Karta sa postupne obracia. Od veľkých trojáčkových hier s miliónovými rozpočtami aj stredne veľké vývojárske tímy pomaly odvracajú tvár a snažia sa udržať v tvrdej konkurenčnej bitke s menšími indie hrami. Často postačí prostý nápad, trochu ho očesať a zbaviť zbytočného balastu, obaliť multimediálnym pozlátkom a ľaľa ho, beťára, umelecká tvorba nútiaca zamyslieť sa nad bežnými problémami je na svete. Napríklad odlúčenie od rodiny z dôvodu pracovného vyťaženia.

Áno, téma, ktorá je evergreenom problémov i bežného človeka. Nemusíme len šokujúco zatvárať oči nad osudom ťažko pracujúcich vývojárov hier. Workoholik sa možno ukrýva v nejednom z nás a do náručia najbližších ho neženú ani nepreplácané nadčasy. Ak to zabalíme do hollywoodskeho pozlátka, je Corpse of Discovery intímnou spoveďou Chipa Sineniho, kreatívneho riaditeľa Phosphor Games. V práci by si to zamestnanec štátnej správy len ťažko dokázal predstaviť - aj to iba vo svojich najhorších nočných morách - že by po tretej nepadla. Aby sa Sineni dôkladne vyspovedal a ospravedlnil za svoje prehrešky voči rodine, spravil o tom hru. Pekné a milé. Ale bude nás to v konečnom dôsledku aj baviť?

Z trailerov vyzeralo Corpse of Discovery nesmierne lákavo. A ono to tak skutočne i začína. Len škoda, že video vám prezradí úplne všetko podstatné. V televíznom prenose zástupca nadnárodnej korporácie oznamuje smutnú správu: kontakt s astronautom skúmajúcim tajomné svety kdesi tamto v diaľke sa prerušil. Kondolencia rodine je možno predčasná, ale poznáte to, ak vám z vrecka vypadne desať eur, taktiež sa nespoliehate na typicky slovenskú náturu dobročinnosti a nečakáte, že sa peniaz znovu objaví vo vašich rukách. Nik neočakáva ani návrat hlavného hrdinu, do ktorého kože sa v odľahlých a neprebádaných končinách nášho vesmíru prevtelíte. A chcete sa vrátiť domov.

Tempo budovania depresívnej atmosféry, odlúčenia a samoty je komorné a spočiatku pôsobivé. Katapultuje vás do nebeských výšin, pretože obsahuje všetko to, na čo sme sa tešili. Túlate sa po útrobách vesmírneho modulu, v ktorom ste sa prebudili po nevydarenom pristáti na nehostinnej planéte. Odkázaní ste len sami na seba, žiadny kamarát na telefóne sa neozýva. Jediným spoločníkom a pomocníkom je váš tieň, spomienky a A.V.A. To je lietajúci robot navádzajúci vás k najbližšiemu checkpointu a sarkasticky komentujúci vašu márnu snahu dostať sa domov. No to príde až vonku. V teple dočasného domova sa môžete presunúť do komunikačného centra a vypočuť si správu od vašich blízkych, detí a manželky (ktoré, mimochodom, nadabovala a nahrala skutočná Sineniho rodina). Dávajú najavo, ako veľmi im chýbate, tešia sa na váš návrat a majú sa dobre.

Bežné, už mnohokrát počuté slová, majú na začiatku absolútne iný význam, než by sa zdalo. Počujete svoj vlastný dych, samota je priam hmatateľná a vy sa skutočne chcete vrátiť späť za svojimi najbližšími, pretože ich neprítomnosť vám začne prekážať až v momente, kedy ich nemáte pri sebe a strácate zmysel života. Ale najprv musíte dokončiť svoju prácu. Prvú, druhú, tretiu a potom to vlastne už ani nepočítate. A.V.A. vám hladne vysvetlí, že aj tak zomriete. Takže sa túlate po útrobách lode, užívate si komornú, avšak pôsobivú atmosféru. Lenže váš súčasný domov nie je natoľko priestranný, aby vás zabavil na viac ako niekoľko minút, takže sa napokon odhodláte otvoriť dvere a spravíte prvé kroky po neznámom svete.

V tom momente zistíte nemilú skutočnosť. Hrateľnosť ako taká je primitívna a po čase svojou repetitívnosťou zúfalo unavujúca. Je absolútne jedno, či sa prechádzate po rádioaktívnym pieskom zaviatom svete alebo si užívate podivnú faunu, plachtenie po lietajúcich ostrovoch, snoríte po kamenistej krajine s obrovskými hubami, topíte sa v lávovom šialenstve či stúpate do výšin záverečného miš-mašu. Vždy musíte ísť za kurzorom, ktorý vám ukazuje kamsi ďaleko, kam sa dostanete iba okľukou a niečo sa tam stane. Rozkladáte špeciálne vysielače, sondujete faunu, zbierate rádiové vysielanie, ale v konečnom dôsledku je to úplne jedno. Dôležité je dostať sa na miesto určenia.

Jednotlivé planéty ukážu svoju krásu hneď na začiatku, a to, čo ste videli behom niekoľkých sekúnd, sa už len unavujúco opakuje a málokedy zaujme novým prístupom, ohurujúcou architektúrou. Svety sú prázdne, monotónne a ploché. Vraví sa, že byť herným dizajnérom dokáže byť kdekto, avšak robiť to kvalitne, zvláda už len mizivé promile. Mať nápad je jedna vec, no dnes to už predsa nefunguje ako v ére 8-bitov. Tentoraz treba myšlienku nielen mať, ale ju postupne rozvíjať a nabaľovanie noviniek dávkovať tak, aby nebolo všetko povedané na začiatku. Corpse of Discovery pohorelo na plnej čiare práve tu. Každá planéta je očarujúca len v momente, kedy vstúpite na jej povrch, ostatné je už len rovnica bez neznámych.

Šesť svetov by mohlo ponúknuť pestrosť, keby postupne predstavovali nové scenérie. Vašou jedinou úlohou je niekam sa dostať a stlačiť čarovný kláves. A skákať. Ostalo nám toho málo. Nie je to, samozrejme, len tupé držanie šípky vpred a panák sa tam už dajako došmatle, to rozhodne nie. Aj napriek tomu si zábavnú cestu predstavujeme inak. Okrem dvojskoku neskôr získate jetpack a väčšina hádaniek sa stane priestorovo orientovaných, kde je vašou úlohou nájsť najprv cestu na vrchol alebo iné odľahlé miesto. Skákanie je však neprirodzené, spomalené, takže sa nevyhnete nepresnosti, navyše sa často zasekávate o rôzne objekty a hlavne padáte do priepastí, ktoré ste ani nevideli.

Do walking simulátoru podľa nás prvky platformovej hry nepatria. Prostredie by sme si mali predovšetkým užívať a vnímať jeho krásy. To v Corpse of Discovery je vlastne len kulisou pre nezáživnú plošinovku, ktorou chcete čo najskôr prebehnúť, nie stále padať a hľadať cestu, ako doskáčem tam hore a prečo tam dopekla musím doskákať cestou, ktorá je krkolomná? Istotne, dlhšie to trvá. Hrateľnosť ako taká je postavená na vratkých nohách, postupne odhaľujúci sa príbeh je dávkovaný len v útrobách lode a príliš stroho. A.V.A. by mohla prehovoriť častejšie, nielen pri checkpointoch. Na tematické prezentovanie života mimo rodiny to je málo, chcelo by to viac útržkov, aktívnych miest, flashbackov. Pri skúmaní nových planét chýba to podstatné - samotné skúmanie.

Máme z toho zmiešané pocity. Corpse of Discovery nie je zlou hrou, hoci vizuálne neoslní tak, ako napríklad The Vanishing of Ethan Carter alebo Everybody´s Gone to the Rapture. Aj Dear Ester malo v sebe potrebnú dávku tajomna, ktoré nás pritiahlo. Corpse of Discovery ale nemá dostatok dizajnérskych dominánt, aby ste si z nej dačo zapamätali.  Hru ťahá k zemi mizerná optimalizácia a bugy (skákanie textúr, prepadávanie, zasekávanie). Framerate pravidelne klesá pri rýchlejšom pohybe, hoci na obrazovke nie je v podstate čo vykresľovať. Minimalistický dabing hre svedčí a tých zopár nahovorených postáv podporuje skľučujúcu atmosféru. Hlavný hrdina je nemý, zopár hudobných motívov dostatočne zaujímavých, aby ste ich zaregistrovali. Ale nič viac. Podmanilo si nás stvárnenie dýchania hrdinu - vo vesmíre, kde vás nebude nik počuť, je to bod k dobru, ak sa dychová frekvencia zvyšuje a vám začne dochádzať kyslík aj za obrazovkou a zožiera vás rádioaktivita.

Povedzme si to úprimne: zaujímavý nápad, ale inak skutočne nie je o čo stáť. To, čo sa snažili tvorcovia povedať, sa dalo vytvoriť v skromnejších pomeroch a poriadne natvrdo, nech nás relevantné témy udrú priamo do nosa a nie aby sa vynárali v náznakoch. Hrateľnosť tápe a dostáva na frak vďaka nemotornému ovládaniu, bugom a zlej optimalizácii. Pochválime VR podporu, avšak procedurálne generované svety sa príliš neosvedčili. Sú prázdne, ploché a pusté - podobne ako hlavný hrdina. Pri svojom putovaní za návratom k milovanej rodine nás skôr unudil ako chytil za srdce.