Ak patríte medzi milovníkov hororu, tak sa vám už do rúk určite dostala braková séria filmov o duchoch v dome, kde sa jeho obyvatelia krátko pred koncom (respektíve pred vlastnou smrťou) rozhodnú nainštalovať všade kamery a 65 minút sa len „buduje napätie“. Veľmi podobne nevábne skončil Daylight, ktorý takéto klišé používa v hojnej miere. Čo z toho vyplýva? a) Ak je vo vašom dome duch, neinštalujte kamery. b) Nehrajte Daylight.

Hlavným cieľom by malo byť zapôsobiť desivo na hráča, čo sa v podstate Zombie Studiu podarilo, no nepredpokladám, že si to predstavovali takto. Odštartujeme prvým klišé. Náš avatar ženského pohlavia sa prebúdza z bezvedomia v ruinách starého nemocničného zariadenia. Postava nevie, čo tam robí a ani ako sa tam dostala. Cez mobilné zariadenie na zemi k nej začne prehovárať neznámy hlas, ktorý ju pustí von, ak objaví tajomstvo skryté za múrmi zotavovne.

Sarah sa na svet pozerá vlastnými očami a na osvetlenie používa len svetlo z mobilu, ktoré však slúži aj ako automapa. V mozgu mi začína vŕtať pocit, že niečo podobné som už videl. Nie som až natoľko zaliaty alkoholom, aby mi hneď neprišiel na um Slender - indie dielko, ktoré si z neznámych príčin zaslúžilo viac pozornosti, ako by sa mu patrilo, pretože to bol taktiež veľmi priemerný titul. Podobne ako v Slenderovi, aj v Daylight budete zbierať útržky oznamov a denníkov strážnikov a sestier, ktoré zmizli nevedno kam. Nepriamo tým napĺňate „strachometer“, ktorý určuje mieru výskytu nepriateľov. Teda, pardon, nepriateľa. Má síce ísť o dvanásť čarodejníc, no pravdepodobne sú to dvanástorčatá a ich mater mala pasiu všetky obliecť rovnako.

Prítomnosť čarodejníc oznamuje display mobilu, ktorý začne rôzne zrniť a jedinou možnosťou, ako sa dotieravej čarodejnice zbaviť, je použitie svetlice. Tá, ak je čarodejnica v dosahu, nebohú spáli na prach, no o chvíľu už zasa jej reflektorové oči pretínajú temnotu. Takže počas mojej hry to boli buď osemdesiatpätorčatá alebo spálenie na prach nie je účinné.

Autori sa nezabúdajú pochváliť aj tým, že všetky levely aj objekty sú procedurálne generované pri každej hre inak a tak tu máte nekonečnú hrateľnosť a nikdy nekončiaci strach a napätie. V hre som napočítal len zopár prostredí a okrem spomínanej nemocnice zavítate do väzenia pod ňou, nechýbajú populárne stoky a finálny lesík. Každý level je vybudovaný asi z troch druhov stien a piatich objektov, ktoré sa „preocedurálne“ opakujú znova a znova a znova a znova dookola. Takže je šumafuk, aké že to procedúry zvolili na generovanie, pretože orientáciu stratíte asi po piatich odbočeniach, keďže všetko prináša déja vu efekt. V orientácii by mala pomôcť svietiaca trubička, ktorej luminiscenčné svetlo zároveň označuje interaktívne predmety ako stolíky či knižnice.

Objektov aj grafiky je teda veľmi málo, no celá hra je vytvorená v novom Unreal Engine 4. Wau, odpadávajte... Pravdou je, že tú jednu animáciu otvorenia dverí a skeletálnu animáciu jedného nepriateľa by ste urobili v čomkoľvek. Daylight je ale pravdepodobne prvou hrou na tomto engine a žmýka ho na neuveriteľných (odhadom) päť až sedem percent. Pustiť teda hru na akomkoľvek starom železe v rozumnom framerate a rozlíšení odpadáva. Znížením všetkých detailov sa dostanete na Doom detailnosť v roku 1994.

Vráťme sa ale k procedurálnemu generovaniu. Už viete, že ak by ste sa chceli z nejakého neznámeho masochistického dôvodu pustiť do novej hry, vygenerujú sa všetky chodby a predmety inak. Ak ale narazíte na čarodejnicu, tak môžete zakapať len kvôli tomu, že v skrinke na stene sa už po sedemnástykrát vygeneroval glowstick miesto svetlice. Po smrti sa objavíte na checkpointe, ktorý je väčšinou za vskutku originálnymi hádankami, ako posuň debnu o meter vpred a preskoč alebo posuň debnu meter vľavo a preskoč.

Uloženie je ale aj pred pasážami so zbieraním dokumentov, ktorých vždy musíte nájsť šesť. Ak vás čapne čarodejka, hľadáte ich odznova a samozrejme, na úplne iných miestach. To viete, procedurálne generovanie... Keď už ste našli všetko, aktivujete portál, z ktorého zoberiete plyšového medveďa, nožnice, či bibliu a otvoríte (?!) nimi bránu do novej úrovne, kde opäť aplikujete predchádzajúci postup. Dizajnér by si mal robiť kratšie lajny.

Ako plus by som mohol ohodnotiť zopár okamihov, kedy sa hre podarilo čarodejnicu vygenerovať na tých správnych miestach a v momentoch, kedy sa mi zastavil dych. Ale takto ma vystrašiť sa darí aj mojej banke s ročným hypotekárnym výpisom a tiež jej za to neďakujem. Druhým akým-takým plusom je vystrašený hlas a dôveryhodné podanie Sarah. No toho pozitívneho je málo a hra opäť veľmi veľa recykluje, čo by som ešte pochopil, keby bola dlhá, no celý tento "skvost" dorazíte za hodinu a niečo. Ak vám však ide karta, či nedajbože hráte hru druhý raz, preletíte ňou pokojne aj za 40 minút. Čo je veľmi málo muziky za 10 €.

Ak sa teda radi pri hrách bojíte, vyhľadávate neustále napätie a tešíte sa na moment, kedy si s hrôzou cvrknete do textilu a tep vám vyskočí ako diabetikovi, ak vás nadchli diela od Frictional Games (Penumbra séria) či Outlast, tak vás môžem ubezpečiť, že s Daylight zaručene šliapnete vedľa.