Boli časy, kedy bolo logo City Interactive účinným strašiakom herných recenzentov. Série akčných hier Terrorist Takedown či Code of Honor sa totiž plazili po dne priemernosti aj v budgetových vodách. Skutočným prienikom, po ktorom môžeme brať našich severných susedov vážne, sa stal až Sniper: Ghost Warrior. Tichý zabijak dával jednu ranu istoty za druhou – a ono to bolo napokon i zábavné.

Herná náplň Snipera je prostá: stanete sa sniperom. Fanfáry originality netrúbia, chytíte do ruky bambitku so zameriavačom, zazoomujete na nepriateľa a pic ho do gebule. Čo najtichšie, čo najnenápadnejšie, aby ste nevyvolali poplach a všetko vykynožili bez jediného uprdnutia. A to všetko z first person pohľadu (Masochisti vychutnávajúci si toporné animácie pohybov postáv môžu pozerať na hlavného hrdinu aj spoza chrbta.) Pokračovanie nazvané prozaicky Sniper: Ghost Warrior 2 však chce rúbať ešte vyššie, dokonca si hodil na seba nový make-up (CryEngine 3), ale stále platí známe pravidlo: výkal zabalený v ligotavom papieri bude stále len výkalom, hoci v peknom obale.

Nového Snipera však haniť nebudem, rozhodne nie hneď – nezaslúži si to, pri hraní som sa bavili, ale posun v sérii je minimálny a chyby z minulosti ostali. Stačí, ak si predstavíte lineárnu hru typu Call of Duty, len na rozdiel od úspešnej FPSky tu nebudete pobehovať ako šialenci a strieľať po všetkom, kde vám kurzor zasvieti na červeno, ale sa skôr zdržiavať v pozadí. Pochod neviditeľným tunelom zamrzí aj preto, že otvorenejší svet by poskytol skúsenejším sniperom priestor pre manévrovanie a hľadanie čo najvhodnejšej pozície k nenápadnému ostreľovaniu. Ste vodení ako za ručičku a ak sa nepriateľov objaví viacero, hra vým ukáže (na strednej obtiažnosti), ktorého máte poslať do večných lovísk ako prvého a podobne. 

V konečnom dôsledku je teda vašim cieľom nasmerovať kurzor do vhodnej pozície a v pravý okamih vystreliť. Zábava to je z jednoduchého dôvodu: musíte si nájsť (v obmedzenom prostredí) vhodnú pozíciu, pri streľbe počítať s nevhodnými poveternostnými podmienkami (vyrieši to pomocný ukazovateľ), zadržať dych (po aktivovaní sa spomalí čas) a napáliť to medzi uši panákovi, ktorý nie je práve na očiach svojich kamarátov a jeho skon nevyvolá zbytočný poplach.

Ak vyrušíte nepriateľov, čelíte možnému útoku na vašu pozíciu, čo je však pri umelej inteligencii protivníkov, ktorá je na úrovni hladného čokla vidiaceho kus lahodného mäsa na zemi, nie veľká prekážka. A tých ostatných, ukrývajúcich sa za prekážkami, dorazíte poľahky. Len netreba zbytočne ukazovať protivníkovi na obdiv svoje telo. Zdravie sa totiž v Ghost Warrior 2 automaticky neobnovuje, každá rana riadne zabolí a zdravie si doplníte archaicky: použitím lekárničky – tie sa na každom rohu neváľajú.

A to je skutočne všetko: na začiatku každej z desiatich úrovní (rozdelených do troch kampaní podľa prostredia, do ktorého sú zasadené, a to: Indonézia, Bosna a Himaláje) dostanete  do rúk pušku a pištoľ s tlmičom, čo je finálna a nijako nemenná výbava. Zbrane alebo muníciu po mŕtvych nevezmete. Spoločne s vybraným parťákom postupujete od checkpointu k checkpointu, ak vám povie, že máte zastaviť, musíte tak učiniť, dáva vám pokyny, koho zlikvidovať a ak sa rozdelíte, stále počujete jeho komandovanie cez vysielačku, prípadne nemáte šancu jednať akokoľvek slobodne pre striktne nadizajnovaný priebeh. 

Nezbierate skúsenosti, nekupujete si lepšiu výbavu a hľadanie bonusových predmetov v jednotlivých leveloch je biedna náplasť na snahu všetko preskúmať. Minimálne využijete aj okuliare na nočné či termálne videnie. Dojem z obmedzení nevylepší ani prostredie. Džungľa, rozbombardované mesto alebo skalnaté hory sú fajn. Na prvý pohľad, avšak postupne sa dizajn prostredia začne opakovať a nepomôže tomu ani grafický potenciál enginu.

Zničiteľnosť prostredia je na bode mrazu a je to pri tomto druhu hry rozhodne škoda. Príbeh neočarí a svojou hlúposťou robí aj z Tetrisu hlbokú psychologickú sondu do života hranatých objektov. Je tu hlavný hrdina, je tu škaredá minulosť, ktorá z neho spraví zlého uja, zrada, sprisahanie a napokon konečné zúčtovanie. Všetko tak patetické, až človek považuje za romantické aj škriabanie sa v rozkroku. Hlášky typu „Drž poriadne svoju zbraň a nie pindíka!“ pri hecovaní sa hlavných protagonistov (a to hovorí dobrý ujo tomu zlému), by možno vyzneli aj vtipne, avšak sú nadabované tak bezducho a umelo, až budete radi, že všetci držia konečne ústa a vy si môžete strieľať.

Nič iné vás ani nečaká – a ak by som mal preháňať, tak tu máme starú klasiku Moorhuhn, len sliepky nahradili tupí panáčikovia, ktorí majú naskriptovaných niekoľko pohybov, pričom ich výber nie je vždy najvhodnejší k vybranej situácií. Takže vám často nabiehajú priamo pred hlaveň, inokedy zas v pravidelných intervaloch stále rovnako vykúkajú a bez výstrelu môžete v úkryte hrať túto ich hru dlhé hodiny – alebo pokojne strieľajte na prekážku, za ktorou sa zbabelo skrývajú, nezmenia svoju hlúpu taktiku. Bojovať proti týmto inteligentom však nie je jednoduché, pretože sú v presile a sú presní. Sakra presní. Hrateľnosť dostáva ranu do rozkroku každou ďalšou minútou, pričom hlavní aktéri tohto krutého a neférového kopancu sú monotónnosť a nuda. Z biedy to nevytrhne spomalený záber na letiaci projektil. Budete sa pritom cítiť ako filmoví hrdinovia, postupne tento wow efekt stratí svoje čaro. Tak ako celá hrateľnosť.

Multiplayer Sniper Ghost Warrior 2 je značne obmedzený. V recenzovanej verzii boli k dispozícii štyri mapy a dva herné módy. Žiaden progres pri úspešných killoch či asistoch, odomykanie lepších zbraní a vylepšení. Nič. Je tu deathmatch alebo team deathmatch, tak si vezmi pušku do ruky a strieľaj. Myšlienka multiplayeru v hre, kde má hlavnú úlohu sniper, je však postavená na hlavu, pretože čo v multiplayeri ostatných akčných hier skutočne neznášame, sú sniperi zakempovaní v priestoroch. A tu je to pravidlom: dlhé minúty čakáte a pozeráte na vybrané miesta. Veríte, že niekoho zahliadnete, prípadne protivníka prezradí odraz svetla od optiky pri mierení.

Omnoho častejšie sa však súboje končia pre vás nevďačným spôsobom: smrťou, ktorá ani netušíte, odkiaľ vlastne prišla. Spočiatku, keď nepoznáte mapy, je tento výsledok neuveriteľne frustrujúci, pretože nováčikovia sú trestaný až nezmyselne tvrdo. Zábavu na bode mrazu si môžete oživiť trúfalým výletom na druhú stranu mapy, kde sú zakempovaní protivníci (pri TDM) a s pištoľou v ruke ich postrieľať pri šialenom behu. Ale to predsa úloha sniperov nie je, takže dostanete pravdepodobne kick a môžete znovu tíško dlhé minúty sedieť a sledovať okolie, až vám oči začnú slziť od niekedy blikajúcich textúr.

Sniper: Ghost Warrior 2 je príjemná zábava, ale z pohľadu budgetového titulu (cena by však mohla poklesnúť minimálne o polovicu), takže berte ohľad na kvalitu celkového produktu ako takého, časom totiž hrateľnosť naberá na repetetívnosti. S realitou nemá až tak mnoho spoločného, je často hlúpa, niektoré herné prvky sú vyslovene zbytočné, niektoré obmedzujúce. Na druhú stranu: koľko sniperov máme na výber?