Prvá vec, na ktorú si pri prezeraní obrázkov z Tormentum: Dark Sorrow milovník adventúr istotne spomenie, bude dvojdielny Dark Seed, šialené Sanitarium alebo bizarné I Have No Mouth, and I Must Scream. Inšpirácia nezávislých vývojárov OhNoo Studio z Poľska je teda vyriešeným rébusom, avšak hra musí pod mikroskopom kritiky ukázať aj to, že je schopná kráčať s dobou a ponúknuť plnohodnotný zážitok. A tu nám počiatočné nadšenie už začne mierne pokrivkávať a sťažovať sa na reumatické bolesti kĺbov.

Žáner adventúr nemusí prechádzať rozsiahlou obrodou, postačí klepnúť po prstoch unavujúcim problémom v hrateľnosti a zabaliť zápletku do pútavého príbehu. Dokázali to filmári z Telltale a predstavte si, čo by to bolo za adventúrny orgazmus, keby nám tvorcovia dokázali naordinovať dupľu hrateľnosti ako takej a nevodili nás za ručičku príbehom. Síce perfektným, ale stále vás niekto ťahá na miesta, kde to je celkom fajn, ale radi by ste aj hrali a nie len pozerali. Tormentum si zakladá na tradíciách, neukazuje QTE a nenechá vás papať pri pozeraní, pardon, tak teda hraní, balík pukancov. Stavia na klasiku: zbieranie predmetov a ich kombinovanie, dialógy, hoci skromnejšie a, samozrejme, nechýba ani hádanka, ktorú ste už síce videli, ale nevadí. Herné prvky založené na osvedčenom koncepte z hry nerobia gigerovský vlhký sen.

Tormentum je šialenstvom už od úvodných sekúnd a nechá hráča topiť sa vo vodách beznádeje, rozdáva depresívne momentky jednu za druhou. Amnézia hrdinu je klasikou vo viacerých dobrodružstvách, pri Dark Sorrow to však mierne zabolí. Po odkliknutí novej hry nesie v pazúroch podivná vzducholoď hlavnú postavu v tmavom plášti, ale aj podivné stvorenie, ktoré vás nechá rovnako tápať a skôr iba naznačí o čo ide. Väzenie sa stane vašim domovom len na niekoľko minút, než pochopíte základy ovládania a hrateľnosti - a zistíte, že Tormentum pripomína flashové adventúrky. Síce tie lepšie, ako napríklad Machinarium, no predsa tento minimalizmus prekvapí. Nie je to zápor, ktorý by dehonestoval kvalitu hry ako takej. Minimum animácií na pozadí, kde sa hrdina vôbec nehýbe, ale len presúva do nových obrazoviek a celková statickosť schladí bujaré nadšenie. Pritom možností, ktoré by to mohli aspoň čiastočne oživiť, je neúrekom.

Príbeh ako taký je postavený na hlinených nohách. Prostredie je síce úchvatné, s jasným rukopisom gigerovských sexuálnych motívov, avšak len minimálne vysvetľuje to, čo sa vlastne deje. Rozhovory so zopár postavami sú osekané na minimum a v konečnom dôsledku ide o monológy, v ktorých sa dozviete zadanie nasledujúcej úlohy. Aj to len v nič nehovoriacich náznakoch. Napísané sú až príliš stroho, bez potrebnej iskry a neosobne. Málokedy si na základe tých niekoľko viet dokážete vybudovať vzťah k postave a následne vybrať tú správnu voľbu. Či niekoho ušetriť alebo mu dopriať nekonečné utrpenie, je na vašom svedomí. Pre porovnanie v tomto exceloval staručký I Have No Mouth. Na základe výberu sa príbeh ukončí, zložité vetvenie však nie je na programe dňa, hra len vyhodnotí, ako ste si počínali a ukáže vám dobrý alebo zlý záver. Motivácia skúsiť to znovu, vychutnať si odlišné resumé, je kvôli striktnej lineárnosti mizivá.

Adventúrenie je taktiež ohlodané na kosť. Predmetov máte v inventári vždy len niekoľko a miest, kde ich môžete použiť, je iba zopár. Opakuje sa tradičný neduh, a teda rozhádzanie objektov na inak nelogických miestach, ale aspoň ich neprehliadnete vďaka zvýrazneniu. Preklikať sa cez tých zopár prístupných obrazoviek, odomknúť si nové dvere na postup v hre, býva pomerne plynulé. Frustrujúce momenty, kedy netušíte, čo máte vlastne robiť, sa objavia znenazdajky a raz za uhorský rok. Škoda, že práve v tom hra opakovane zlyháva a vytrháva hráča z depresívnej atmosféry. Necháva ho hľadať zadanie úlohy, miesto riešenia. Logické hádanky ste už väčšinou niekde videli, takže vás otáčanie kolesom, bludisko a jeho rôzne variácie, či pexeso alebo opakovanie melódie už asi neprekvapí. Znovu to nepôsobí príliš prirodzene, no nevadí, nakoľko rébusy dokážete bez zúfalého skúšania náhodných možností vyriešiť a zabaviť sa pri nich.

Napriek tomu, že Tormentum pokoríte behom približne troch hodín a vyššie uvedenej nemastnosti-neslanosti „cinkrlátok" okolo, ostane pred vami svet plný zúfalstva, ktorý vás bude svojou šialenosťou neustále priťahovať. Každá obrazovka je umeleckým dielom, ktorého atmosféru nasávate plnými dúškami a spočiatku si vychutnávate rôzne detaily. Horšie už však je, že ich dakto pozliepal za sebou bez ladu a skladu, netvoria kompaktný celok, nenadväzujú na seba, nedopĺňajú sa. Motív ohromujúceho hradu s mučiacimi nástrojmi a nekonečným utrpením obetí (alebo je to ich odmena za strašné činy, ktoré spáchali?) vystrieda  zdevastovaná krajina, krvavá vojna a nezmyselné obete, oheň a hlavne ďalšie a ďalšie trýznenie. To srší z každého pixelu, pričom hrôza nie je explicitne zobrazovaná násilnými scénami či brutalitou. Na prostredí je čosi nepríjemne mrazivé, z čoho budete mať podvedomý strach a rešpekt, čo vás bude evokovať číre zlo. Ak by bola atmosféra založená len na vnímaní okolia, kedy výrazne pracuje i vaša fantázia, bolo by to na výbornú. Lenže Tormentum je predovšetkým hra, nie virtuálny fotoalbum. Hra, ktorá nie je príliš zábavná a supluje len galériu bizarností.

Vždy síce chcete vidieť nasledujúcu miestnosť, čo si pre vás talentovaní grafici tentoraz pripravili, lenže znovu to bude len ďalší statický obrázok. Zaujímavý, ale bezduchý. Ak by sa scenára chopil napríklad taký Clive Barker a s decentným citom vložil do statického univerza iskierku života, bolo by to ohromujúce. Pretože práve to, čo si predstavujete pri čítaní Barkerových kníh, to ohromujúce nadprirodzeno a hnus, cítiť aj z Dark Sorrow. Avšak len chvíľu, keď objavíte nové miestečko.

Bravúrne je spracovaná hudobná vložka. Motívy skladieb dopĺňajú jednotlivé lokácie a práve tie sa snažia vsugerovať hráčovi, že sa nachádza vo svojom osobnom pekle, kde bude trpieť každým nádychom. Potom otvoríte oči a vnímate skôr postupne chradnúce torzo atmosféry. Hranie ako také pozostáva z občasného klikania a prechody sprvoti úžasnými miestami sa zvrhnú v rýchle premiestňovanie, ignorovanie doposiaľ úchvatného prostredia.

Nech to je akokoľvek, Tormentum: Dark Sorrow predstavuje zaujímavú sondu do ľudského utrpenia. Z hľadiska hry – a tú hodnotíme predovšetkým – tu máme skôr podpriemerný kúsok, ktorý mohol zaujať, avšak neponúka to podstatné: zábavu. Svet Tornmentu je mŕtvy. Doslova, pretože neustále zabodávajúce sa ostne do zúboženého tela spôsobujú nekonečnú bolesť a nárek trpiacich vám trhá ušné bubienky. Prvých pár minút. Zvyknete si na to a začnete vnímať mŕtvolný puch negradujúcej zápletky, jednoduchosti a celkovo slabnúcej atmosféry. To sa hre ako Tormentum: Dark Sorrow odpúšťa veľmi ťažko.