ostatní hráči zhodnúť a zahlasovať, či trest stál za to a hráč môže pokračovať. Je to bizarný, miestami až samoúčelný mód, čo mi napovedá, že do vývoja sa na chvíľu zapojili asi aj chlapci od We Dare, ktorí si rovnako chceli len zalaškovať na párty s peknými slečnami a ešte viac aj po nej.

Odhliadnuc od malých trestov v Party móde vás čaká pár desiatok minihier, kde sa skutočne predvedú viac i menej bláznivé pohyby. Chválim autorov za motiváciu postaviť hráčov z gauča a drvivú väčšinu minihier postaviť na akcii v priestore. Plejáda pohybov ráta so skákaním, plieskaním, otáčaním, ešte aj plávaním, tancovaním, údermi či kopmi a, samozrejme, bude sa vrtieť i zadkom. Toľko promovaná hra so šliapaním po zajacoch (Whack the Rabbit) je celkom zábavná, najmä v skupine. Z podlahy sa akože vynárajú zajace a vy ich chcete zatlačiť spať. Sú tu klasické preteky, kde sa nakláňate podľa vzoru a aj rôzne športové simulácie. Zároveň sa necelý tucet minihier snaží kopírovať určitú aktivitu ako hranie na gitare či iné zbesilé pohyby. V podstate možno disciplíny rozdeliť na dve skupiny – akčné, kde sa do 30 sekúnd minihra skončí a občas unavene padáte k zemi alebo pomalšie, kde sa snažíte o presnú reprodukciu pohybu či tvaru: noví Rabbids sa vyžívajú najmä v tom, že dvaja alebo štyria ľudia tvoria určitú schému ako napríklad slona a sú poukladaní na sebe. Na pomalšie pohyby nie je Kinect príliš určený, skôr mu sedia rýchle zmeny a krátke ťahy.

Z celej ponuky hier tematicky vyčnieva akurát minihra Rabbids in the Hole pripomínajúca Lemmings, s neposednými zajacmi. Tu je cieľom využívať dostupné možnosti, aby vám zajace nepopadali niekam do priepasti, ale dostali sa do finišu a je to jedna z mála neakčných alternatív. Na druhej strane sa do hry prepašovala aj disciplína, kde máte vylizovať špinavé zajace na obrazovke, čo je už aj na párty úlet trochu moc. (Aj keď nie z pohľadu pravidiel konkurenčného We Dare, tam by sa radovali.)

Po čase si všimnete, že v hre možno nakupovať rôzne predmety a kostýmy, no to je málo aj pre hráča, čo tu chcel vyťažiť čo najviac. Predmety mierne osviežia hrateľnosť, ale nikam ju neposunú. Využitie nájdu v móde My Raving Rabbid, kde sa vďaka kamere v Kinecte objavujete vy i Rabbid v priestore a tu môžete využívať nazbierané predmety – napríklad zajac začne tancovať, niečo skúmať a podobne.

Keď porovnám Rabbids: Alive & Kicking s inými kolekciami série, cítiť, že autori sa snažia vymýšľať stále nové a nové disciplíny, no už to ide veľmi ťažko a výsledok nestojí za veľa. Ani zahrnutie Kinectu ich nedokázalo vyšvihnúť na novú métu, od čias prvých dvoch dielov sa tu skôr varírujú isté pohyby a Kinect pridal akurát pohyb celého tela, poskakovanie či spoznávanie viac hráčov v akcii, kde sa na pár minút dokážu zabaviť. Problém je, že Alive & Kicking len ťažko vydržia na jednu párty, a ani to možno nie celú. A hltať humor Rabbids v krátkych dávkach je fajn, no po hodine sú už fádni.

Novým Rabbids príliš nepolepšila ani HD produkcia. Grafika účelne využíva rôzne krikľavé farby či podivne štylizované prostredia, ale od Wii čias sa nikam neposunula. Zvuková stránka s výnimkou už legendárneho pokriku (Bwaaaaaaaaaaaaaaaahhhhh!) tiež neohúri. Škoda, stačilo dať chytľavú hudbičku či nové zvukové efekty a bolo by to fajn. Osobne som sa príliš nezmieril ani so štýlom menu, ktorý Kinectu veľmi nesedí a výber disciplín je dosť zdĺhavý a nie príliš efektný. Načítavanie disciplín tiež nepoteší, pretože zaberie často 20 sekúnd a toľko niekedy ani minihra netrvá! Klasický neduh – na HD ešte posilnený, keďže načítava viac dát.

Je to škoda, od Rabbids Alive Kicking som čakal trochu viac. Azda osvieženie série, kopu noviniek, ktoré sa vďaka novej platforme a možnostiam mohli do hry zapracovať, no ako hráčovi, čo s Rabbids ťahá už sériu piatich-šiestich Vianoc mi už nemá čo povedať. A noví hráči to viac ako jednu-dve párty tiež nevydržia.