Ak sa bude niekedy vyberať najotrepanejšia fráza v recenziách hier, jedným z horúcich kandidátov bude istotne: "V jednoduchosti je sila." Ale to máte tak, keď sa niečo hodí na popisovaný projekt ako zadok na šerbeľ (ďalší z horúcich kandidátov). Luftrausers dokonale využíva nepozornosť nezainteresovaného hráča, ktorý pri pohľade na nie príliš zaujímavé obrázky len prehlási, že ide o nejaké lietadielka, tak si ich teda zahrá, aspoň zabije nudu. No neskôr sa pristihne pri zúrivom manévrovaní a neustálom reštartovaní hry, pretože tentoraz to už musí klapnúť.

Luftrausers sú lietadielka. Teda tak sme kedysi nazývali hry na 8-bitoch, v ktorých sme ovládali stroj poletujúci v skromnom 2D, rozosievajúci smrť medzi desiatkami až stovkami protivníkov, vyžadujúci brilantný prstoklad a načasovanie. Časy dolámaných joystickov na Didaktiku a vydratých kaziet s 1942 sú už dávno preč, ale Luftrausers ich nečakane pripomína. A s noblesou. Na rozdiel od vertikálne rolujúcich arkád je tentoraz dole zem, respektíve more, hore oblaky a medzitým po vás idú nepriateľské lietadlá, lode, ponorky a iní bossovia ako sliepka po zrne (to tu vyzerá na skutočnú hitparádu často používaných slovných spojení).

Princíp je jednoduchý: oni sú zlí, vy ten dobrý, tak ich pošlite niekam ďaleko preč. Hru sme testovali na Vite, kde podobnej rýchlovke ruže určite porastú. K ovládaniu využijete analógovú páčku, pomocou ktorej posunutím vľavo a vpravo meníte natočenie lietadla, smerom vpred zrýchlite. Nič zložité, nič originálne. Ešte nám chýba streľba a máme vymaľované. Atmosféra drsných prestreliek je vynikajúco dvíhaná jednoduchým konceptom: ak nestrieľate, zdravie sa vám automaticky obnovuje. Lenže poznáte to, nepriateľov rozkošným úsmevom neprehovoríte k zloženiu zbraní a ešte je tu konečné skóre a násobič bodov.

Tak si teda letíte zo svojej základnej zbrane, za zostrelené lietadielko dostanete chabých 15 bodov, no stihnete zneškodniť (nielen streľbou, pokojne aj kamikadze štýlom) ďalšieho soka do niekoľkých sekúnd, zinkasujete dvojnásobnú porciu a takto stúpate až do výšin ohraničených dvadsatkou. Je to poriadny rozdiel, ak dostanete porciu stoviek až tisícok bodov alebo len zopár desiatok. Na druhej strane, ak je zdravie na nule (prezentované zmenšujúcim sa kruhom okolo lietadla), môžete tak strieľať iba anjelikov v nebíčku a navyše za to nedostanete ani fuka. Dilema, kedy ešte tlačiť na pílu a snažiť sa udržať kombo, je obrovská. Bude vás to stáť desiatky životov a nepodarených atakov, no čert to ber, veď po stlačení jedného tlačidla ste znovu v hre.

Chvalabohu, v Luftrausers neplatí pravidlo starých arkád, kde zásah znamenal stratu jedného zo životov. Na oblohe sa to však hemží rôznymi projektilmi a lietajúcimi nástrahami  snažiacimi sa o ohňostroj s vami v hlavnej úlohe. Kľučkovať medzi tým všetkým je, samozrejme, náročné, preto dostanete do vienka bonus ako svet: každý získaný bodík je vlastne súčasťou skúseností, ktoré, ako to už býva v hrách zvykom, po nadobudnutí určitej hranice spustia fanfáru, a tradá, máme tu novú úroveň. Pilot teda leveluje, a hoci sa to nijakým výrazným spôsobom neprejavuje na jeho schopnostiach či vlastnostiach (ťažko získaný bodík neinvestujete do žiadnej sily), odomkne sa vám nová časť vášho pekelného stroja. Zmeniť môžete motor, trup alebo zbraň. Počet kombinácii nesiaha síce do tisícok, ale nájsť presne tú vhodnú vám zaberie pekných pár hodín.

Zmena taktiky musí byť markantná a Luftrausers preto nezačne tak skoro nudiť. Je rozdiel, ak namiesto obratného lietadielka poletujete s gigantickým pancierom, ktorý toho znesie dosť, no výrazne znižuje rýchlosť a manévrovanie. Taktiež je iné strieľať jednou salvou ako z brokovnice alebo rýchlym ratatata štýlom so slabším účinkom. A rozhodovať sa, či vám zo zadku bude strieľať pomocný pilot, prežijete pod vodnou hladinou, vypustíte bombu či po smrti explodujete a vezmete všetko na obrazovke so sebou (super, score multiplier), je na zváženie. Alebo taký prúdový pohon. Možností nie je mnoho, no aspoň nie ste zavalení kopou zbytočného balastu.

Presne toto všetko nám stačilo k magickému pohlteniu, oddávaniu sa arkádovej nirváne v náručí skvostnej hrateľnosti. Isteže, nie sme zložití ľudia filozofujúci o banálitách a občas nás poteší aj skromne vychladený polliter, no Luftrausers to jednoducho má v krvi. Viete čo a ako, ihneď vás to chytí a po smrti nerozhodí, nepríjemne vytrhne z reality. Presne pre tento typ hier je indie scéna ako stvorená, takže jej dokážeme odpustiť banálny príbeh (vraj tam je, ale koho to zaujíma, keď chcete strieľať), pixelovú grafiku a jednoduchšie ozvučenie. Ono sa vlastne na obrazovke ani nie je poriadne na čo pozerať. Krajinka sa nemení, nepriateľov je presne päť a pol druhov a celé je to odeté do na prvý pohľad nezaujímavého, žlto-hnedého hávu.

Hrá sa to výborne a to nám stačí. Môžete sa naháňať za čo najvyšším skóre a namaxovať svoju postavu na desiaty level, plniť postranné úlohy pre jednotlivé súčasti lietadla (zneškodni to a to, zabi toľko a toľko, takým spôsobom, s takým násobičom bodov…) alebo sa len snažiť konečne poslať do večných lovísk tú obrovskú, lietajúcu obludu, ktorá vás furt a stále a zas a znovu svojimi silnými projektilmi nájde a zničí. Minúta adrenalínovej akcie úplne postačí k tomu, aby ste sa do hrania pustili opakovane. A tu vidíme jediný zádrheľ: obsahovo je hra striedma a neponúka nič nad životné minimum. Pritom by postačil dodatočný obsah od samotných vývojárov, ktorý by nám mohli predhadzovať po banálnych kúskoch. Tu by pridali nové pozadie, tam zas hnedú farbu zamenili za zelenú, takže by sme boli “akože” v Karibiku, obmenili arzenál strojov, pridali nejakú tú minihru.

Bez veľkého obšmietania sa okolo tej kôpky v strede miestnosti teda prehlasujeme, že je toho v Luftrausers sakramentsky málo a niečo navrch čakáme už mesiace zbytočne. Práve preto, že hneď na začiatku odhalíte všetky taje hry a po dvoch hodinách hrania sa dostanete k odomknutiu všetkého, začne sa do hrania badateľne vkrádať slečna monotónnosť so svojim vyzývavým dekoltom. Neodoláte jej. Síce sa k Luftrausers vrátite, pretože máte resty, no už to nebude také ako kedysi a vo svojich starých kostiach cítite, že si to pýta minimálne jednu-dve bezplatné duple navyše. Ale inak fajn, skvelá oddychovka.