Čo by ste spravili, ak by ste mali možnosť pretočiť naspäť čas? V bare by ste to dievča oslovili inak, z domu by ste si ráno zobrali dáždnik, možno by ste si ráno pred vchodom dávali pozor na námrazu. Alebo by ste využili možnosť zachrániť niekomu život v situácii, do ktorej ste sa dostali úplnou náhodou. To sa stalo Max, osemnásťročnej študentke fotografie, ktorej by mala po rozume behať dagerotypia, no namiesto toho sa utápa v bežnom tínedžerskom živote. Stretávate ju v škole, aj keď vlastne nie, stretávate ju v lese. Vnímanie času s Max nablízku je pomerne náročné.

Max je dosť introvertná, má aj nemá priateľov zároveň. Ľudia ju poznajú, na chodbách školy ju aj vnímajú, no nedá sa povedať, že by ju, až na výnimky, mal niekto rád. A akoby to nestačilo, ešte ju trošku šikanuje jedna spolužiačka. Max sa na svet pozerá cez optiku fotoaparátu, no život má zvláštny zmysel pre iróniu a z outsiderky zrazu spraví centrum všetkého diania. Život je v Life is Strange skutočne podivný a prvá epizóda Chrysalis z novej adventúrnej série nám ukazuje, že aj nenápadné veci môžu byť začiatkom veľkého zážitku.

Francúzi z Dontnod Entertainment majú záľubu vo vytváraní zaujímavých ženských hrdiniek. Nilin v Remember Me si nás získala a teraz sa pravdepodobne to isté podarí aj Max. A pritom to nie je originálna postava. Ak by som ju mal k niečomu prirovnať, je to taký mix Juno s Ellen Page, JD-ho zo Scrubs a Kutcherovho Ethana z filmu Butterfly Effect. Teda tak trochu hipster, ktorý sa najčastejšie rozpráva sám so sebou a znenazdajky získa možnosť vracať sa v čase a v minulosti meniť svoje rozhodnutia. Hlavná hrdinka je vám však stále veľmi sympatická a jej osud vám nebude ukradnutý, čo je v adventúrach (aj keď LiS nie je úplne tradičnou adventúrou) kľúčové.

Ukradnutý vám však bude osud vedľajších postáv. Life is Strange vás v prvej epizóde ledva dokáže zoznámiť s hlavnou protagonistkou, jej prostredím a schopnosťami, no do cesty vám postaví množstvo ďalších postáv, ktorých život môžete v istom smere ovplyvniť. Dôvod nezáujmu je jednoduchý, je ich možno až príliš mnoho. Absolvujete pomerne veľa rozhovorov, mnohým ľuďom pomôžete či sa o nich niečo záhadné dozviete. No po necelých troch hodinách je prvá epizóda za vami a vy si zrazu pamätáte nanajvýš dve tváre a jedno meno. Pritom niektoré postavy majú naozaj zaujímavý potenciál, len sa akosi stratia v dave spolužiačok.

Je zjavné, že sa v Dontnode inšpirovali tvorbou Telltale, ktorí vytvorili akýsi podžáner modernej adventúry, ktorá stavia viac na pocitoch a jednoduchosti ako na hrateľnosti a puzze. Úplne sa tak odklonili od akcie v Remember Me a výrazne spomalili tempo. Aj napriek tomu všetkému však hre vybudovali vlastnú identitu. Aj napriek adventúrne ľahšiemu tónu tu stále máte dostatok príležitostí niečo preskúmať a nenadobudnete dojem, že by vás hra až tak obmedzovala a sústredila na jeden bod, ako je to v hrách od Telltale. Aj keď má najbližšie práve k nim. A to nie len z hľadiska hrateľnosti, ale aj celkového výtvarného poňatia hry.

Autori stále využívajú rovnaký engine ako v prípade Remember Me, no art štýl posunuli úplne iným smerom. Ak by sme Remember Me brali ako hru s vizuálnym štýlom imitujúcim realitu, Life is Strage sa snaží priblížiť skôr maľbe alebo komiksu. Hra totiž často využíva len veľmi hrubé a rozmazané črty a to napríklad pri množstve objektov v prostredí, ktoré môžete skúmať, ako sú plagáty alebo fotografie. Dojem z toho všetkého je fajn, no rozhodne ste v živote videli aj krajšie hry a to aj kvôli menším vizuálnym chybičkám, ktoré so sebou takéto stvárnenie prináša.

Prvá epizóda Life is Strange začína síce tajomne, no hneď na to vás vrhne do Maxinej reality školského života, kde sa stanete svedkami toho, ako sa snaží objaviť nielen svoje schopnosti, ale tak trochu aj samú seba, čím sa vlastne predstavuje aj vám. Väčšinu času strávite na škole rozhovormi a plnením rôznych menších úloh, napríklad taká pomsta spolužiačke. Popritom však máte okolo seba aj množstvo skutočne malých úloh, ktorými si hru môžete kompletizovať. Zbierate fotografie či iné záznamy. Na trochu zložitejšie úlohy tu síce narazíte, ale len vo veľmi obmedzenom množstve.

Väčšinou, keď sa pri hraní adventúr musím riadiť metódou pokus-omyl, nehodnotím to veľmi kladne. Je to dôkaz prvoplánových a nelogických hádaniek. Life is Strange však z toho spravila absolútny základ hrateľnosti. Max má limitovanú možnosť vrátiť sa späť v čase a môže tak zmeniť niektoré drobnosti, ale taktiež vyriešiť hádanky, keďže na ňu posun v čase nemá vplyv. Ak napríklad neviete v úvode hry odpoveď na otázku od profesora, neskôr sa môžete vrátiť späť a zodpovedať ju správne. To je však len začiatok, neskôr podobným spôsobom prejdete cez nepríjemné spolužiačky a časom takto dokážete získať neprístupné veci. Alebo využijete aj viacnásobný návrat, vždy s menšími zmenami.

A práve návrat v čase je hlavným elementom aj pri vzťahoch s postavami vo svete tejto hry. Podobne ako Telltale hry, aj Life is Strange v rámci svojich mechanizmov ponúka možnosti rozhodnutí, ktoré neskôr ovplyvnia hru. Po prvej epizóde je veľmi ťažké odhadnúť, do akej miery sa to nakoniec podarí. No napríklad v porovnaní s Game of Thrones je tento titul o krok popredu už len tým, že rozhodnutia sú skutočne na dôležitých miestach a hra nimi neplytvá. Pri niektorých sa naozaj budete musieť  na chvíľku zastaviť a zvážiť, či vám toto rozhodnutie v budúcnosti padne vhod, alebo radšej vrátite čas späť a pokúsite sa ho zmeniť.

Life is Strange má veľa kladných aj záporných stránok, no ak v niečom vyniká, tak to je zaujímavá atmosféra. Z hry totiž srší podobný dojem ako z indie filmov, pričom si ale stále zachováva aspoň akú-takú slušnú porciu hrateľnosti, ktorú „filmovosťou“ len dopĺňa. Výborne však zvláda prácu s kamerou počas rôznych prestrihových scén, taktiež dabing postáv je veľmi príjemný, no nezosynchronizovaný pohyb úst s hovoreným slovom môže otravovať. Ale najlepšia na tom všetkom je hudba, ktorá do indie konceptu presne zapadá. Nájdete tu napríklad skladby od Mogwai, Syd Matters a ďalších, ktoré sa skvele počúvajú ako pri hraní, tak aj mimo neho.

No a potom je tu ešte úplne „sprasené" ovládanie. Pohyb Max je ešte v pohode, no interakcia s prostredím je založená na pohľade postavy. Musíte sa s ňou teda pozrieť na nejaký objekt a potom ďalším pohybom vybrať akciu a určiť, čo s ním chcete spraviť. Nepomáha ani fakt, že kamera vám ten objekt tu a tam ukázať jednoducho nechce kvôli zlému uhlu pohľadu, či máte pri sebe viac predmetov a neviete sa správne trafiť.

Life is Strange môže byť perfektnou hrou. Avšak až keď z nej budeme môcť odohrať viac. Chrysalis je skôr prológom, v ktorom sa tie najzaujímavejšie veci začnú diať až na konci. Celú dobu sa zoznamujete so sympatickou postavou a jej netradičnými schopnosťami, no po dohraní si uvedomíte, že ste toho vlastne veľa nezažili. Dontnod vás len v závere chcú nalákať na ten zvyšok, kde už, samozrejme, budete spolu s Max zachraňovať svet a podobne. Na to si ale ešte musíte chvíľu počkať.