Nemecko bolo odjakživa zemou zasľúbenou a priaznivo naklonenou point & click adventúram a germánsky „šprechujúci" národ dobrodružné príbehy stále aktívne vyhľadáva a aj tvorí. Adventúry dlhé roky patrili medzi najobľúbenejšie herné žánre a z poličiek obchodov sa nevytratili ani cez veľkú adventúrnu krízu. Nie je preto žiadnym prekvapením, že vývojárske štúdio Daedalic Entertainment sídliace v Hamburgu sa primárne orientuje práve na - teraz fanfáry a prekvapené pohľady - adventúry. Úspešná séria Deponia sa napriek ukončenej trilógii dočkala pokračovania. Hoci to nie je veľkolepý a triumfálny návrat, pomerne vysoko nastavenú latku kvality ani Doomsday zbrklo nepodlieza.

Napriek všetkému treba hneď na úvod skonštatovať, že sa ani štvrtý diel Doomsday nesnaží o inovácie. Veď prečo by aj mal? Vykračuje si v šľapajách svojich predchodcov bez akejkoľvek snahy o odlíšenie. Fanúšikov série to poteší, o nich predsa ide predovšetkým. Skočiť rovnými nohami do série príliš neodporúčame. Hoci vás v úvode čaká menšie resumé, je lepšie aspoň trochu poznať aspoň základné reálie toho obrovského smetiska. Ak sa vám teda nová Deponia zapáčila, radšej automaticky siahnite po predchádzajúcich výpravách, ktoré si zadovážite za mrzký peniaz a Doomsday si nechajte na neskôr. Mnohé odkazy na minulé dobrodružstvá by vám ostali ukryté a ono je vlastne jedno, ktorý z dielov hráte, v ničom okrem príbehu sa zásadne neodlišujú. A ten v Doomsday možno už trochu stráca dych.

Tentoraz je nosnou témou cestovanie v čase. Rufus ako správny antihrdina, ktorý dokáže zničiť nezničiteľné, má sen. Nepríjemný sen o svete plnom odpadkov, o svojom svete, v ktorom prežívajú zvyšky civilizácie a kde napíše svoju definitívne poslednú kapitolu existencie. Zostarnutý Rufus z ďalekej budúcnosti zachraňuje svet pred podivnými kreatúrami, ktoré ovládli svet. V treskúcej zime a s ohromnou bradou a fúzmi. Ako? Stlačením veľkého červeného tlačidla na gigantickej rakete predsa. Niečo sa, šokujúco, znovu pokazí a Rufus sa prebudí zo sna nielen so spoteným čelom, ale aj s myšlienkou, že musí zachrániť svet. Veď presne vie, čo sa stane, sny predsa neklamú.

Po pár krokoch Rufus zistí, že sa môže vydávať na výlety časom, ktoré mu predvedie tajomný vedátor McChronicle (Návrat do budúcnosti poznáte?) a potom už nič nezastaví jeho nemotorne hrdinské ego a nezabráni mu, aby sa pokúsil dať všetko do poriadku. Tradičná zápletka, žiaľ, napriek akceptovateľnému cestovaniu časom pôsobí príliš vlažne a nevyužíva svoj potenciál a už nie je takým kvalitným lepidlom spájajúcim poctivo rozhárané adventúrenie ako zo starej školy.

Nebola by to však Deponia, keby sa nezačalo všetko zamotávať, jednoduché postupy a činnosti svojimi riešeniami krkolomne a, žiaľ, často i trochu nezmyselne naťahovať. Bizarné nápady na vás vyskakujú z každého rohu a ak sa chcete skutočne baviť, musíte pristúpiť na občas bláznivú logiku tvorcov. V Deponii totiž nie je nič normálne a obyčajné. Nelogické rébusy sa, chvalabohu, nekopia a nevytvárajú nepreniknuteľnú hradbu zákysov. Kombinácie predmetov si vyžadujú iba trochu odlišný, neobyčajnejší prístup. Navyše ak chce hlavný hrdina Rufus niekomu pomôcť, už dopredu viete, že sa to celé skončí ak nie výbuchom, tak minimálne zničením všetkého pekného a dobrého naokolo.

Na objasnenie ako to vlastne v hre funguje, postačí rekapitulácia úvodného questu. Priveľa neprezradíme a neznalí série posúdia, či ide o ich šálku kokosového laté. Aby ste odvrátili katastrofu s rozbitými pohármi, bez ktorých sa vaša priateľka Toni nezaobíde na ceste na Elysium, musíte sa vrátiť v čase späť. K tomu vám pomôže profesor McChronicle, ktorý práve testoval svoj nový vynález a rozbil súpravu krígľov pri cúvaní svojím strojom času. Lenže to nie je také jednoduché, Rufusa vyrušuje ružový slon, ktorého však nik iný nevidí a ani naň neverí. Teda až na roztomilého alkoholika Tucka, ktorý Rufusovi pomôže slona odlákať, avšak spraví to výhradne so svojou alobalovou čiapkou.

Aby ste tento, vo vyšších kruhoch nesmierne oceňovaný baliaci materiál, získali, musíte preskúmať niekoľko obrazoviek, takže natrafíte na zopár známych i neznámych a užijete si aj premenu pohlavia. Možno nie tak úplne dobrovoľnú, ale v každom mužovi sa predsa skrýva kúsok ženy. Napokon uvidíte zemiak zabalený práve do alobalu tlejúci v pahrebe. To, že je horúci, nemusíte ani skúšať. Teda vy nie, Rufus je iná sorta. Ďalšou úlohou sa stáva nájdenie chladiaceho materiálu. Len škoda, že prístroj vyrábajúci ľad je znovu pokazený a na jeho spustenie potrebujete inventor energie. Čo to je? A ako ho získate? Na to už prídete sami, no verte, že bežným spôsobom to určite nebude a čaká vás mnoho rozsiahlych rozhovorov a hľadaní nového použitia aktívnych predmetov.

Skúšanie všemožných kombinácii je základným pilierom hrateľnosti. Neustále budete mať k dispozícii more možností, kam kliknúť. Ešteže tu máte pomocníka v podobe zobrazenia aktívnych možností. Keď konečne s výkrikom heuréka objavíte správne riešenie, tresnutie po čele odhalí, že to až také šialené nebolo, len sa musíte na veci pozerať naivnou optikou Rufusa. Samotná hra vám nič neuľahčí, vždy dostanete ako na podnose pomerne veľké množstvo obrazoviek, ktoré musíte poctivo prechádzať kurzorom a skúšať. Postup je striktne lineárny a každá akcia vyvolá niekde reakciu, ktorá vám umožní posúvať sa ďalej. Krôčik po krôčiku. Obnáša to, žiaľ, aj časté návraty do už videných miest a opakované snorenie po nových možnostiach. Nuž, klasická adventúra zo starej školy.

Rufus - a vlastne všetky postavy v hre - sú až nepríjemne ukecané. Niekedy až príliš. Musíme kvitovať dobre napísané dialógy, no rozsah je možno až príliš obšírny a stane sa, že neudržia vašu pozornosť po celý čas. Preklikanie všetkých možností dialógov vám pri nových postavách zaberie niekoľko často únavných minút. Navyše si Rufus svoje vnútorné pochody a záblesky geniality nenecháva sám pre seba a všetko naokolo komentuje vtipnými frázami. Popkultúrnych odkazov nájdete vo štvrtej Deponii za niekoľko hrstí a tvorcom nerobí žiadny veľký problém ani vystrelenie si zo samých seba. Deponia sa jednoducho neberie príliš vážne. Kadencia humorných situácií je obrovská, takže je zrejmé, že nie každá sa vydarila, no pomerne často sa minimálne pousmejete.

Najnovšia Deponia sa drží v zabehnutých koľajách a jediné, čím sa odlišuje od tradičnej schémy adventúrenia, sú minihry. A tentoraz ich je teda hojne. Nepatria medzi komplexné kúsky, ktoré by sme si dokázali predstaviť aj mimo titulu ako hračku na mobil, ale ako implementovaná položka na rozptýlenie pri náročnejšom adventúrení poslúžia výborne. Dostanete sa k jednoduchým puzzle, ako napríklad piškvorky, detektívne snorenie po stopách ružového slona, jazdenie či bludiskové puclíky. Ak sa vám navyše nebude dariť, môžete minihru preskočiť a nemusíte sa s ňou zbytočne trápiť. Síce tak prídete o achievement, no podobné uľahčenie vám možno príde vhod a odmenu za vyriešenie oželiete kvôli ďalšiemu postupu v hre.

Stačí len jeden pohľad na obrázky a sami vidíte, že sa na vzhľade hry nič podstatné nezmenilo. Je to len a len dobre. Kreslená grafika založená na detailne spracovanom prostredí s obrovským množstvom predmetov má v sebe často viac osobitej krásy ako fotorealisticky sa tváriace hry, ktoré však v konečnom dôsledku vyzerajú príliš chladne. Je na čo sa pozerať, no prostredie by mohlo predsa len trochu viac dýchať životom. Animácie postáv nezapadnú prachom, len občas pôsobia trochu trhane a to im chýba k povestnej disneyovskej dokonalosti. Ozvučenie je už klasicky na vysokej úrovni. Dabingoví herci odviedli skvelú prácu, dali jednotlivým postavám špecifické charakterové vlastnosti a nikdy sa nestane, že by si svoj text len odrapkali. Hudba je nenápadná, nechýbajú zhudobnené pasáže medzi dôležitými časťami.

Deponia Doomsday v prvom rade nie je zlou adventúrou. Ponúka presne to, čo sa fanúšikom série na predchádzajúcich dieloch páčilo a prináša jednoducho len ďalší nášup. Na druhej strane je škoda, že je zápletka príliš rozháraná, cestovanie časom niekedy zbytočne komplikuje situáciu a celý svet už pre ostatných nemusí byť dostatočne zaujímavým lákadlom. Svoj nespochybniteľný talent by mohli v Daedalicu využiť na vytvorenie iných svetov. Nápadov majú neúrekom a ich plytvanie na ďalšie a ďalšie dobrodružstvá Rufusa nám pripadá zbytočným mrhaním. Doomsday je mierne nadpriemerná adventúra, ktorá nemá veľa chýb, no absentuje dobrodružný duch a pocit pohltenia ako v minulosti.