Tradičné point & click adventúry už dávno nepatria medzi vyhynutý druh virtuálnych dobrodružstiev, avšak v tej klasickej podobe, akú si pamätáme z polovice deväťdesiatych rokov, ich na ulici len tak nestretnete. Ak áno, len ich zazriete v bočnej uličke pod rúškom tmy. Ono sa ani niet čomu čudovať, keďže sa klikacie adventúry snažili skĺbiť niečo také náročné, čo jednak bez talentu nie je jednoduché a nároky hráčov automaticky vekom taktiež stúpajú.

Príbehy vo virtuálnej podobe majú, na rozdiel od tých filmových a knižných, jednu obrovskú nevýhodu. Rozprávanie je často umelo naťahované do absurdných rozmerov, slovami sa nezmyselne plytvá a finálna zápletka sa skrýva pod tonami balastu a zbytočných popisov či dialógov. Tam, kde príbehu stačí len to, aby sa plynulo posúval ďalej, hráč sa stal doslova divákom, bohom posúvajúcim figúrky, teda hlavných hrdinov. Zbytočnými rozhovormi sa všetko neúmerne predlžuje, nelogickými kombináciami predmetov dvojnásobne. The Book of Unwritten Tales 2 síce stojí nad priepasťou zbytočne zdĺhavých dialógov, avšak napokon to zvládla a pri hraní si neraz spomeniete na podobne ladené kultové vykopávky, ako Simon the Sorcerer či staršie Discworldy.

O The Book of Unwritten Tales 2 vlastne už z úvodu viete všetko podstatné a máte jasno v tej najdôležitejšej otázke: kúpiť alebo nekúpiť. Ale aby sme váhavých dobrodruhov postrčili na tú správnu stranu, trochu to rozvedieme. Tak ako predchodca, aj nová adventúrka od KING Art je zaujímavým kúskom. Niekedy až príliš urečneným a zbytočne naťahovaným, s príliš skostnatelým herným systémom. Avšak aj tak je to správne príťažlivý, roztomilý, podmaňujúci, rozprávkový a jednoducho celkom fajn návrat do doby adventúrenia bez toho, aby ste tápali tak ako v Deponii. Nie je bez chýb, absentuje výraznejší motív a príbehová linka sa tak vlečie na pol plynu, no stále si nájdete nejeden dôvod, prečo sa do rozprávkovej Aventasie vrátiť.

Magický svet ponúka mnoho zaujímavých postavičiek. Fantáziou opradené univerzum vám dovolí prevteliť sa do kože hneď niekoľkých postáv. Ich striedanie osviežuje putovanie, avšak cítite, že nie vždy je potenciál hrdinu využitý na sto percent. Ak vám prvý diel Unwritten Tales unikol, nemusíte sa ničoho obávať, hrdinovia vám predstavia nielen seba, ale aj svet okolo nich. Neodkazujú na predchádzajúce dobrodružstvo, respektíve to robia decentne, takže nemáte pocit, že by vám niečo dôležité unikalo. Škoda len, že príbeh sa rozpletá možno až príliš lenivo a napreduje po malých krôčikoch.

Elfská princezná Ivo nebude mať na svojich pleciach riešenie veľkého konfliktu, ale bojuje so svojou matkou a nečakaným tehotenstvom, ktoré sa snaží utajiť. Malý gnóm Wilbur Weathervane začína učiť na škole mágov v Seastone Town, no veľmi dobre vieme, aký to je moták. Svojou nešikovnosťou si neraz zavarí, no zároveň odhalí snahu Van Barenovcov ovládnuť krajinu. Všetko sa tak trochu zamotá s novým vedením školy, z Wilbura sa stane hľadaný zločinec na úteku. A nesmie chýbať ani narcistický Nate a jeho verný priateľ Critter. Ťažko prezradiť čokoľvek viac, snáď len, že hra sa snaží nenápadne reflektovať súčasné témy a problémy nášho sveta, len to robí rozprávkovým spôsobom a s adekvátnym nadhľadom a humorom. Spočiatku sú príbehové línie striktne oddelené, no všetko napokon začne dávať zmysel a keď uvidíte skazu v Seastone Town (ovládla ho ružová farba, poníky, dúhy a rozkošná cukríkovosť), oceníte aj síce menej nápadný, ale skutočne vtipný humor.

Neustále sa niečo deje, zadávanie jednotlivých úloh je klasicky rozkúskované štýlom: ty chceš to a ja tamto, tak si navzájom pomôžeme. Či už budete skladať golema alebo opravovať zložitú mašinu, oživovať hovoriace zrkadlo – no jednoducho čokoľvek, čo vás posunie o krôčik ďalej, nebude to napredovanie také markantné a bombastické, ale v Unwritten Tales 2 sa nehrá príliš na epiku. Pokojné rozprávanie je až príliš nenápadné, čo niekedy v kombinácii so sklerotickým hráčom môže vyústiť do tragického pátrania, čo vlastne máte robiť. Keďže je jedinou nápovedou označenie aktívnych predmetov a nenájdete tu žiadny hint s denníčkom, kam sa máte posunúť, musíte pozorne sledovať dialógy. Je to škoda, pretože aspoň minimalistické resumé by si hra zaslúžila. Niektoré úlohy vám vďaka postavám, ktoré vám ich zadali, ostanú v pamäti, prípadne si ich môžete pripomenúť pokecom, avšak nie vždy to pôjde.

Rozhovorov je hromada, nehovoriac o monológoch hrdinov. V záplave slov sa niekedy až stratíte, nakoľko im niekedy chýba potrebný spád a sú len hluchou výplňou. Táto vata núti skrátka to odklikať, ale potom môžete prísť o dôležitú informáciu. Hra pracuje klasickým spôsobom, takže vám nové úlohy, aktívne miesta či témy rozhovorov odomkne až v momente, kedy vyriešite súčasné problémy. Aspoň vám nedovolí blúdiť po desiatkach obrazoviek, no prehliadnuť drobnosť je nesmierne jednoduché. Niekedy sa riešenie ukrýva v netypických postupoch a verte, že medzerník označujúci aktívne objekty budete používať často. Používanie predmetov je zjednodušené automatickým zobrazením textu s popisom, čo môžete vykonať, ktorý sa v drvivej väčšine prípadov objaví iba vtedy, ak môžete niečo spraviť. Takže ani oldschoolové preklikávanie všetkého na všetko nebude veľkou tragédiou. Nebudete ho potrebovať často. Síce sa tým tempo hrania, ktoré je už i tak pomerne lenivé, ešte viac spomalí, ale celková atmosféra The Book of Unwritten Tales 2 je taká príjemne rozťahaná, že sa na to nebudete hnevať.

Čo však už zamrzí, sú niektoré podivné kiksy v užívateľskom rozhraní. Nedáva zmysel, prečo sa inventár zobrazí len po rozkliknutí batohu umiestneného v pravej dolnej časti obrazovky – a to len ako malé okno so 16 políčkami, často prekrývajúce vec, na ktorú máte predmet použiť. Klasická schéma s umiestnením do spodnej časti obrazovky je asi až príliš zastaraná. Možno, ale plne funkčná. Podobne okno si dialógmi je umiestnené príliš od ruky, zatiaľ čo písané slovo si pobehuje kade-tade. Je to klad, keďže sú postavy odlíšené farbou titulkov, no niekedy to jednoducho otravuje, ak musíte myšou jazdiť sem a tam. Nehovoriac o tom, že niekedy treba kliknúť viackrát, aby sa daná akcia vykonala, inokedy je zas ovládanie nepresné, dvojklik funguje len na rýchly odchod do ďalšej lokácie, pri rozhovoroch, no animácie pohybov neukončuje. Otravné sú taktiež obrazovky, v ktorých je možné rolovať cez viac ako zobrazenú plochu. Nielenže to niekedy ani netušíte, ale pohyb do strán je zbytočne zdĺhavý.

Technické spracovanie je rovnako očarujúce ako minule a vyrenderovaný svet pohladí dušu vďaka detailným pozadiam. Animácie pohybov sú možno trochu viac strnulé, ale čert ber motion capturing alebo synchronizáciu pohybov pier s hovoreným slovom. Unwritten Tales 2 je totiž pôvodom nemecký projekt a anglický dabing sa nezhoduje s otváraním úst postavičiek. Sú to drobnosti, ktoré si všimnete okamžite a práve tie jasne naznačia, že hra nebude nikdy hitom. No má čo ponúknuť, je až neuveriteľne hrateľná a pútavá. Budete napríklad cestovať v čase, takže sa jednoducho zmení všetko okolo vás. Pixelové prostredie osvieži, neskôr zmizne dabing (oh, tie časy s PP-06 a 16 farbami) a skončíte pri dnes už zabudnutej textovke. To všetko dokáže vždy nakopnúť v momente, kedy sa začnete aspoň trochu nudiť a hovoriť si, že to už zabalíte. K tomu, aby ste vydržali, vás istotne bude nenápadne nútiť aj orchestrálny soundtrack: žiadna skladba nie je vyslovene vtieravá, menia sa podľa situácie a miesta, kde sa momentálne nachádzate.

The Book of Unwritten Tales 2 je adventúra, ktorá poteší dobrodružné srdcia tých pravoverných, ktorým postačí jemné postrkovanie dopredu, desiatky logických rébusov a fantasy rozprávková atmosféra. Hre chýba malý kúsok k dokonalosti, aby sa stala kultom: rozprávanie je príliš vlažné, príbeh nie taký pútavý, interface kostrbato navrhnutý. Ale stále je to jedna z tých lepších adventúr, po ktorej by ste mali siahnuť, ak to myslíte s týmto žánrom vážne. Humor je nevtieravý, no predsa úsmevný. Narážky na (nielen) hry tu nájdete za každým druhým rohom. Nečakajte vážne rozhodnutia a kázania o morálke, ale krásnu rozprávku pre veľkých bez zbytočne otrepaných dospelých fráz.