Konverzie z handheldov na veľké platformy sú hráčmi často prijímané s nedôverčivým pohľadom. Oprávnene, veď príkladov, kedy sa hrateľnosť z prenosnej škatuľky na veľké platformy jednoducho nehodila, vieme nájsť hneď niekoľko. Dementium II HD nemožno zaradiť ani medzi nadpriemerné kúsky ako napríklad nedávno vydané Liberation HD či Resident: Evil: Revelations. Napriek nižšej cene, za ktorú sa výlet do surrealistického univerza dá zadovážiť, máme dočinenia s prvotriednym herným odpadom.

Dementium patrí spoločne s pokračovaním medzi najlepšie survival horory pre Nintendo DS. Pri slabšej konkurencii pre túto platformu ale nemôžeme hovoriť o davmi očakávanom orgazme epických rozmerov. Ak chce strieľačka z vlastného pohľadu akokoľvek zaujať, musí automaticky spĺňať hneď niekoľko štandardných parametrov. Dementium II HD úspešne prepadol po každej stránke. Svojim technickým spracovaním nielenže nenadchne, ale dokonca odpudí, hrateľnosťou dokonale uspí, atmosférou otrávi, hernými prvkami a možnosťami unudí. Takže je vlastne kladom, že toto diablovo dielo drží krok s konkurenciou aspoň v dĺžke singleplayerovej kampane. Horšie je, že okrem nej tu nič iné nenájdete. A možno je to tak aj lepšie...

Utrpenie začína už v samotnom menu. Do vydania posledného patchu napríklad absentovala položka umožňujúca hráčovi pokračovať v rozohranej hre. Jediné, čo vyliezlo z útrob hlavnej obrazovky, bola nová hra, nastavenia a spásny exit. Prvé kroky - aspoň tak to bolo v našej recenzentskej verzii - viedli do nastavení, kde bolo nutné po každom reštarte zmeniť rozlíšenie a vypnúť zobrazenie v okne, v ktorom sa vždy hra spustila nezávisle na uložených nastaveniach. Patch vyriešil zopár drobností, takže sa pozícia dala nahrať hneď z hlavného menu, ale mnoho bugov ostalo. Párkrát sa hráči zaseknú alebo musia zmeniť rozlíšenie - kvalitu grafického spracovania, pretože dokonca neprejdú cez niektoré hádanky!

Beta testovanie jednoducho neprebehlo korektne a ak aj áno, mal by niekto dostať zopár na holú. Zabugovaných hier sa rodí veľa, no máloktoré si dovolia mnohé nedostatky ponechať v tak surovej nedorobenosti viac než mesiac po vydaní hry. Zopárkrát vás teda dostane do amoku nutnosť reštartu hry, čo nie je len tak. Dementium II HD sa totiž drží oldschoolového ukladania pozícií. Musíte na mape nájsť červenou aurou žiariace zrkadlo, pekne sa k nemu došmatlať a aktivovať save. Žiadne checkpointy alebo automatické ukladanie po prelezení jednou z piatich kapitol. Pekne si to odmakáte a určite sa zasmejete nad tým, že niekedy save pointy zmiznú po vykonaní určitej akcie (nájdete voodoo bábiku). Inokedy ostanú tam, kde sú, ich rozmiestnenie je čisto náhodné a obmedzené… a áno, je to hra riadne zaprasená a nič vám nedaruje zadarmo.

Príbeh budeme mať z krku rýchlo. William Redmoor trpí podivnými nočnými morami a je hlavným obvineným z vraždy svojej manželky a dcéry. Aby to nebolo málo, prebúdza sa v sanatóriu, kde mu mali dať hlavu dokopy, no všetko to dopadlo tak trochu inak. Isteže, čo i len priemerný scenárista a dizajnér by dokázal z tejto otrepanej zápletky vyžmýkať čiastočne lahodný a pútavý koktejl. Lenže Dementium II HD nám príbeh predhadzuje až zúfalo striktne, bez akejkoľvek gradácie deja, nudne, bez štipky atmosféry. Ak sa vedľa seba postaví Outlast a tento výkrik do tmy, pocítite rozdiel okamžite. Vôbec nič vám neprezrádza, že sa nachádzate na mieste, kde sa diali hrôzy a ľudské utrpenie bolo pre prítomných každodenným chlebom. Skrátene to vyzerá tak, že idete tam, kde máte otvorené dvere a ak náhodou narazíte nosom do zamknutých, treba niekde nájsť kľúč. Človek až trpko zaplače nad týmto blenom a pri spomienke na fascinujúce The Blackstone Chronicles, Sanitarium, Silent Hill a podobne mrazivé kúsky. Dementium II HD nepomáhajú ani útržky a odkazy, ktoré cestou nachádzate. Sú zúfalo nezáživné a nezaujímavé.

Na hity nášho detstva (Duke Nukem 3D, Shadow Warrior, Blood a Redneck Rampage) spomíname s nostalgickou slzou v kútiku oka a dokonca aj tie remaky v podstate akceptujeme. Dementium II HD sa hrateľnosťou snaží priblížiť práve spomínaným modlám. Takže umelá inteligencia všetkých tých 5-6 typov nepriateľov je nulová, zdravie sa vám nedoplňuje automaticky, pomocné mierenie ešte nevynašli a pokojne môžete mieriť na hlavu alebo pätu monštra, efekt bude rovnaký, skape po x výstreloch. Teda nič, čím by sa vývojári mohli chváliť. Samotná akcia je degradovaná príliš rýchlo a s trhane sa pohybujúcimi nepriateľmi a malým množstvom munície, ktorá sa jednoducho neváľa na každom rohu. Preto musíte okrem strelných zbraní (pištoľ, brokovnica, automat) používať aj chladné (nôž, kladivo, elektrická píla). Tie sú navyše účinnejšie a často sa s nimi trápite menej. Na väčšinu nepriateľov platí primitívna taktika -  seknem raz, seknem znovu, odskočím preč, aby ma tá kopa zmutovaného čohosi nechňapla a opakujem zabehnutý postup. Alternatíva krúženia okolo protivníka taktiež nie na zahodenie. Index zábavnosti sa ale ťažko odrazí od nuly.

Horšie to začne byť v momente, kedy aj nepriateľ disponuje útokom na diaľku a niečo po vás pľuje. V týchto momentoch vypláva na povrch ťažkopádnosť celého ovládania. Konverzia z handheldu totiž nevzala do úvahy možnosť svižnejšieho pohybu na PC, takže sa celkovo presúvate príliš pomaly, skákanie je mizerné a obrana proti nepriateľom je obmedzená na zbabelý útek. Skrývanie sa za prekážky alebo objekty? Ach, tá detská naivita. Akcia sa stáva nesmierne rozkúskovanou, herné princípy sa začnú opakovať. Nič vás neprekvapí, tobôž nevystraší. Častejšie budete zápoliť s ovládaním (pohyb, zasekávanie sa o predmety) ako s nepriateľmi. Tých niekoľko bossov, ktorí sa vám hodia k nohám, je len ďalším pokusom zvýrazniť celkové zúfalstvo z hrania. Aj staručký Wolfenstein je v porovnaní s Dementium II HD na tom lepšie.

Všetko to zaklincovalo technické spracovanie. Tento grafický paškvil sa môže tváriť akokoľvek príťažlivo, no skratka HD zrejme znamená “hrozne dementý”. Vizuál neznesie porovnávanie ani s desať rokov starými hrami. Ak si niekto spomenie na prvého Turoka a ohúrenie zo sledovania prvej hry, ktorá vyžadovala grafický akcelerátor, pochopí ako je na tom Dementium II HD. Lenže lovec dinosaurov vyšiel v roku 1997. Textúry sú neuveriteľne jednoduché až banálne, objekty nimi potiahnuté zas primitívne a prosté, je ich len zopár, opakujú sa. Nielenže je to ohavné, ale dizajn úrovní a celkovo stavba, architektúra levelov je až brilantne odfláknutá. Ako vyzerá kostol? Vpredu oltár, naľavo a napravo lavice, teda nejaké pozliepané kvádre - otrasné, bez nápadu, bez života. Isteže, na Nintendo DS to akceptujeme, ale zmysel konverzie (o tých písmenkách HD nehovoriac) sa stráca.

Animácie pohybov sú až extrémne trhané. Že to vyzerá ako "psie e-e ", však vidíte sami a hýbe sa to ešte horšie. Čo si však pri pozeraní obrázkov predstaviť nedokážete, je ozvučenie - a to je len a len dobre. Napriek tomu je hudba jediným, čo sa dá ako tak vyzdvihnúť. Zmes industriálnych pazvukov okopírovaných zo Silent Hillu sa spája s priemernými melódiami, no nikdy to nevydrží tak dlho, aby sa celková atmosféra odrazila od bahnitého dna mizérie. Zvuky sú neopísateľne amatérske a hádžu nás do časov, kedy sme si zvukovú kartu nastavovali v DOS-e manuálne. Povzdych pri skoku znie skôr tak, akoby hrdinovi niekto vyrazil dych, výstrely sú príliš umelé a chvalabohu aspoň za to, že niekedy vypadnú úplne.

Nájsť čokoľvek pozitívne na Dementium II HD je náročné. Dá sa to samozrejme hrať, no jedná sa o utrpenie po stránke hrateľnosti, pretože je to zábava nezáživná, otrasne vyzerajúca, primitívna a monotónna. Rozhodne nečakajte napínavé dobrodružstvo plné pôsobivej atmosféry, ktoré by vás pohltilo. Pri tom všetkom hnuse si začnete vážiť aj tristodvadsiate druhé pokračovanie Call of Duty, pretože je aspoň zábavné.