Množstvo článkov o tom, ako Super Mario podľahol každoročnému objavovaniu (hoci na iných systémoch) a mení sa na každoročnú, postupne ošúchanú premiéru, nemusíte brať dlho vážne. No keď zrazu skáčete v New Super Mario Bros. 2 a už v tretine pociťujete vyčerpanie zo strany hry (nejde iba o bolesť vo vlastných prstoch a zúfalé výkriky pri hľadaní hviezd v bonusovom leveli), treba si uvedomiť, čo sa so sériou stalo a kam smeruje.

Objavuje sa v lepšom i slabšom svetle – po piatich rokoch, keď žiarili dva Super Mario Galaxy i Super Mario 3D Land a New Super Mario Bros. Wii bolo fajn retro, sa v nejednom momente pozeráte na novinku ako na krok späť. Možno malo Nintendo dva-tri roky počkať, keď nám tvrdí, že New Super Mario Bros. príde na každú platformu iba raz.

Spočiatku je všetko v najlepšom poriadku. Jednoduchučký príbeh o únose princeznej začína tak rýchlo, že si ani neuvedomíte, že už treba skákať a hľadať prvé mince. Level 1-1 je variabilný, že ho môžete prejsť aj päťkrát a vždy sa k nemu vrátite pre dopĺňanie životov či zbieranie mincí v húfnom počte. Nájdete prvé hviezdy, naučíte sa nové triky. Prvý svet máte prejdený za hodinku a pol, možno dve. Známa hudobná téma funguje, levely skrývajú fajn tajomstvá – neskôr dostanú mince poriadne skrýše a nechýbajú skryté východy. Tu sa dá vkĺznuť do typickej rúry do zeme, tam zase vyskočiť do rúry smerom nahor. Variabilita je slušná, starý recept funguje.

Nový Super Mario jednoznačne ukazuje, že aj desiata variácia s funkčným obsahom dokáže baviť desiatky hodín. Systém power-upov je výborný – ohňový Mario páli fireball, obľúbený Tanooki Mario s chvostíkom vám umožní pomalšie klesať či dlhšie sa udržať vo vzduchu. Eventuálna strata časti života vám postupne berie čapicu či vás zmenší – a to budete škrípať zubami, keď z levelu vypadnete a vrátite sa doň vo forme, keď vás jedna rana opäť pripraví o život. Obtiažnosť je totiž miestami nemilosrdná, aj keď osobne neviem, či to nie je daň za väčšiu jednoduchosť v hernom koncepte. Stále však platí, že si dosýta zahrajú aj začiatočníci; päť stratených životov vedie k možnosti dostať biely Tanooki oblek, ktorým prerazíte aj väčšinu prekážok a na koniec levelu prídete. Akurát bude viditeľne označený inak: červenou farbou, čo svedčí, že ste ho štandardne nefinišovali.

Vyššia obtiažnosť sa snaží natiahnuť hernú dĺžku, čo nie je pri funkčnosti levelov na škodu. Hoci vás prekvapivo drása už v druhom svete. Dokončiť ho za tri hodiny môžete, no ak chcete doraziť aj tri tajné levely, celý večer k nim budete hľadať cestu a potom ich prechádzať. Či ste v púštnom leveli alebo pod vodou, nemôžete sa sťažovať na to, že hre chýba určitá variabilita, práca s optimálnou dĺžkou levelov alebo dobré súboje s bossmi.

Bowserovi pomocníci majú dobré ťahy, radi využívajú ohromné mechanizmy, aby vám podstatne viac natiahli dĺžku súboja a nenechali si skákať po hlave. A pocit víťazstva je skvelý. Aby toho nebolo málo, niekedy sa objavia aj menší či obrovskí protivníci na polceste svetom. Hrad je prísľubom náročného levelu, kde miznú dvere, hrozí náročnejší časový limit alebo musíte stále stláčať spínače a vyhnúť sa pasci. Nechýbajú prekliate domy, kde vás obrovský duch naháňa, tak treba neustále upaľovať vpred. Nápadov je dosť a toto všetko tím z Kyota dodáva bez problémov. 

Akurát bojuje nepriamo so skutočnosťou, že sme to všetko už hrali. A nie iba raz. A čo je ťažšie, pred trištvrte rokom tu bola invenčná Mario hra, čo sa nebála pracovať s tretím rozmerom ako hlavnou devízou zariadenia i hrateľnosti. Toto je len osvedčená repríza s desiatkami dobrých levelov a stále funkčným systémom. Nie je nič ľahšie ako vrátiť Maria do 2D a meniť jeho svety. No čím ďalej putujete, tým podvedome viac porovnávate a poviete si: fajn, tento level som už raz hral a vtedy bol lepší. A keď si túto vetu v piatom svete, t.j. zhruba v dvoch tretinách hry začnete opakovať častejšie, zistíte, že ani ten dizajn levelov nie je stopercentný a vyššia obtiažnosť veľmi rada alternuje menšie množstvo nápadov. Je to recyklácia? Sčasti áno. Slabšia variácia? Určite. 

Celý čas sa ešte hrou prepletá naháňačka za mincami. Funguje. Som strašne zvedavý, kto a za koľko sa dopracuje k bájnemu miliónu mincí. Návrat k úplne základnému princípu hry skrýva určité kúzlo a Nintendo ho použilo na obal hry (je sýtožltý), do reklamnej kampane (dtto) a snaží sa ho využiť aj v samotnej hrateľnosti. Nie iba podstatne vyšším počtom mincí v leveloch či viac úrovniach (to, že zbierate 300 mincí zo zeme, neznamená, že ďalších 120 nie je v oblakoch). Aj v power-upoch. Vrtuľka ponúkne bonus, že pri pohybe zbierate mince a pri skokoch ich bude ešte viac. Nehovoriac o tom, že budete okamžite upaľovať k trampolíne či miestam s vyššími skokmi, aby bol dosiahnutý počet mincí maximálny.

A keď zistíte, že sa s ňou dá lietať a mince zbierate bleskovo, je vaša. Ďalšie dva power-upy vám dajú mince napríklad za dotyk nepriateľov (skočíte po gebuli a päť mincí je vašich) a nádherná je alternatíva fireballu. Zlaté strely nielenže prinášajú zisk z nepriateľov, ale dokážu na mince premeniť niektoré steny a časti levelu. A tie stačí zbierať. Každý level si pamätá najvyšší počet, ktorý ste nazbierali a aj ten môžete ďalej prekonávať.