Jeff Minter a jeho Llamasoft konečne opäť prerazili. Aj keď fungujú už dlhšie, ich zväčša menšie hry sa vždy stratili v záplave ďalších podobných titulov, aj keď pravdepodobne niektorí z vás poznajú aspoň Minterovu akčnú arkádovku Space Giraffe. Tento, teraz už, herný veterán, na PS Vita priniesol pravdepodobne jeden zo svojich top kúskov. No recept na úspech v tomto konkrétnom prípade nebol v originalite a novom prístupe, ale presne naopak. Ležal už desaťročia dávno zabudnutý v jeho vlastnej minulosti.

Tento pán sa totiž po prvý raz dostal do povedomia hráčov, keď na Atari Jaguar a neskôr aj ďalšie platformy priniesol v roku 1994 nenápadnú retro strieľačku plnú neónových efektov - Tempest 2000. Dlhšie hranie vám mohlo privodiť nie len nevoľnosť, ale aj závislosť na jednoduchom a chytľavom koncepte. Hra bola remakom pôvodného Tempestu z roku 1981 a ako sa dnes ukazuje, bol to koncept, ktorý stále veľmi dobre funguje. Stačilo ho len oprášiť, ešte viac vysvietiť a o ostatné sa už postarali hráči, ktorí dobré meno hry medzi sebou šírili sami.

Všetky inkarnácie Tempestu a teda aj nový Minterov počin TxK (Tempest X000), vychádzajú zo známych základov automatových strieľačiek, no prispôsobujú si ich pravidlá vlastným potrebám. V porovnaní so Stardustom, Geometry Wars, či najnovšie Resogunom tak hra prichádza s vlastným poňatím tohto minižánru. Nezakladá sa len na pohybe v dvojrozmernom svete a strieľaní všetkého, čo sa hýbe, ale do mixu pridáva aj ilúziu hĺbky prostredia, ktoré tu hrá dôležitú úlohu. A v tomto prípade je navyše na mieru šitá Vite.

Hráč ovláda vesmírnu loď v tvare pazúrov (alebo čokoľvek, čo si pod tým objektom predstavíte) a pohybuje sa po vonkajšej hrane veľmi abstraktného tunela. Zvnútra tohto tunela sa po pripravených dráhach na vás rútia rôzne druhy nepriateľov. Ako inak, vašou úlohou je všetko to pestrofarebné zlo vystrieľať. To je však úloha, ktorá je ťažšia, ako sa na prvý pohľad zdá..

Hra si pre vás pripravila až stovku rôznych levelov, kde sa postupne menia tvary jednotlivých tunelov. Kruhy, štvorce, rôzne písmená, špirály a ďalšie obrazce vám neraz zamotajú hlavu, až stratíte prehľad o tom, čo je hore a čo dole, kde je doprava a kde doľava. Pritom útvary ešte aj rotujú, takže vám to hra nechce v ničom uľahčiť. Najskôr pokoríte zhruba prvých 10 levelov a budete mať pocit, že to bol parádny výkon. No hra vám nedá spať. Poviete si, že ešte minútku, ešte jeden pokus. Dostanete sa o ďalších 5 levelov vyššie, neskôr o ďalších 5 a keď sa pozriete von oknom, zistíte, že sa už rozvidnieva.

Dostať sa úplne na koniec sa bude chvíľu javiť ako nadľudský výkon, no tento štýl hrateľnosti vlastne ani nemôže frustrovať. Aj tak sa k hre neskôr vrátite a pokúsite sa opäť pokoriť zdanlivo neprekonateľnú hranicu. Náročnosť hry nenarastá len prostredníctvom pravidelnej zmeny tvaru herného tunelu, ale taktiež s čoraz väčšími a zložitejšími návalmi nepriateľov. Najskôr sú to len jednoduché vesmírne lodičky, ktoré môžu meniť svoj smer. Neskôr sa k ním pridajú aj rôzne vrtule, ktoré po vás už strieľajú, avšak len pomaly. Ďalší typ nepriateľov predstavuje lúč, ktorý sa šplhá až hore k vám a podobne.

Skôr, ako sa nazdáte, musíte bojovať hneď s niekoľkými, občas nepredvídateľnými , typmi nepriateľov naraz, ktorí sa na vás rútia v obrovských počtoch z každej jednej strany. Kým idú len zo strán, tak je dobre. Kombinácia tvarov tunela a vlny rôznorodých nepriateľov však vie byť veľmi rýchlo smrteľná. Navyše sa hra stále mení pred vašimi očami. Chvíľa relatívneho pokoja sa behom dvoch-troch sekúnd zmení na peklo, z ktorého sa musíte prebojovať. Sledovať dianie na displeji sa však občas môže stať až príliš náročným. Aj z pohľadu na okolité obrázky je vám asi zrejmé, že občas bude vaša smrť spôsobená neprehľadnou situáciou.

Našťastie, v boji nemusíte byť sami. Postupne si môžete pomôcť menšími power-upmi, ktoré však dostatočne oceníte až vtedy, keď vám začne skutočne ísť o krk. A vtedy, aj za pomoci týchto pomocníkov, rozpútate pestrofarebné orgie. Môže vás tak sprevádzať dron, ktorý sa uplatní v zostreľovaní cieľov. Taktiež môžete získať schopnosť „skákať“. Dočasne odskočíte od hrany tunela a kým padáte naspäť, tak musíte vystrieľať všetkých nepriateľov na nej. Všetky power-upy sa však nulujú na konci každého kola. Warpové trojuholníky zas spestria vašu hru zaujímavými bonusovými levelmi, kde zbierate body, napríklad aj mierením do stredu displeja.

Vaša vesmírna loď je tak spolu so všetkými pomocníkmi celkom schopným bojovým retro strojom. No nie je zázračne rýchla a vy nie vždy viete v tej rýchlosti odhadnúť hĺbku tunela a kde v ňom sa nachádzajú nepriateľské jednotky. Vtedy sa dajú využiť aj možnosti naklonenia konzoly, vďaka čomu si mierne upravíte perspektívu náhľadu na tunel. A keď už pôjde skutočne do tuhého, tak môžete odpáliť bombu, ktorá vás zbaví všetkej tej hávede na obrazovke.

TxK ponúka trojicu herných režimov, ktorých variabilita však nie je nijako zvlášť závratná. Stále v nich ide o to isté, stále natrafíte na tie isté tunely a tie isté vlny nepriateľov. Menia sa len pravidlá, hlavne počet životov a to, či niektoré stratené môžete získať späť tak, že vám jednoducho spadnú zo zostrelených nepriateľov. Do toho všetkého vám hrá dynamická elektronická hudba dokresľujúca atmosféru. A ani na grafiku sa nemôžete sťažovať. Neóny a retro sa spájajú v jednom rýchlom vizuálnom divadle, ktoré by sme mohli označiť aj ako epileptický záchvat do vrecka.

Hra sedí na Vitu ako zadok na šerbeľ. Je ideálna na hranie ako rýchlovka v autobuse medzi tromi zástavkami, zabaví aj pri dlhšej ceste vlakom, no a nakoniec je aj riešením na vašu nespavosť. Nevylieči ju, ale stane sa naozaj veľmi zábavným a veľmi návykovým spoločníkom na dlhé bezsenné noci. Občas sa v tej vizuálnej pestrosti úplne stratíte, no najväčšou chybou je aj tak to, že vám bude chýbať výraznejšie napredovanie. Iný tvar a viac nepriateľov nie je vždy tou najlepšou motiváciou.