Hurá! Nová stratégia! To si zrejme povedia mnohí milovníci RTS, keď sa na obzore objaví ďalšia hra z tohto žánru. Napriek svojej popularite totiž až tak veľa „ertéesiek" nevychádza, a preto ich hltáme ako smädný vodu na púšti. Potešili sme sa aj príchodu Act of Aggression, aj sme sa pobavili, ale dúfali sme, že dostaneme predsa len trochu viac. Hoci záleží aj na tom, kto a čo od hry vlastne očakáva.

Ak je pre vás najväčším lákadlom v stratégii ťaženie, pravdepodobne budete trochu sklamaní. Act of Aggression síce ponúka hneď dve kampane s tromi hrateľnými frakciami a pomerne slušnou zásobou misií, ale zrejme sa neubránite pocitu, že im niečo chýba. Začiatok zdieľaného ťaženia za USA a Chiméru je dosť nuda. Po prvých piatich fádnych misiách som dal za pravdu kritikom, čo singleplayer odpísali. Postupne sa však začali v príbehu objavovať aj zaujímavejšie ciele a mapy, kde som sa celkom dobre bavil. Celkovo však ťaženia pôsobili dosť neosobne. Neobsahovali žiadne pamätné momenty, ani výrazné postavy na pozadí konfliktu, vďaka ktorým by si hráč našiel k deju a načrtnutým udalostiam nejaký bližší vzťah. A nepomohli ani predelové scény a doplnkové videá, ktorých tvorcovia do hry nakydali požehnane, ale...bez výraznejšieho efektu.
 
Notoricky známe klišé s teroristami a chrabrými Američanmi, ktorí zachránia svetový mier (hoci realita je úplne opačná) by sa dalo tvorcom odpustiť, keby rozprávanie nepôsobilo ako suchý politický spravodaj. No takto si to len akosi pretrpíte. Chvíľami doslova. AI nepriateľov je totiž poriadne zákerná, veľmi dobre sa adaptuje a využíva akékoľvek slabiny hráča. To však môžeme brať ako plus, hoci neraz pekne naštve, keď protivník presne vie, kde má použiť neviditeľné lietadlo s kobercovým bombardovaním, aby zlikvidoval celú sériu vašich tankov pripravenú na inváziu. Väčšina misií dá vďaka tomu slušne zabrať a nie je to nič pre jedincov so slabšími nervami.

Situáciu na bojisku ešte viac sťažuje zbytočne prekombinovaná výstavba základne. Každá z troch frakcií, Chiméra, USA a Kartel, má  trochu iný systém rozvoja bázy, v praxi to však ľahko spôsobí dezorientáciu. Slušné množstvo rôznych jednotiek a vylepšení je určite plus, ale kým prídete na to, čo a kde sa nachádza, aké sú súvislosti medzi jednotlivými budovami a za akých podmienok ich môžete postaviť a upgradovať, budete v tom mať chaos. S jednou frakciou sa to dá, ale ak potom hráte s druhou, kde je všetko úplne naruby, chvíľami môžete naozaj bezradne tápať. Napríklad jedna strana vyrába separované základné letecké a pozemné jednotky na viacerých miestach, iná ich produkuje spolu v jedinej továrni. Určité vylepšenie získate jednoduchou voľbou technológie priamo v menu vozidiel a platí pre všetky jednotky v danej kategórii. Iný doplnok pre rovnaký sortiment je ale v celkom odlišnom menu a po vynájdení ho ešte treba individuálne aplikovať na každý jeden tank či transportér. Je to riešené zbytočne zložito a chvíľu trvá, kým si na to zvyknete.

Podobne nešikovné je aj umiestňovanie budov základne na ohraničených plochách v blízkosti centier. Stavby nemôžu byť príliš blízko ani ďaleko (niekedy to dodatočne umožní vylepšenie) a nesmú sa prekrývať s cestami.  V prípade základne v meste to znamená veľa obmedzení. Keď máte pristavovať pod neustálym náporom nepriateľa a bežne je problém umiestniť objekt v teréne, neskutočne to rozptyľuje a zdržuje. Sú to síce sekundárne veci, ale ak má hráč pohotovo reagovať a pohodlne koordinovať bázu aj svoje jednotky, toto sú polená hodené pod nohy.

V každom prípade sa vás ťaženia spočiatku možno snažia niečo naučiť, ale potom vás zasypú novými technológiami a na ich osvojovanie jednoducho nedoprajú čas. Preto je optimálne zaškoliť sa v režime voľnej hry, kde si všetko sami podľa uváženia vyskúšate a potom už vám to v ťažení pôjde pekne od ruky. Ale pritom možno aj zistíte, že nemáte veľkú motiváciu vrátiť sa ku kampaniam, ktoré vás nedokážu dostatočne pohltiť. Takže zrejme rovno presedláte na multiplayer.

A sieťová hra je najsilnejšou zložkou hry. Odhliadnuc od vlastne zbytočných levelov hráča, ktoré nič zaujímavé neprinášajú, sa v jednej bitke vyblázni až osem hráčov v niekoľkých režimoch. Zabojujú si proti sebe dvaja alebo viacerí rivali, každý proti každému alebo hoci aj štyri dvojčlenné tímy. V hodnotených rebríčkových zápasoch si to rozdajú jednotlivci alebo dvojice. Je z toho pekná mastenica a skutočne práve tu dokáže Act of Aggression naplno zaujať a pohltiť.

Eugen Systems si touto hrou chceli nakloniť predovšetkým milovníkov RTS zo starej školy a pokúsili sa hráčom priniesť nasledovníka Act of War. Nedá sa povedať, že by sa tento zámer podaril úplne na jednotku, no tvorcovia sa aspoň do istej miery priblížili k svojmu cieľu. Act of Aggression využíva osvedčené prvky, ktoré sme už videli v obľúbených klasických stratégiách a stále spoľahlivo fungujú a hráčov bavia. Samozrejmosťou je ťažba surovín, ktoré ale tentoraz zvyčajne treba najskôr detegovať pomocou prieskumného vozidla. Zdroje sú vhodne odlíšené žltou, modrou a červenou farbou a treba myslieť aj na elektrinu. 

Kredity sa využívajú najviac a okrem ťažby sa dajú získať aj okupovaním bánk a uväznením nepriateľských vojakov. Po bojoch v teréne často zostávajú plaziaci sa pešiaci a členovia zničenej techniky. Stačí k nim priviesť svojich mužov a nepriatelia sú zajatí. To znamená, že za nich zinkasujete slušný jednorazový obnos, ale ak máte väzenie, zabezpečia vám pravidelné menšie príjmy, ktoré nikdy nie sú na škodu. Modré alumínium je potrebné hlavne na obranné veže, technológie a pokročilé jednotky. Ojedinelé červené suroviny Zeme sú nevyhnutné na výstavbu taktických zbraní. No či už je to nukleárne silo, orbitálny útok alebo Omega kanón, na každú z týchto superzbraní, po ktorých zostáva poriadna spúšť, existuje účinný obranný systém.

Sortiment jednotiek je naozaj pestrý, hoci, ako už bolo spomenuté, neraz zdĺhavo zisťujete, ako sa k tej či onej posile vlastne dopracujete. Pechota sa spravidla delí podľa výzbroje určenej primárne proti nepriateľským vojakom, pozemnej technike alebo letectvu. Muži sa môžu nasúkať do ktorejkoľvek budovy, kde si vytvoria slušný obranný post. Najúčinnejšie ich odtiaľ vypudia zas len pešiaci, hoci domy sa dajú aj pomaly rozstrieľať tankmi.

Pri taktizovaní sa dobre uplatnia pozemné aj letecké transporty, liečivé a opravárenské vozy, možnosť pomocou pechoty obsadzovať nepriateľské továrne. Príležitostne využijete aj stíhače a bombardéry, ktoré sa ale ukazujú na oblohe len pri stanovení miesta náletu. Ľubovoľne však dokážete ovládať rôzne druhy vrtuľníkov. Taktických prvkov je na bojisku rozhodne dosť a stačí rozumne využívať bohaté dostupné možnosti.

Grafika hry je moderná, ale ani na najvyšších nastaveniach pri pohľade na hru nepadne sánka. Jedným dychom však treba povedať, že superzbrane majú úžasné vizuálne efekty. A všetko fungovalo bez problémov a lagov aj pri väčšom počte jednotiek v teréne. Len pri náhlom preskoku na vzdialenú časť pomerne rozľahlej mapy sa občas o málinko pomalšie načítali textúry. Bojisko a jednotky si môžete približovať a otáčať a ak vám nestačí obyčajná minimapa, môžete použiť satelitný pohľad z orbitu, kde je všetko výraznejšie rozlíšené. Ozvučenie je na úrovni a moderná hudba dobre napasovaná. Predelové scény s ukážkami TV správ a spravodajských brífingov síce majú svoj štýl, ale zrejme vás nechajú chladnými a takmer vôbec neoslovia. To už ale súvisí s obsahom vlažných kampaní.

Act of Aggression nie je nič svetoborné, ale priaznivcov stratégií, najmä tých zo starej školy, v období chudobnom na RTS celkom dobre pobaví. Eugen Systems už má za sebou aj pozoruhodnejšie kúsky, ako R.U.S.E. či sériu Wargame, ale aj Act of Aggression si určite medzi hráčmi nájde svoje miesto. Najmä ak holdujú multiplayeru.