Pravdepodobne sa už nepamätáte na časy, keď vám pred spaním rodičia alebo starí rodičia rozprávali príbehy. Možno to boli tradičné rozprávky, Dobšinského povesti, prípadne si čo-to vymysleli aj sami. V ich hlase ste sa dostávali do iného sveta, sveta fantázie. A vy ste im do toho skákali a vymýšľali si niečo aj sami. Nebol dôležitý len obsah, ale aj to, kto vám ten príbeh rozpráva a ako vám ho rozpráva. Ak si na to nepamätáte, nevadí. Znovu to všetko prežijete v drobnej hre Lost Constellation, ktorá nemala veľkú kampaň a nestojí za ňou ani známy tím. Prakticky o nej nevedeli ani herní redaktori. Zrazu vyšla a získala si ľudí.

Pri prvom pohľade môže hra pôsobiť povedome. Možno sa vám niekde v hlave vynárajú spomienky na to, že túto mačku a tohto krokodíla ste už niekde videli. Je to pravda. Lost Constellation je vlastne bokovka, ktorú Alec Holowka a tím okolo neho vyvíjali v posledných dňoch roka 2014. Umiestnená je však do rovnakého sveta ako ich veľký pripravovaný projekt – netradičná adventúra Night in The Woods. Keďže je to len bokovka, zaberie vám len jediný večer. No aby vám to autori vynahradili, bude to jeden veľmi príjemný večer. Navyše si cenu hry môžete určiť sami na oficiálnej stránke.

Malá Mae chce vylúpiť banku. Hneď zajtra. Je to typické moderné dieťa. Nevie sa vpratať do kože, a tak rozmýšľa len nad tým, akú zlobu by napáchala. Aj dnes. Chystá predsa tú lúpež a okrem toho si predstavuje zomierajúcich ľudí. A práve na to ju namotá jej starý otec. Dnes je totiž zimný slnovrat, najdlhšia noc v roku, a vtedy sa rozprávajú duchárske príbehy. Jeden taký má v zásobe aj starý otec. S Mae sa zatiaľ lúčime, stretneme ju práve v Night in The Woods. V rozprávaní starého otca sa dostávame do príbehu jeho predkov, kedy sa mladá astronómka Adina (ona je ten krokodíl) vydala cez temný les až na staré zamrznuté jazero. Samozrejme, počas slnovratu.

Lost Constellation sa tvári ako skákačka, no je to zaujímavá adventúra. Adventúra o otázkach, ktoré si budete klásť pri hraní. Kto ste, koho hľadáte a prečo uprostred mrazivej noci prechádzate temným lesom? Odpovede na to sa vlastne priamo nedozviete, ale od chvíle, keď sa začnete pýtať, až do záveru hry, sa budete príjemne baviť. Nie je to žiadna filozofická etuda o márnosti bytia, len veľmi svojské dielko, ktoré vám tu a tam zamotá hlavu a inokedy zas vyčarí úsmev na tvári.

Dokonalým príkladom môže byť samotný začiatok hry, keď preberiete postavu Adiny. Z bezpečia domova sa púšťate na cestu lesom a hneď prvé stvorenie, na ktoré narazíte, má pre vás nie veľmi príjemnú správu. V lese zomriete. Vážne. Ak tam pôjdete, tak už odtiaľ nevyjdete. Nikto ani len nevynesie vašu zmrznutú mŕtvolu (Mae sa to, samozrejme, páči). Adina aj napriek tomu pokračuje ďalej vo svojej ceste k jazeru, ktorá je lemovaná čoraz podivnejšími úkazmi.

Napríklad hneď po mačke z úvodu nájdete zo zeme trčať prvého zmrznutého nešťastníka. Teda iba jeho ruku. Slušne sa pozdravíte a blúdite lesom ďalej. To je vlastne činnosť, ktorú hra sama miluje. Rada vás necháva blúdiť. V úvode vám len predstaví ovládanie a potom vás už nechá, aby ste všetky jej mechanizmy odhalili sami. Nie je ich veľa a nie sú ani náročné, no aj tak sa pri nich chvíľku zdržíte, prejdete (prípadne zalyžujete) po mapke. Nemajte však strach, nemáte sa kde stratiť. Ak sa aj dostanete niekam, kde nemáte čo robiť, hra vás nakoniec vráti na začiatok vášho blúdenia.

Prvým mechanizmom, ktorý vás posúva ďalej, sú dialógy. Tie často dosahujú hranice absurdného divadla, kedy strácate niť konverzácie už hneď v úvode. Mačka vám vašu smrť pripomenie ešte párkrát, bosorka preverí vašu rýchlosť a myšací kňaz vás občas pekne vytočí. Osobne mi však bol najmilší predavač truhiel. Cynický vlk si založil živnosť na tom, že vám predbežne predá truhlu. Vy za ňu zaplatíte, vydáte sa do lesa, tam umriete a on vás príde pozbierať a uložiť. Lebo duša, ktorej telo nemá hrob, nemôže odpočívať v pokoji.

Nebude vám trvať dlho, kým prídete na to, že vlčí biznis nie je tak celkom čestný. Tu a tam si totiž môžete postaviť nevšedného snehuliaka. Toho si, samozrejme, musíte ozdobiť vecami, ktoré cestou pozbierate. Stačí mu dať mrkvu, uhlie a možno nejakú drobnosť, ktorá sa váľala v snehu. Tu vás však hra prekvapí. Staviate na zamrznutých mŕtvolách a cetkou vdýchnete snehuliakovi dušu človeka, ktorému za života patrila. Lost Constellation tak jednoduché puzzle rieši originálnou a zábavnou cestou. Snehuliaci vás vedia posunúť ďalej, ale aj pobaviť vtipnými rozhovormi. Snehuliakov navyše môžete postaviť viac ako hra potrebuje, takže sa môžete dozvedieť aj niečo navyše.

Hra je vtipná a zároveň aj inteligentná. Autori presne vedeli, kde sa bude hodiť vtip a kde zas vážnejšia nota. A verte mi, že hra je skutočne vážna, nakoniec aj smutná. Všetko je to však zabalené v milom a láskavom balení. Najlepšie túto dichotómiu ilustruje audiovizuálne spracovanie. Graficky môže titul pôsobiť detsky, ako keby bol z vystrihovačiek. No jeho atmosféru dotvára sneženie, víchrica a temná štylizácia. Rovnako je to aj s hudbou, ktorá je skôr melancholická, aby dokonale vystihla mrazivé prostredie. Soundtrack je bohatý, príjemne sa počúva aj mimo hry, no skutočne je jeho prvoradou úlohou vzbudiť vo vás dojem toho ťaživého a mrazivého prostredia.

Lost Constellation je milou, drobnou, zábavnou a aj trochu smutnou hrou. To všetko je super, no má aj svoje chybičky. Naznačil som, že na mechanizmy musíte prichádzať sami, no nie je to nič náročné. Prakticky tu nenarazíte na moment, kde by ste museli trochu viac pohnúť rozumom. A to je škoda. Adventúry nie sú len o kvalitných dialógoch, ale aj o tom, že vás tu a tam potrápia. V hre budete blúdiť, no nebudete musieť nad cieľom rozmýšľať. Skôr vás bude stále zaujímať, čo máte pred sebou. A s tým súvisí aj fakt, že je hra dosť krátka. Po dvoch hodinkách ju máte za sebou aj so záverečnými titulkami. Zanechá však vo vás dojem. A môže vás stáť koľko len chcete.