Láska na prvý pohľad môže mať veľa podôb. Môže to byť krásne dievča, ktoré si oproti vám sadne v autobuse a pri vystupovaní vám opätuje úsmev. Môže to byť aj napríklad dokonalé športové auto, o ktorom snívate od detstva. V prípade, že sú práve videohry vášmu srdci blízke, tak to môže byť aj hra, na ktorú znudene narazíte počas browsovania. Zachytíte jeden screenshot a chcete vidieť viac. Vygooglite si ju, pozriete video, zisťujete, že sa jedná o novinku a už ju aj ťaháte zo Steamu. Predstavujem vám The Bridge. Hru, ktorá je tou kráskou z autobusu.

Ako viete, že je niečo hore a niečo dole? Čo ak tá vaša perspektíva pohľadu na svet nie je správnou? Všetci predsa vieme, že Austrálčania chodia hore nohami, všakže. Je tu však jedna vec, úplná banalita. Málokto ju však bral do úvahy, až kým sa povestné jablko nespadlo na tú správnu hlavu. Isaac Newton by pravdepodobne nad The Bridge jasal radosťou. Hra sa zahráva so zákonmi fyziky (po Antichamber ďalšia v krátkom čase) a to tak, aby rozšírila vaše vnímanie jej síl prostredníctvom logických hádaniek. A našťastie pri tom vykazuje jeden veľmi príjemný vedľajší faktor – veľmi dobrú hrateľnosť.

The Bridge je malou hrou. No na jej veľkosť sa o nej dá napísať až podivuhodne veľa. Môžeme začať napríklad konštatovaním, že hra je úžasne originálna vo svojej neoriginalite. Ak by sme si ju matematicky rozložili na drobné, nachádzame v nej spoločné prvky s mnohými inými hrami. Hranie s gravitáciou nie nepodobné tomu v And yet it Moves (inšpirácia Kopernikom), iné nápady sú zas prebraté z hitovky Braid a takto by sme mohli pokračovať. Manipuluje s nimi však tak umne, že ak by niekto na zjavnú inšpiráciu či podobnosť nepoukázal, tak vám ani nezíde na um. Nastolený mix totiž pôsobí skutočne geniálne, podmanivo a nechýba mu ani značná miera autorskej invencie.

V The Bridge sa stretávajú dvaja velikáni: Sir Isaac Newton s holandským umelcom M.C. Escherom a každý z nich si melie to svoje. Gravitačné zákony sa uplatňujú v prostredí paradoxov perspektívneho kreslenia a nemožných konštrukcií. Jednotlivé levely, do ktorých je umiestnené hranie celej hry, sú tak vytvorené za pomoci optického klamu. Platia v nich vlastné pravidlá, ktoré sa najskôr musíte naučiť akceptovať, až potom s nimi môžete pracovať, aby hrali v prospech vášho progresu ďalej.

Jablko je na začiatku. Nie jablko hriechu, ale padajúce jablko. Symbolický pád predstavuje hlavnú postavu. Nie je dôležité, kto to je, prečo práve on ani kam smeruje jeho cesta. Dôležité je, že jablko ho prebúdza do sveta The Bridge, kde už úvodné rozhodnutie, či sa vybrať vpravo alebo vľavo v sebe skrýva dávku logického umu. Nekonečná slučka však nie je problémom. Len demonštráciou. V hre musíte myslieť na všetko. Pozíciu, smer, gravitáciu, perspektívu a neskôr aj smrteľné nástrahy.

Kúsok ďalej od jablone sa nachádza váš dom. Malé sídlo je preplnené logickými hádankami, ktoré len čakajú, kým sa pustíte do ich riešenia. Ponúka však aj istý priestor pre naráciu. Aj samotný príbeh je skôr symbolický a otvára sa vašim interpretáciám. Môžete ho chápať doslovne aj ako reflexiu vlastného progresu. Je rozprávaný pomocou obrazov s komentárom hlavnej postavy. Po každej úspešnej sérii hádaniek sa posuniete o krok ďalej k jeho rozuzleniu. A to len preto, aby ste sa doň zahryzli znova a s ešte väčšou vervou.

V dvojrozmerných prostrediach máte viac či menej jednoduchú úlohu. Dostať sa ku dverám, ktoré vedú k ďalšiemu levelu. Tie sú niekedy ďalej, inokedy len pár krokov od vás. Akurát nie v hernej perspektíve. V úvode sa naučíte pracovať s jednoduchými pravidlami. Ovládate pohyb postavy a rotáciu celého herného sveta. Čo je pevná pôda pod nohami sa razom zmení na stenu, z ktorej padáte dole. Nedostupné miesta sa tak stávajú dostupnými, zo stĺpov, pomedzi ktoré prechádzate, sa stávajú mosty a vy si prvky prostredia meníte na to, čo práve potrebujete.

Na základnú kostru sa nabaľujú stále ďalšie a ďalšie prvky, čím sa The Bridge stáva extenziou Escherovej Relativity. Do prostredia pribúdajú najskôr kľúče, neskôr smrteľné nástrahy, nakoniec body ukotvujúce gravitáciu v smere, do ktorého ju nastavíte, či prepínače na zmenu farby, nakoľko sa v prostrediach začnú objavovať miesta, ktoré sú prístupné buď len v bielej alebo čiernej. Smrti sa báť nemusíte. Je síce nevyhnutná, no vôbec nie definitívna. V prípade neúspešného pokusu môžete čas vrátiť podľa svojej vôle. Rovnako ako v Braid. Bohužiaľ hre škodí niekedy až samoúčelnosť hádaniek, ktoré sú úmyselne stavané na metóde pokusu a omylu. Keď nezáleží na logike, tak na milimetroch, ktoré rozhodujú o tom, či spadnete do vortexu alebo na želané miesto. Väčšinu času to autori udržali v rovnováhe, no keď ich úsudok prestrelil, tak sa dostávate do zbytočne frustrujúcich situácií. Občas navyše ani neviete, čo od vás hra chce, takže pokus zákonite vedie k omylu.

V dome sa skrýva štvorica izieb. Každá reprezentuje vlastnú kapitolu s rastúťou náročnosťou. Každá kapitola vám zas predstaví šesticu levelov. Dostávate sa tak k celkovému počtu 24 levelov, z ktorých je takmer každý dizajnérskou lahôdkou. Prekrútené, zložité, členité, neprehľadné, no aj tak stále krásne v prevedení do toho najmenšieho detailu. Kebyže viete presný postup, ako ich prejsť, tak máte hru za sebou behom 30 minút. Ale keďže to neviete, tak vám týchto 24 levelov zaberie aj 4 hodiny. A po nich prichádza hrozba pre vaše PC, myšky, klávesnice a všetky sklenené objekty v okolí. Dostávate sa do zrkadlového sveta. Všetko je rovnaké, no zároveň iné. Ťažšie, nebezpečnejšie a tentoraz už skutočne prehnané.

Z grafického hľadiska hre The Bridge čo vytknúť. Monochromatická farebná schéma vytvára dokonalý dojem litografie, čo hre náramne pristane. Obrovský cit pre detail je badať na každom kroku, pričom sa stále vychádza z Escherovej tradície. Čo sa hudby týka, neoplatí sa dávať na prvý dojem. Ten je totiž veľmi dobrý. Obmedzená ponuka skladieb, aj keď zo začiatku zneje dobre, hneď sa obohrá a už vám bude len liezť na nervy.

The Bridge musíte mať. Na nezávislú puzzle hru má možno trochu vyššiu cenu, no aj tak ju musíte mať. Možno nie hneď, neskôr určite. Uvaríte si šedú kôru, rozšírite svoje vnímanie priestoru, prípadne rozbijete niečo navôkol. Aj tak vás však bude baviť. Niekedy výdatne, niekedy menej, niekedy budete od frustrácie nariekať a preklínať tvorcov. Ty Taylor a Mario Castañeda – to sú dve mená, ktoré budete vďaka tejto hre zbožňovať aj nenávidieť zároveň.