Nekonečný vesmír s vizuálom trošku vylepšeného šetriča obrazovky starých Windows. Menia sa farebné spektrá hmlovín, milióny svetielok predstavujúcich hviezdy a planéty, po prvej aktualizácii sa pri niektorých začali objavovať maličké názvy. Ešte som v No Man’s Sky neodohral ani minútu, ale už sa dívam ako uhranutý.

Vesmír ma baví a podľa popisu práve začínam hrať hru, ktorej základným princípom je objavovanie planét, ťaženie surovín, vylepšovanie lode, prieskum, pomenovávanie vecí, čo objavím, a stretávanie sa s „ufónmi". Niekedy vo veľmi ďalekej budúcnosti by som sa mal dostať do stredu vesmíru, respektíve do stredu galaxie alebo do stredu hviezdokopy, jednoducho kamsi do stredu, ale absolútne netuším kam, ba dokonca pri predstave nekonečného vesmíru sa mi o strede uvažuje veľmi ťažko. Ale toto neriešme, aj tak by to nikam neviedlo.

Úvod, tutoriál, začiatok. Sme kdesi na planéte pri vraku vesmírnej lode.Tú treba opraviť, k čomu treba vyťažiť suroviny. Zatiaľ zmätok nad zmätok a neuveriteľne veľa okien, chlievikov a tabuliek s výbavou, podporou zbraní, surovinami, vylepšovanie obleku, energia, štíty... Informačná záplava, ktorá sa nedá zvládnuť okamžite. Naopak veci treba objavovať postupne, keď na ne príde rad. Ideme objavovať planétu... Alebo nie.

Keď som No Man’s Sky začal hrať úplne prvýkrát, chcel som len tak rýchlo skúsiť, čo to vlastne prišlo za kus. A teda veru nič extra. Prvá hodina hrania ma skôr frustrovala, ako bavila, lebo už-už som chcel začať a to sa mi vlastne stále nedarilo. Len som sa tak motal na začiatku a metódou pokus-omyl skúšal, čo to hra odo mňa vlastne chce. To kvôli tomu FPS pohľadu, ktorý mám generačne jednoducho spojený predovšetkým s akčnými hrami. Keď sa raz začnem na videoherný svet dívať z  pohľadu prvej osoby a v rukách mám zbraň, automaticky hľadám ciele. V No Man’s Sky to boli také potvory, zvieratá, „chobotnatce". Pár som ich zložil a objavili sa lietajúci roboti, s ktorými som bojoval až do okamihu, kým sa mi vybila zbraň. Im to bolo, samozrejme, jedno a pokračovali, až ma napokon zabili a mne došlo, že toto predsa len FPS nebude.

Samozrejme, ak by som o No Man’s Sky vopred čosi vedel, mohol som si nejaký ten čas ušetriť. Teraz naopak premýšľam, ako to zariadiť tak, aby som si na hranie No Man’s Sky vyčlenil aspoň päť hodín v týždni - uvidím, dokedy ma to bude baviť. Podľa momentálneho stupňa nadšenia to vidím tak na desať rokov, respektíve si viem predstaviť, že No Man’s Sky už nikdy hrať neprestanem. Vôbec ma totiž nezaujíma, ako to dopadne, kam to smeruje a či to má koniec. Jednoducho ma baví lietať z planéty na planétu, dívať sa, ťažiť a tak ďalej.

Ja viem, ono to vlastne môže byť hráčska verzia pekla, uviaznutie v slučke, v ktorej sa síce stále deje to isté, len to vyzerá inak. Ale tu asi viac ako v iných prípadoch platí, že hra je práve taká dobrá, ako komu sadne jej hrateľnosť. A tá je v No Man’s Sky vlastne veľmi, veľmi, veľmi jednoduchá - alebo sa zatiaľ taká javí - a neustále sa opakujúca. Vesmír, loď, planéta, objavovanie, vylepšovanie vecí, ťažba surovín, nákup a predaj, neustály problém s nedostatkom miesta ako na lodi, tak v obleku, nedostatok jednotiek – teda peňazí, miestnej vesmírnej meny - zakliaty kruh, z ktorého sa nedá vymaniť a niekomu sa ani nechce.

V No Man’s Sky má človek pocit nekonečného osamotenia, hoci sa vlastne nikdy neocitne na planéte, na ktorej by už ktosi nebol - nie nejaký hráč. Ale tak je to jednoducho nastavené v tom základnom algoritme, ktorý všetko to prostredie generuje. Vždy nové, inakšie, farebné, čudesné tvary a tak, ale vždy celkom jasne poskladané z rovnakého základu, respektíve na rovnakom princípe. Tá samota je preto skôr akýmsi existenciálnym pocitom sterilnosti a pustoty vo všetkej tej výtvarnej bohatosti a v konečnom dôsledku je to práve ona, čo ma k No Man’s Sky tak priťahuje. Je to hra, ktorú budem hrávať, ale neplánujem dohrať, dokončiť, vyhrať. Je to vlastne banalita, ale také to obyčajné pomenovávanie vecí, čo človek objaví, rastlín a živočíchov, má neskutočnú silu. Nájdete „hadojaštericu", nazvete ju „Tusombolprvyja" a ona už by sa v tej hre tak mala volať nastálo.

Na adresu No Man’s Sky som si prečítal neuveriteľné neznášanlivé poznámky a podobne neuveriteľné oslavy a úžasné je, že to všetko sedí. Hráči vraj očakávali multiplayer a vraj im bol sľúbený a v hre zatiaľ nie je, čo je veľký a zásadný problém. Na druhej strane by to s multiplayerom bola celkom iná hra. Išlo by totiž už o akési súperenie a spoluprácu, teda o konflikt a vzťahy, čo ale v hernom modeli zdieľaného a spolu definovaného vesmíru stráca zmysel. Lebo ak by som mal teraz, len tak z brucha napísať, o čom No Man’s Sky je, bez váhania napíšem, že práve o spoluobjavovaní čohosi, čo existuje ako algoritmus, ale konkrétnu podobu to dostáva až v každom jednom hernom akte. Stratený vo vesmíre, doslova a do písmena, čo môže na človeka doľahnúť ako ten najťažší balvan alebo ho to môže nekonečne oslobodiť.

No Man’s Sky je mizerná hra, ak ju človek plánuje hrať a dohrať, ak mu prekážajú nezodpovedané otázky, ak nepozná kontext a vôbec, ak mu prekáža, že jedinou istotou je stereotypná neistota. A presne kvôli tomu je No Man’s Sky geniálna, dokonalá hra, lebo pripúšťa, ba dokonca priamo predpokladá, že žiadny príbeh nie je nikdy skutočne celý, žiadna otázka nie je celkom zodpovedaná a žiadna hra nekončí.

No Man’s Sky je azda v tomto štádiu naozaj viac polotovarom, v hre sa dá toho robiť neuveriteľne veľa, hoci vlastne stále to isté, len nie je jasné prečo. Prečo mám zbierať suroviny? Na začiatku je to zrejmé - aby som si opravil loď. Prečo si mám ale opraviť loď? Aby som sa dostal ďalej, do vesmíru, na inú planétu. No dobre, ale prečo by som sa mal dostať do vesmíru a na inú planétu, prípadne do inej sústavy, prípadne čiernou dierou kamsi fakt ďaleko, bližšie k mýtickému stredu. Prečo?

A tu už odpovedať neviem, ale vlastne ma odpoveď ani nezaujíma. No Man’s Sky je ako obrovské ihrisko, fakt veľké, najväčšie, dokonca ihrisko s pravidlami, len nie je jasné, akú hru na sa ňom máme hrať.

No Man’s Sky je skutočne rozporuplný titul, ktorý je ťažké jednoznačne ohodnotiť nejakou známkou. Už preto, že pôsobí skôr ako rozpracovaná hra, ktorá sa ešte stále formuje. A preto sme jej nepridelili konkrétne číselné hodnotenie a posúdenie  výsledných kvalít nechávame na vás.

Ak vás vizuálne príťažlivé univerzum oslovilo, tolerujete jeho nedostatky a veríte prísľubu autorov, že sa situácia do budúcnosti zlepší, môžete ju oznámkovať vysoko, pokojne aj deviatkou.

Ak vás však sklamal nedostatočný obsah hry,  jednoduchá hrateľnosť a  nepraktické ovládanie na PC, môžete ju pokojne degradovať aj na trojku.