Duke Nukem je ikonou klasických akčných hier, ktoré sme v minulosti zbožňovali rovnako ako Doom. Drsný blondín si toho veľa preskákal. Mladším generáciám už zrejme neimponuje tak ako skúseným veteránom, ale je stále jednotka - aj po dvadsiatich rokoch od vydania titulu Duke Nukem 3D. Hoci to nebol jeho debut a drsný hrdina sa objavil na hernej scéne už skôr, až tam sa prejavil naplno. A je správny čas, aby sme si to pripomenuli.

Začneme „odpálkovaním" multiplayeru. Vo výročnej edícii ho nájdete, ale zrejme vo vzájomných súbojoch pre osem hráčov, ktorí  všetci vyzerajú ako Duke, nebude nikto naporúdzi. Pravdepodobne aj kvôli nestabilite pripojenia. Partnera do kooperácie sa mi podarilo nájsť raz a bola to zábava, i keď mapy poslednej epizódy padali. Okrem toho sa dá ostreľovať s botmi, ale tí sú  tupí a a nudní. Implementovaný workshop zatiaľ nič neponúka. Takže kašľať na multiplayer, ktorý nik nehrá - Duke je dominantný v ťaženiach pre jednotlivca.

V pôvodnej verzii Duke Nukem 3D boli štyri epizódy, teraz k nim pribudla piata. Tie pôvodné sa zachovali prakticky bez akýchkoľvek zmien, len tvorcovia poupravili ich vzhľad. No iba jemne, aby si naďalej zachovali svoj pôvabne hranatý retro štýl. Chýbajú však prídavky z Megaton edície - údajne preto, že vyšli dodatočne a nemajú 20 rokov. Duke používa rôzne zbrane, od klasickej pištole a skvelej brokovnice, až po výbušné hračky a špeciality, ako je zmrazovač a zmenšovač, po ktorom sa dajú mikro-nepriatelia rozkošne zašliapnuť. V krajnom prípade Duke protivníkov nakope - doslova. A popritom môže aktivovať a použiť potápačský výstroj, jetpack, steroidy, svoj hologram, nočné videnie či prenosnú lekárničku.

V nápaditých úrovniach, ktoré sú umiestnené na povrchu našej rodnej planéty (aj pod ním a vo vode), ale aj vo vesmíre, treba likvidovať „prasiatka", zlých mimozemšťanov a rôzne bizarné stvorenia a potvory. V každej úrovni je však najdôležitejšie nájsť nukleárny symbol a všetko odpáliť. Cesta k nemu býva ale pekne zarúbaná, teda plná prekážok, tajných miestností a dverí, ktoré sa dajú otvoriť dobre poskrývanými prístupovými kartami alebo správnou kombináciou spínačov. Duke je ale jedinečný vďaka svojim hláškam, čiernemu humoru, rozbíjaniu záchodov, striptérkam a ďalším zľahka provokatívnym prvkom. To všetko ako skúsení hráči dávno viete a ak patríte k tým neskúseným, ktorí Duke Nukema ešte len spoznávajú, teraz to už viete tiež. Rekapituláciu máme za sebou, takže sa už môžeme venovať novinkám.

Piata epizóda je úplne nová a v predošlých edíciách ju nenájdete. Je to akási pocta pôvodným autorom 3D Realms, ale aj všeobecne klasickým akciám. Volá sa Alien World Order, obsahuje sedem levelov a vytvorili ju veteráni Allen Blum III a Richard „Levelord" Gray. Jednotlivé úrovne sa odohrávajú v rôznych častiach sveta - práve preto má výročná edícia podtitul World Tour. Ocitnete sa na hrade, ktorý môže vyvolať spomienky na Wolfenstein a egyptská pyramída vám zas pripomenie Serious Sama. Okrem toho narobíte paseku v Sovietskom zväze,  zaujímavý je level, ktorý sa odohráva na zničenom moste Golden Gate v San Franciscu a všetko zavŕšite v Hollywoode.

V novej epiozóde narazíte na starých nepriateľov, ktorých vám autori dožičia v hojnom počte. Pripojili k nim „ohniváka", ktorý vás môže nepríjemne popáliť a rozžeravený Duke potom rýchlo stráca život v priebehu niekoľkých sekúnd. Ale aj vy budete nepriateľov opekať podobným spôsobom vďaka novej zbrani nazvanej incinerator, takže je to fér.  Aj v nových leveloch nájdete tajné miestnosti, prístupové karty, spínače, komentáre a občas preleziete nejakou šachtou. No sú viac priamočiare, zamerané hlavne na masívne vyvražďovanie nepriateľov a tvorcovia tam nahádzali hneď niekoľko bossov. Trochu chýba nejaké príbehové prepojenie, ale masakrovanie je fajn. Piatu epizódu prejdete pohodovým tempom za jeden večer.

Je trochu škoda, že sú všetky epizódy kompletne odomknuté hneď od začiatku, čiže môžete kedykoľvek absolvovať ľubovoľný level. Napríklad rovno prejdete na súboj s bossom. To trochu uberá motiváciu zdolať celú hru. Na druhej strane mi však vyhovovala možnosť po úmrtí pretočiť level späť na ľubovoľné miesto a odtiaľ pokračovať v hraní, akoby sa nič nestalo. S ohľadom na to však manuálne ukladanie hry stráca zásadný význam, hoci keď mi (jediný) raz hra spadla, musel som neuložený level vybojovať od začiatku bez nazbieranej výbavy. Rozumným kompromisom by bolo automatické ukladanie pri checkpointoch, ktoré však v hre nie sú. Ale pôžitok z masakrovania nepriateľov zostáva.

Je ešte jeden dobrý dôvod, prečo levely prekutať odznova. V menu si môžete zapnúť položku s komentármi tvorcov. Poznámky k hre a konkrétnym situáciám potom aktivujete priamo v úrovniach po kliknutí na ikony so symbolom mikrofónu. A ako si tak zabíjate, do toho vám rečnia autori a je to celkom príjemné - asi ako keď sedíte pri pivku s kamarátmi. Niektoré levely majú takýchto komentárov viac, iné menej a občas vôbec. Ale je to príjemné spestrenie hry. A svoje spraví aj zvýšenie obťažnosti. Druhá v poradí Let's rock je taká akurátna, ale môžete skúsiť dve ešte vyššie.

Grafika hry je síce retro, ale ako som už spomenul, tvorcovia jej trochu pomohli a vylepšili engine, aby si zachovala nostalgický ráz, no pritom pôsobila prívetivo. Pre hru je charakteristický zaujímavý efekt - v 3D prostrediach sa pohybujú dvojrozmerní nepriatelia. Tí vyzerajú asi ako Paper Mario a zblízka sa menia na neforemný zhluk polygónov. A hoci sa k vám natáčajú vždy tak, aby ste videli celú ich plochu, uvedomujete si, že animácie nemajú hĺbku. Príležitostne dokonca zahliadnete len úzke hrany, keď pristihnete nepriateľov zboku. To isté platí o niektorých objektoch a prostitútkach. Sú to vlastne všetko kulisy. Občas to komplikuje boje, ale väčšinou neprekáža.

Problémy nie sú ani s fyzikou, ktorú treba zohľadniť najmä pri streľbe z explozívnych zbraní. Strela z vášho raketometu, ktorá zasiahne blízky cieľ, zraní alebo zabije aj vás. A vie parádne zdemolovať okolie a zničiť steny - hlavne v kombinácii s výbušnými sudmi. Hudba, ktorá všetko pekne dopĺňa, má grády. Je pôvodná, v štýle 8-bitov a Lee Jackson pridal do piatej epizódy novú muziku v rovnakom duchu. Jon St.John zas nadaboval pár nových hlášok a Duke má teda stále pekný „chrapľák", aj  keď  ho začujete len občas. Niektorí hráči sa však sťažujú na kvalitu zvuku.

Hra beží vo vysokom rozlíšení a s pomerom strán 16:9, 16:10 aj 4:3, sú tam dokonca ďalšie, neštandardné. Môžete povoliť ambient occlusion a true 3D rendering. V gameplay nastaveniach zrušíte zameriavač zbrane, aby ste to mali náročnejšie a povolíte/ zakážete násilný obsah. Ak chcete dôkladne vyčistiť každý level, dosiahnuť lepší čas a nájsť všetky tajomstvá, odfajknite štatistiky levelu a aktuálny stav bude  neustále viditeľný na obrazovke. Nastaviť sa dá aj HUD. Predvolený - minimálny je primeraný. No dá sa nahradiť klasickým (ktorý potom zbytočne zaberie veľkú časť na spodku obrazovky), ale aj úplne vypnúť.

Výročná edícia Duke Nukem 3D ma naozaj bavila. Je však otázne, či je pre vlastníkov pôvodnej verzie hry, respektíve Megaton edície, dostatočne zaujímavá, najmä s cenovkou 20 €. Má vylepšený engine, novú epizódu na pár hodín a obsahuje komentáre tvorcov - bude vám to stačiť? Nováčikom ale hru rozhodne odporúčam. Faktom zostáva, že aj po dvadsiatich rokoch je to stále parádny nárez, ktorý má lepšiu hrateľnosť a dizajn úrovní ako mnohé súčasné akčné hry. Takže Let's rock!