Na ihrisko vybiehajú hráči Slovana Bratislava, odhodlaní dôstojne obstáť v zápase proti neľahkému súperovi. Niežeby toho v tejto sezóne nedosiahli už aj tak dosť, ale finále Ligy majstrov je predsa len čosi výnimočné. Slovanisti vyradili Barcelonu, Real, oba Manchestre, ešte prejsť cez Bayern a víťazstvo je doma. Mužstvo, ktoré vlastne nemá ani dôstojný štadión, dokázalo pod vedením poľského trénera Jaceka Dajgola neuveriteľné veci. Hráči, ktorých na začiatku sezóny nepoznal prakticky nikto, okrem futbalových fanúšikov z malej krajiny vo východnej Európe, prepisujú dejiny. Belasých, ako im vravia doma, sponzoruje miestna stávková kancelária, klub vtrhol do pohárovej Európy a nenechal v nej kameň na kameni.

To, čo sme práve opísali nie je mokrý sen toho najnaivnejšieho fanúšika Slovana Bratislava (nakoniec, aj sny mávajú aspoň čosi spoločné s realitou), ale situácia, do ktorej sa dostal recenzent videohry Pro Evolution Soccer 2015 po nejakých dvadsiatich hodinách hrania v manažérskom móde. Je korektné napísať, že hral na najľahšej obtiažnosti, ale aj tak to stálo za to. Veď na videohrách je najkrajšie práve to, že sa v nich môžu stať veci, ktoré sú inak nemožné.

Spomínaný Slovan v PES 2015, samozrejme, je, ako aj Sparta Praha a zopár ďalších, viac či menej obskúrnych, ale našincovi blízkych klubov (Legia Varšava a podobne). Pozornosť sa však, prirodzene, sústreďuje inam, na väčšie kluby a ligy. Tie sú v PES 2015 tiež, veľa ich je licencovaných a veľa nie, ale to sú vyslovene kozmetické veci. Ťažiskom PES 2015 je ale čosi iné, čo má korene už v minulosti. 

Kto si chcel v roku 1996 zahrať nejaký lepší videoherný futbal, mal prakticky jedinú možnosť. „Welcome, Soccer fans!“ zvolal komentátor a začalo sa hrať. Znelo to ako filmová bitka v bare v polovici osemdesiatych rokov. Alebo ako keby niekto do futbalovej hry naťahal zvuky zo Street Fightera. A vyzeralo to, akoby dnes niekto naprogramoval futbal do Minecraftu. Volalo sa to Goal Storm, šlo o prvý videohrený futbal od Konami a lámali sa pritom ovládače. Každopádne čosi začalo. Čosi, čo trikrát zmenilo názov, stalo sa legendou a pretrvalo dodnes. Goal Storm bola, samozrejme, čistá arkáda, futbal to začalo pripomínať až keď sa to volalo ISS Pro (International Superstar Soccer) a futbalom to naozaj začalo byť až so zmenou názvu na ISS Pro Evolution. V roku 1999  sa už videoherné magazíny vedno s hráčmi až hystericky nadchýnali nad úžasnou prepracovanosťou, nad dokonalou hrateľnosťou, nad futbalovým pocitom, ktorý z hry sálal. Objavil sa nový mód Master League, ktorý nenechal nikoho na pochybách, že tadiaľto vedie cesta. Úžasné. O rok neskôr všetci padali na zadok znova, hodnotenia síce trošku klesli, ale nikto nepochyboval, že najlepším videoherným futbalom je ISS Pro Evolution 2.

FIFU vychádzajúcu kontinuálne od roku 1993 nikto nebral vážne - hračička pre deti a "písíčkárov", ktorým pri pohľade na ISS Pro dochádza, že vo FIFA vlastne žiadny videoherný futbal nehrajú. Samozrejme, boli aj slabšie futbalové hry ako FIFA - napríklad taký David Beckham Soccer, ale to nechajme bokom. Podstatné je čosi iné, a to fakt, že keď začalo vychádzať ISS Pro Evolution, všetky ostatné futbalové hry naokolo vyzerali (a hrali sa) ako zlý žart, Tento stav prakticky pretrval, aj keď sa séria premenovala na Pro Evolution Soccer a s narastajúcim počtom pokračovaní sa stala natoľko sebavedomou a zahľadenou do seba, že jej začal utekať vlak. To si však ortodoxní fanúšikovia série nielenže odmietali priznať, ale mnohí to nevideli ani vtedy, keď už mala FIFA jasne navrch. Nie nemala - akoby som ich počul. Našťastie, je to celkom jedno. Dva výborné simulátory futbalu sú vždy lepšie ako jeden a odkedy si hráči môžu vyskúšať hrateľné demá zdarma pred vydaním tej ktorej hry, všetky diskusie o tom, ktorá séria je lepšia, celkom stratili zmysel.

Pro Evolution Soccer 2015 je ako stretnutie s prvou láskou na abiturientskom večierku. Boli sme do seba, a poriadne, a potom sme sa rozišli, život nás rozdelil. Po rokoch sme sa znovu našli a najprv to vyzeralo, že sa stretli dvaja celkom cudzí ľudia. Bola štíhlejšia, bez vrások v tvári, ukázali sme si fotky detí, zaspomínali, a keby sme neboli dospelí, zrelí, zodpovední, rozdali by sme si to vzadu na žinenkách. Lebo prvá láska nikdy nekončí, len ju prekryjú nové lásky.

Ale konkurenčná FIFA 14 je stále super, návyky fungujú, naozaj akoby som bol viac trénerom ako hráčom na ihrisku. Taký ten pocit, akoby som sa vznášal, periférne sledoval všetkých svojich i súperových hráčov, permanentný prehľad, intuitívne hranie, kde vlastne nemusím dávať úplne presný pozor, ako spracujem loptu, komu prihrám a tak ďalej. Stláčam gombíky, pohybujem páčkami a hra sa správa presne podľa očakávaní, vopred viem, čo sa stane.

Prechod k PES 2015 je preto náramne dramatický. Vraciam sa späť na trávnik, žiadne strategické hranie akceptujúce celok, ale urputný zápas o každú jednu loptu. Naznačovanie nestačí, o strategickom aspekte nemôže byť ani reči, toto je hra momentálnej okamžitej reakcie, v ktorej sa treba sústrediť na každý detail. Smer prístupu k hráčovi, voľba obranného zákroku, spracovanie lopty, uvoľnenie sa, hľadanie voľného hráča. To, čo cítim, vlastne nie je zábavná uvoľnená katarznosť oddychového suverénneho hrania ako pri FIFA, ale normálny sústredený výkon, ktorý ma chtiac či nechtiac čoskoro začne vyčerpávať. Prestávka sa tak stáva skutočnou chvíľou oddychu. Samozrejme, hra sa dá zapauzovať, o tomto nevravím, ale o tom, ako sa polčas mení na vítanú úľavu a prehodnotenie hry, nie na sled rýchlych klikov, len aby sa už znova hralo. PES 2015, zvlášť pri prechode od FIFA, je od prvého okamihu výzvou, bez ohľadu na zvolenú náročnosť, čo znamená, že pri základných nezmenených nastavaniach radikálne a jednoznačne prehrávam rozdielom dvoch tried. Ani na chvíľu sa mi nezdá, že mi to vlastne celkom ide, ibaže sa mi trocha nedarí.

Ak je toto akási užívateľská prístupnosť, tak potom môžeme smelo napísať, že PES 2015 sa jednoducho so začínajúcimi hráčmi vôbec nemazná, nepodkladá sa im, nesnaží sa v nich vzbudiť dojem, že majú pre videoherný futbal vlohy. Skôr naopak, a o to je to zaujímavejšie. PES 2015 chce celého sústredeného hráča, ktorý má rád všetko pod kontrolou, bez ohľadu na to, aké sú s tým spojené problémy.

Kostrou celej hry je režim, ktorý sa v súlade s tradíciou volá Master League a predstavuje typický kariérno-manažérsky mód, v ktorom sa hráč premenený na trénera stará o zvolené mužstvo v takom dlhom časovom horizonte, ako to jemu samému vyhovuje. Tréningy, priateľské zápasy, liga, poháre, nákup a predaj hráčov, optimalizovanie taktiky - rutina, ktorú príjemne osviežuje možnosť sledovať a takticky ovplyvňovať aj zápasy, ktoré hráč nechá za seba odohrať AI. V tomto móde sa môže stať prakticky čokoľvek, tu môže Slovan skutočne vyhrať Ligu majstrov, preto je pochopiteľné, že na úrovni singleplayeru je Master League mód, ktorému je venovaná najväčšia pozornosť.

Čo sa ostatných módov týka, PES 2015 je na tom tiež veľmi dobre, užívateľsky prístupné sú ako Liga majstrov, tak Európska futbalová liga UEFA, stačí si vybrať tím a odohrať zápasy podľa zlosovania z reality. Na krátke, oddychové hranie, ktoré nemá byť iba exhibíciou, sú tieto módy ideálne.

A tu je asi dobré zastaviť sa a prestať vypisovať zrejmé. PES 2015 je totiž vynikajúci videoherný futbal, v primárnych nastaveniach futbalovejší ako vlaňajší konkurent. Aký ale skutočne bude, to už prakticky závisí len a len od hráča, ktorý si v rámci veľmi širokej možností nastavení môže PES 2015 optimalizovať takmer presne podľa svojich predstáv. Takže áno, dá sa z toho urobiť aj hra veľmi podobná FIFA, nielen zvonku, ale i zvnútra, čo ale platí aj naopak. Načo by to ale kto robil?

Netuším, zvlášť ak je centrum hry presne v rámci aktuálnych trendov sústredené na online hranie, ku ktorému akoby bol celý singleplayerový PES 2015 len tréningovým módom. A tu už, samozrejme, podvádzanie pomocou nastavení nepomôže, tu treba skutočne vedieť PES 2015 hrať. Azda preto som sa online, medzi skúsenými harcovníkmi, príliš nechytal a dali mi to poriadne pocítiť. Žiadne UI kompenzovanie mojej nepodarenej hry, respektíve len minimálne, ma nenechalo na pochybách, že ak chcem online čosi uhrať, musím sa naučiť PES 2015 najprv suverénne zvládať offline. Je to výzva - a poriadna. Práve tu sa naplno prejavil duch série, ktorý je jej vlastný už od začiatkov. Treba hrať čo najviac a treba sa učiť.

Hraniu je v PES 2015 skutočne podriadené absolútne všetko. Nádherne je to vidieť na veľmi precíznom a v najlepšom slova zmysle maznavom grafickom spracovaní, ktoré však na seba nestŕha viac pozornosti, ako je bezpodmienečne nutné. Na prvý letmý pohľad sa grafika dokonca môže javiť fádna, hráči sami akoby boli trošilinka karikovaní. Akosi iní sa zdajú byť aj preto, že hra nemá fotorealistické ambície. Podobne sú na tom kolízie na ihrisku, aj animácie ďalších herných činnosti, pohyb, herná technika jednotlivých hráčov a tak ďalej. Všetko je to v prvom rade funkčné, až potom vizuálne okázalé, čo môžeme pokladať za jednoznačnú prednosť.

Ale ak hovoríme o tom, ako PES 2015 pôsobí, nemôžeme ignorovať fakt, že vizuál je veľmi úzko prepojený s perfektne vyladeným zvukom. Zo súčinnosti  oboch elementov sa potom rodí strhujúca futbalová atmosféra. Ibaže (a toto je možno najvážnejší problém, ktorý PES 2015 má) komentátori občas zahlásia takú hlúposť a sú tak mimo, že by sa na nich nechytal ani Marcel Merčiak. Súper napríklad práve vyrovnal na dva dva a oni začnú riešiť, že sa mu podarilo streliť mimoriadne dôležitý kontaktný gól. Také čosi nepoteší, vždy ale existuje možnosť prepnúť jazyk na taký, ktorému hráč nerozumie. Mne sa napríklad osvedčila nádherne futbalovo znejúca španielčina.

PES 2015 nie je lepší futbal ako FIFA, ale ani horší. Je iný, čo tejto konkurencii dáva mimoriadny zmysel. Výborný sám osebe, autonómny, aj keď je zjavné, rovnako ako v prípade FIFA, že vývojári z Konami a vývojári z EA pravidelne trávia s konkurenčným futbalom mimoriadne veľa času. Aby mohli odkukať a prispôsobiť vlastnému štýlu to dobré, vyhnúť sa tomu, čo nefunguje. Ale hráčom to prekážať nemusí Dva vynikajúce futbaly sú predsa skutočne lepšie ako jeden.