Na jednom kopci stojí obrovská vila. Patrí extentrickému vedátorovi, ktorý sa zahryzol tak do svojej práce, že si ani nevšimol, že sa vo svojom sídle zamotal. Jedného dňa príde na návštevu jeho dvanásť ročný synovec. Nikto ho však nevíta, Fitza Quadwranglea nikde niet. A vašou úlohou je profesora nájsť. Toľko v stručnosti základná premisa logickej hry Quantum Conundrum, v začiatkoch ktorej sa nezbavíte pocitu, že ste už podobnú hru niekde mali tú česť hrať.

Quantum Conundrum totiž náramne pripomína hitovku od Valve, ktorá naposledy rozpálila do biela vaše závity len pred niekoľkými mesiacmi. Reč je o Portale. Prečo tá podobnosť? Za všetkým stojí osoba menom Kim Swift. Tá prezentovala svoj nápad s Portalom priamo Gabeovi Newellovi s hrou Narbacular Drop. Ten bol nápadom priam unesený a práce sa mohli rozbehnúť. Niektoré nápady boli do hry implementované, iné niektoré nie. Tie si Kim po odchode z Valve nechala poriadne uležať v hlave, aby sa ich mohla naplno zhmotniť priamo v Quantum Conundrum.

Princíp je vcelku jednoduchý. V obrovskom dome predstavujúcom niečo okolo 50 levelov ste postavení pred priestorové hádanky, ktoré riešite pomocou super technologickej rukavice na ovládanie dimenzií. Táto dokáže všetky predmety v blízkom okolí premeniť na váhu pierka alebo naopak ich hustotu natoľko zväčšiť, že s papierovou debnou nepohne ani vzpierač. Ďalším postupom prídete aj k vlastnostiam spomalenia a zmeny gravitácie. Pozrime sa na ne ale postupne. 

V páperovej dimenzii predmety nič nevážia a manipulovať s nimi teda môže aj dvanásťročný chlapec, ktorý je zhodou okolností hlavným hrdinom. Pomocou prepínania tlakových spínačov, čo je vôbec vec, ktorou sa budete zaoberať najviac, musíte otvoriť dvere do nasledujúcej miestnosti. Stlačíte teda príslušný kláves a z ťažkých stolov, stoličiek, gaučov a dební razom vykúzlite nábytok nadýchaný ľahkosťou. Takýto predmet potom položíte na spínač a opäť im vrátite pôvodnú váhu prepnutím sa do normálnej dimenzie.

V hre narazíte na jediného kvázi nepriateľa a tým sú lasery. Tieto a ešte samozrejme pád do nekonečných jám, je jediný spôsob, ako môžete zomrieť. Ako prechytračíte smrtiaci laser? Čo takto použiť opačnú dimenziu, teda takú, kde bude všetko ťažké? Cez takého predmety laser neprejde, no ani vy s kovovou debničkou nijako nepohnete. Tajomstvo je v hádzaní, okrem ktorého je vám dovolené ešte predmety zodvihnúť, položiť a stláčať vypínače. Tu končí celá interakcia so svetom. Debničku teda hodíte na lasery v ľahkej dimenzii, no počas jej letu prepnete na ťažkú a zrazu je cesta voľná.

Treťou dimenziou je čas, respektíve spomalenie času okolo vás. Rýchlosť hrdinu a jeho pohyblivosť nie sú dimenzionálnou rukavicou ovplyvnené. V takmer každom leveli sa nachádzajú chrliče predmetov zvané DOLLI, ktoré v určitých intervaloch (alebo po aktivácii tlačitdla) vypľujú predmet. Ten môžete už v lete spomaliť a vyskočiť jeho pomocou na inak neprístupné miesto, alebo kombináciou predchádzajúcich dimenzií hodiť debničku, ktorá preruší smrtiaci laser a so spomaleným časom prebehnete na druhú stranu skôr ako sa lúč stihne obnoviť.

Nie vždy ale budú k dispozícií všetky dimenzie, pretože ich použitie je závislé od vkladania príslušných kapslí do mechanizmu, v ktorom nie vždy bude dostatok slotov. Preto je potrebné niektoré dimenzie suplovať inou. Poslednou je teda zmena gravitácie, ktorá dokáže čiastočne zaskočiť napríklad za páperovú a ťažkú dimenziu. A postupným zapínaním a vypínaním ovládať tlakové spínače s debničkami na diaľku, alebo tým istým spôsobom vytvoríte lietajúci koberec z akéhokoľvek hodeného predmetu.

Dimenzie sa odomykajú postupne a keď vám prejdú do krvi mechanizmy prvej, pribudne ďalšia a tak postupne ďalej. Hra však okrem myšlienkových momentov kladie celkom veľký dôraz aj na platformové skákanie a správne časovanie, čo sa nie každému môže páčiť a podobný problém mal aj Gabe Newell, ktorý ich do Portalu neaplikoval až v takej miere a Kim vyškrtol hrátky s časom. Niektoré miesta sú skutočne pekne frustrujúce, keď musíte rýchlo kombinovať všetky dimenzie v správnom poradí a ešte aj prešľapovať a skákať na nie veľmi veľké predmety. Odmenou za postup ďalej je vyrozprávanie akýchsi príhod vášho uja profesora, ktoré sú však slušne povedané hlúpučké a zaujímajú vás asi toľko ako lanský sneh.

Celý koncept vyrozprávania a scenár stoja vlastne za dve veci, tak isto ako aj architektúra celého domu. Neuveriteľná je slabé slovo. Stále dokola opakujúce sa rovnaké modely, architektonické prvky, ale dokonca aj celé jednotlivé miestnosti kopírované a videné dvadsať krát za hru. Chápem, že Quantum Conundrum sa predáva za budgetovú cenu a že grafik a modelár objektov asi mali voľno, no tak slabo variabilné prostredie som už dlho nevidel. Ak ste videli jednu miestnosť ako by ste už videli všetky. Tých niekoľko objektov v hre má zavše nízke detaily a rozlíšenie textúr.

No a aby som ešte priložil do ohňa, tak hra je aj vcelku krátka. Nepovažujem sa za obzvlášť inteligentného tvora, no prefrčať celou hrou za štyri a pol hodiny sa mi zdá vcelku málo. Hra neponúka ani žiadnu pridanú hodnotu a hranie úrovní znova, aby ste si zlepšili čas alebo našli zatúlané rádiá, či robotov, mi neprišla ako dostatočne motivujúca.

Quantum Conundrum bez debaty prináša priestorové puzzle, ktoré ste doteraz nevideli a kúpu rozhodne zvážte pri nejakej Steamovej akcii za pár EUR, no jeho hodnotu znižuje nízky rozpočet, grafická a architektonická impotencia, infantilný príbeh a pre niekoho platformové skákanie s obmedzeným časom.