Strašidelné príbehy nepotrebujú gigantické svety alebo do posledného písmenka prepracovanú zápletku. Vyvolať v hráčoch (ne)príjemné mrazenie na zátylku a nadopovať atmosféru napätím však dokáže len zlomok titulov. Podarí sa Stairs vydesiť nás?

Áno, vyšlo to. Môžete namietať, avšak skutočne stačí tak málo. Tieň pohupujúceho sa konára za oknom, ktorý hádže bizarné obrazce po stenách, vás pri nočnom pochode na miesto, kam aj kráľ chodí pešo, môže nepekne vydesiť. Alebo podivné zvuky tam vonku - možno len mačka zápasí so svojim úlovkom kdesi v diaľke. A možno nie. Toto sa Stairs darí. Aby začala fantázia pracovať a stratili ste všetku odvahu, nie sú potrební bubáci vyskakujúci spoza rohu. Najlepšie s motorovou pílou alebo aspoň umelohmotnými hrabličkami z pieskoviska. Vedia to vo Frictional Games (Penumbra, Amnesia, Soma) a svoje sme si užili aj s Outlastom od Red Barrels. Stačilo nám k tomu jediné: žiadna zbraň v rukách a moment, kedy najlepšou obranou je útek. Napríklad pred dievčiskom s dlhými, čiernymi a strapatými vlasmi na očiach, veď to poznáte.

V Stairs sa prevtelíte do postavy novinára Christophera Adamsa, ktorý ma na svojom virtuálnom pere hneď niekoľko čitateľsky úspešných zárezov. Po informácií, že sa našla obeť v opustenej továrni, sa rozhodne pátrať po ďalšom šťavnatom úlovku. Bulvárom to predsa žije a Adams cíti, že sa mu možno podarí odhaliť aj čosi viac. Na scéne sa objaví ďalšia trojica zmiznutých a väznených duší. Nezvestná študentka Valerie v podzemnom bunkri je len šokujúcim začiatkom. Pridá sa mladý biznismen James Reed, ktorý bol na výlete v bani so svojimi priateľmi a nikdy sa nevrátil. Obludárium uzatvára charizmatický pastor Jean Jowars Remens z odhľahlej dedinky kdesi v horách, o ktorej sa dá napísať všetko, len nie to, že je malebná. Tri inak nesúvisiace príbehy sa v samotnom závere rozmotajú a depresívne odhalenie vás možno prinúti trochu sa aj zamyslieť nad tým, či... ale na to už prídete sami.

Psychologický teror sa nerozvíja ohurujúcimi sadistickými scénami či nechutnými kreáciami. Toto nie je žiadny morbídny cirkus v štýle American Horror Story. Tam, kde by sme pred rokom tipovali spracovanie vo forme tradičnej adventúry a pomalšie skúmanie prostredia, sa nám dnes dostane stále častejšie využívaného walking simulátora s minimalistickými prvkami adventúrenia. Žiadny inventár a krkolomné kombinácie predmetov. Idete vpred a odhaľujete tajomstvo ukryté hlboko pred zrakom naivnej verejnosti. Raz musíte nájsť heslo k trezoru, inokedy zas správne zoradiť predmety. Vyzbrojený len fotoaparátom a verným zápisníkom veľmi skoro zistíte, že to nebol najlepší nápad. Cesta späť už neexistuje. Aj keby ste ju hľadali, vrátite sa na miesto, odkiaľ ste vyrazili na svoju samovražednú púť a budete blúdiť v nekonečnej slučke.

Na rozdiel od iných projektov, kde je prechádzka po virtuálnom svete skôr nudným a únavným pochodom umelým a neosobným prostredím, má putovanie v Stairs svojské čaro, ktoré na niekoľko hodín dokáže navodiť infarktové stavy. Neponúka síce číry strach, pri ktorom sa budete triasť aj večer v posteli a zapálite si radšej nočnú lampu, pretože to strapaté dievčisko sa istotne krčí tamto v kúte a len čo sa naň pozriete, zje vám zajtrajšie raňajky. To nie, ale víkendové popoludnie, kedy von ani nos nechcete vystrčiť, spríjemní mrazivou atmosférou lusknutím prstov. Stačí len ísť stále dopredu, postrehnúť čosi rozmazané v popredí, počuť padajúci predmet zo stola za vami alebo detský smiech. Ak vám čosi zaškrieka za chrbtom „Behind youuu”, určite sa hneď neotočíte a kŕčovite budete ďalej zvierať myš. Alebo sa rýchlo otočíte a hoci ste do miestnosti vkročili dverami, už ich za sebou nemáte. Pokrútená realita podporovaná fantasmagorickým poblúznením, kedy netušíte, kde vlastne ste, vôbec neruší.

Ako sme spomínali, používať budete výhradne zápisník zastávajúci úlohu denníka a fotoaparát. Okrem toho, že je vašou úlohou zvečniť scény s dôkazovým materiálom, vám blesk odhalí v temných zákutiach cestu, kedy si vytvoríte dvere alebo vhodíte do reality predmet, ktorý tam v skutočnosti nie je. Niekedy sa stáva používanie tohto pomocníka dvojsečnou zbraňou - ak uvidíte niečo, čo ste radšej zazrieť nechceli. Stlačíte blesk, aby ste si osvetlili tmavú chodbu a bežíte dopredu. Spravíte to znovu a... a už kontrolujete obsah spodného prádla. Z vlastného pohľadu sledujete pátranie po odľahlých miestach, na ktorých nájdete stopy po utrpení. Snaha odhaliť desivé tajomstvo sa začne postupne strácať a pretavovať do záchrany svojho biedneho novinárskeho života. Presúvate sa stále hlbšie do podzemia, dostávate sa do konfrontácie nielen so samotným strachom z neznáma a zla. V momente, kedy vidíte obeť alebo ju len počujete, chcete uniknúť, počujete jej zúfalý nárek a vyhrážky, automaticky prepnete z chôdze do behu. Bubákov vidíte za každým rohom. Najprv tam nie sú. Ale ak to nečakáte, objavia sa. Tak výborne funguje atmosféra. 

Nie je to žiadna novátorská myšlienka, no k vybudovaniu dusnej atmosféry to bohato stačí. Po úvodnom snorení po opustenej továrni, v ktorej útrobách sa začne odohrávať krvavý teror, sa pozriete na ďalšie typické miesta, kde mama mlela mäso a Ema zase mamu. Každým krokom do podzemia sa celková úzkosť z neprehľadných labyrintov a opustených miestností stupňuje. Mrazivé útržky neohromujú originalitou a ani beštialitou, avšak ich správne načasovanie medzi „hluché miesta”, kedy len chodíte a snoríte, oceňujeme. Nestalo sa nám, že by atmosféra strachu klesla pod kritickú hranicu a mrazivé divadlo sa stalo len trápnymi kulisami pre otrepané ľakačky. Hádanky spočívajú skôr v hľadaní nápovedy, ako otvoriť sejf či dvere, kde nájsť kľúč či ako aktivovať rôzne mechanizmy.

Jediné, čo by sa z pohľadu atmosféry možno dalo hre vytknúť, je mizerná interaktivita. Niežeby hrateľnosť stála na vratkých nohách, no ak sa už plahočíme desiatkami chodieb, chceli by sme si trochu viac poklikať alebo použiť interaktívny hnát - práve toto vo Frictional vedia a neboja sa tento herný prvok využívať. Stairs sa v tomto podobá na sériu Penumbra, len skutočného hrania je menej a chýbalo nám čosi viac ako chodenie. Zápisky z denníčkov majú len dopĺňať bizarnú mozaiku animálneho šialenstva. Sú to stále len útržky, navyše mizerne krátke, akoby sa niekto bál ukázať svoj talent a doplniť viac riadkov. Chcelo by to viac pracovať s prostredím, ponúkať viac náznakov utrpenia, nechať tak hráča viac tŕpnuť, hrabať sa v análoch vyšetrovania. Takto sa len kdesi pomotáme, zablúdime v generickom prostredí. Pretože sa tam stalo dačo zlé a bojíme sa, aby sme niekomu náhodou nestúpili na otlak. Niežeby nám strach neraz nezaklopal na plece, to hra spraví a v tej najlepšej chvíli. Ale toto tu chýba a preto Stairs nemôže dostať vyššiu známku v hodnotení.

Často o sebe dáva vedieť aj základný kameň dobrého hororu: zvuk. Tradičnú hudbu ako v ostatných hrách tu nenájdete, skôr ide o ambientné ozvučenie napínajúce nervy na prasknutie. Jednoduché tóny sú dopĺňané ruchmi prostredia, osvedčené lomozy kdesi v pozadí dokážu napumpovať atmosféru adrenalínom. V iných tituloch to je možno častejšie, takže vysokú úroveň strachu si Stairs nedrží konštatne a občas do hráčovych nervov nebúši až tak razantne. Nevadí, ozve sa, ak je to potrebné. Skôr než ohlušujúcim rachotom a ľakačkami však Stairs desí strachom z neznáma, prípadne ak sa dačo v pozadí mihne. Nechceme prezrádzať príliš veľa, no verte, že aj detský smiech dokáže byť mrazivý a tých niekoľko nadabovaných viet vás prinúti zapnúť svetlo. Akonáhle musíte utekať a pracovať pod časovým stresom, prejavia sa i nepríjemné bugy.

Počas tých niekoľkých hodín hrania (dokončenie Stairs vám zaberie také 3-4 hodinky) sme chýb našli dosť na to, aby to bolo príliš i na nezávislé projekty, ktorým čo-to dokážeme odpustiť. Blikajúce textúry alebo ich vypadávanie či dokonca mrznutie postáv sa dajú prežiť so zažmúrenými očami. Neraz sa stane, že sa skôr zľaknete technickej chyby. Stačí, ak chýbajú textúry a vy máte vidieť nejakú desivú scénu, no v skutočnosti hľadíte do tmy. Ohromná škoda, nakoľko na presne načasovaných momentoch, kedy má hra potenciál vystrašiť, to všetko stojí a atmosféra je až neuveriteľne často skompromitovaná bugmi.

Úplne sklamal systém ukladania pozície: už tradične sa všetko „sejvuje" automaticky, avšak prepisovanie jedinej pozície účtu doplatilo na nespoľahlivosť. Stairs nám názorne ukazuje, že je skutočne kumšt navrhnúť systém tak, aby hráč v prípade smrti nemusel prechádzať dlhú štreku alebo naopak nebol zahltený blikajúcou ikonou ukladania pozície. Vývojári Stairs to vôbec nezvládli. Ak sa vám hra uloží vo chvíli, kedy zomierate a následný loading vás hodí presne 6 mikrosekúnd pred túto udalosť, takže sa jej nemáte šancu vyhnúť, od radosti skákať nebudete. Musíte hru spustiť znovu a odfrknete niečo nepekné na adresu vývojárov a ich rodinných príslušníkov. Žiadne ukladanie pozície aspoň medzi jednotlivými poschodiami alebo dokonca manuálne ťukanie do F5-ky sa nekoná.

Naštve to, pretože jednoducho musíte všetko prejsť odznova. V tomto momente je atmosféra na úrovni infantilnej plošinovky. Hoci poznáte kód od sejfu a dokonca ho i otvoríte, vezmete kľúč, odomknete dvere, ktoré vás zdržovali, viete, že nie je všetko v poriadku. Nechceme spoilovať, ale ďaleko sa nedostanete, pretože sa vám neotvoria nasledujúce dvere, no aspoň si môžete spraviť selfie s uvrieskanou beštiou, ktorá podľa skriptov mala najprv spraviť niečo iné, no teraz len čučí do zeme. Neskúsenosť vývojárov z týchto drobnosti priam sála, nedostatočne sa venovali tomu, aby bola hra technicky hrateľná a doslova blbuvzdorná. Má to príbeh a atmosféru, lenže čo je vám po tom, keď to poriadne nefunguje. Nie je to len naša skúsenosť a nedivili by sme sa, keby hráči v hojnom počte využili možnosť vrátenia peňazí za hru.

Použitie Unreal Enginu tretej generácie zabezpečuje dostatočne pútavé spracovanie. Nie je to, samozrejme, žiadna vizuálna nirvána, ale na strašidelnú atmosféru to stačí. Prostredia, do ktorých nazriete pri hľadaní nezvestných, majú osobité čaro, avšak akoby všade čosi chýbalo. Preto by nás viac potešil špecifickejší dizajn jednotlivých priestorov. Mnoho z nich je tak zúfalo nudných, opakujúcich sa, takže nimi len preletíte, pričom stačilo dopĺňať dobre známe ingrediencie: predmety, aktívne miesta, radšej menej rozhľahlejšie, ale zaplnené priestory. Pusté chodby s generickým obsahom už dnes skutočne neletia. Ako celok potom všetko okolo vás pôsobí príliš fádne, okukane. A znovu tá optimalizácia  - už len povzdychneme, to je pri nezávislých projektoch, ktoré úspešne prešli Kickstarterom alebo Greenlightom už zvyk.

Pri Stairs sa budete báť, zúrivo sa otáčať, váhať spraviť ďalší krok alebo jednoducho len tŕpnuť, čo sa na vás chystá. Atmosféra je budovaná po krôčikoch a dávkovaná presne tak, aby napätie stúpalo pozvoľna. To je super. Len by to bolo treba poriadne vyladiť a pohrať sa s architektúrou úrovní trochu viac, nielen nechať otvorené jedny dvere na prázdnej chodbe a kde nám to nevyhovuje, dáme krabicu, ktorú predsa žiadny hrdina nedokáže preskočiť. Ak dokážete hre odpustiť tieto nepríjemné boliestky a máte čas na postupné ladenie, určite sa na Stairs pozrite. Potenciál vydesiť toto bludisko rozhodne má.