Keď v druhej polovici deväťdesiatych rokov prichádzala na trh prvá konzola Playstation, súčasťou jej marketingovej kampane bolo predstaviť vtedy novú hernú platformu ako súčasť akéhosi nového alternatívneho životného pocitu. Zaujímavo vyobliekaní mladí ľudia, v žiadnom prípade nie deti, skôr odrastenejší tínedžeri, nekonvenční, nonkonformní, opiercingovaní, cez deň venujúci sa odvážnym kratochvíľam, často takzvaným adrenalínovým športom, sa večer pozliezali a začali hrať. Videohry na Playstation, samozrejme, na konzole, ktorá bola predstavovaná ako súčasť práve takéhoto životného štýlu. Vtedy išlo o marketingový konštrukt, iste, avšak konštrukt natoľko funkčný, že fungoval dlhé, dlhé roky a skutočne naplnil svoju misiu. Prístup k videohrám sa zmenil, stali sa súčasťou mainstreamu, ba čo viac, stali sa súčasťou generačnej skúsenosti dnešných tridsiatnikov. Presne ako tie adrenalínové športy. Vizuálne atraktívne, slobodné, rebelské, cool, športy, čo nie sú pre každého, na rozdiel od videohier, ktoré aspoň čiastočne dokázali sprostredkovať ten pocit rútiť sa dole svahom v prašane, šantiť na u-rampe, bezpečne, bez rizika polámaných kostí.   

Svoje vychytené hry mali skateri, bikeri, surferi, inline korčuliari a, samozrejme, snowboardisti, pričom na pomyselný vrchol sa podobné hry dostali s nástupom Playstation 2 a prvého Xboxu. Adorovala sa individualita a výnimočnosť, mená začali fungovať ako značky, a tak sa stalo, že Matt Hoffman a dnes už nebohý Dave Mirra prepožičal svoje meno sérii BMX videohier, Tony Hawk spojil svoje meno s veľmi dlhou sériou skejterských hier a legendárny Kelly Slater sa stal donorom surferskej hry. Na ocot nezostal ani videoherný snowboarding, respektíve Shaun White, ktorého snowboradingová videohra vstúpila do priameho konkurenčného boja s už zavedenou sériou SSX, ktorá akoby sa zároveň v roku 2012 stala labuťou piesňou podobných hier.

A dnes sme sa ocitli v situácii, keď sa vydanie nejakej takejto hry na aktuálne konzoly a PC stáva sviatkom, čo je presne prípad Mark McMorris Infinite Air, jednej z troch, respektíve dvoch (podľa platformy) hier ponúkajúcich podobný zážitok. Snow vyšiel takmer pred rokom, Steep vychádza v decembri, Mark McMorris Infinite Air je na trhu od októbra a keďže ide vyslovene o snowboardovú hru, pokojne môžeme napísať, že na svojom ihrisku momentálne nemá dôstojnú konkurenciu.

Mark McMorris Infinite Air je pritom hrou plnou rozporov. Sú chvíle, keď dokáže priamo nadchýnať, aby sa v nej vzápätí objavilo čosi, čo dojem vyslovene pokazí. Ku cti tvorcom z kanadského HB Studios slúži, že sa pokúsili vytvoriť ultimátny snowboardový simulátor, celkom jasne určený predovšetkým ortodoxným fanúšikom. Žiadna masovka, žiadny mainstream a vymetanie vreciek dietkam, čo by chceli „posnowboardovať" v nejakej jednoduchej arkáde, ale čo najprecíznejšia simulácia jasne orientovaná na komunitné hranie. Tomu je prispôsobený i samotný základný koncept hry predpokladajúci participáciu hráčov na vytváraní videoherného obsahu. Takže taký trochu akoby sandbox, či presnejšie snowbox, v ktorom je oným pieskoviskom obrovský procedurálne generovaný horský masív, len čakajúci na trate, ktoré v ňom vytvárajú samotní hráči.

Tu sa začína, v kopcoch pripravených na okamžitý freeride. Žiadne základné menu, len otvárajúca obrazovka a po nej hneď tutoriál priamo v centrálnom priestore, pričom menu hry obsahujúce položky Resume, World Editor, Circuit, Browse Runs, Multiplayer, Choose Rider, Tutorial a Settings sa objaví vždy pri zapauzovaní hry. A trate vytvorené hráčmi a implementované do hry sú súčasťou herného priestoru prakticky od začiatku. Ten priestor je naozaj obrovský, preto je veľmi fajn, že hráč má okamžite k dispozícii vrtuľník, ktorý ho dopraví prakticky kamkoľvek - zväčša na vrchol.

Aj v Mark McMorris Infinite Air stále platí, že najlepšie sa „boarduje" dole kopcom. Výhľady z vrcholkov sú majestátne, mäkučký neporušený hlboký prašan akoby priamo čakal, až jeho panenskú nevinnosť rozbrázdi doska. Cestu dole ale treba dôkladne zvažovať, rozsiahle skalné polia vytŕčajúce zo snehu predstavujú mimoriadne nebezpečenstvo a preskočiť sa dajú len niektoré. Aj to po predchádzajúcom zvážení, či to tadiaľto pôjde, alebo nie. Hlbšie v údolí začína pásmo lesa, takže tu sa zase treba vyhýbať stromom, ale to už je vlastne brnkačka. Teda nie je, stane sa brnkačkou, ale až vtedy, keď hráč zvládne ovládanie. 

A ovládanie je, respektíve môže byť poriadny problém. Lebo keďže Mark McMorris Infinite Air chce byť skutočným simulátorom snowboardovania, zvládnuť jazdu a triky vôbec nie je jednoduché, ale treba sa to učiť. Ťažisko ovládania je v oboch smerových páčkach a v predných butonoch. Tlačítka ovládané pravým palcom majú servisné funkcie a tu práve hra naráža na pomerne zásadný problém so svalovou pamäťou prstov, v čoho dôsledku sa stáva, že jednoducho stlačíte iný gombík, akoby ste chceli. Zvyky z iných hier nepustia, a preto chvíľu trvá, kým sa vám svojrázny, ale inak veľmi intuitívny, veľmi pocitový a veľmi dobre premyslený systém ovládania dostane pod kožu.

Potom už je ale hranie Mark McMorris Infinite Air čistou rozkošou a ten pocit je fantastický. Takto nejako si predstavujem skutočné „boardovanie", čo, samozrejme, treba brať s veľkou rezervou, lebo na skutočnom snowboarde som stál len raz a aj to som viac ležal. Na druhej strane, ak by som vedel snowboardovať, a pravdou je, že by som chcel, sotva by som siahal po videohre, v ktorej sa na to stále len hráme. Aj keď ten fyzikálny model je vraj výborný a môže byť, lebo pri ovládaní treba brať do úvahy všetko - rýchlosť, smer, zotrvačnosť, spôsob postoja na doske  a vôbec. Preto je Mark McMorris Infinity Air skutočne dobrou snowboardovou hrou, simulátorom, ktorý spočiatku môže odrádzať vyššou náročnosťou, ale potom, keď hráč zvládne ovládanie, hra sa mu bohato odmení.

Fanúšikov iste poteší možnosť hrať v koži súčasných snowboardových es (súrodenci McMorrisovci, Mark a Craig, Silje Norendal, Ulrik Badertscher, Danny Davis, Torstein Hormo), hra ale ponúka možnosť vybrať si aj bezmenného hráča či hráčku a osobitne si ho/ju nastajlovať. Existuje tu aj čosi ako príbehový mód, v ktorom treba plniť limity a absolvovať renomované závody. To všetko sú ale vlastne iba také doplnky dôležité len do tej miery, do akej sa hráčovi chce či nechce využívať pri hraní Mark McMorris Infinite Air vlastnú kreativitu. A potešia aj drobné detaily, ako napríklad reverz, v ktorom sa dá jazda posunúť vzad a preskúmať, kde človek urobil chybu, či tlačidlo, ktoré vás automaticky uvedie do východiskovej pozície. Detaily, ale potešujúce.

Čo človeka a hráča už teší podstatne menej, sú až neuveriteľné výkyvy vo vizuále, také tie grafické zaváhania, čo mali skončiť asi pred piatimi rokmi. Výprava vôbec kolíše, hra pôsobí miestami lacno, dokonca až ako shareware, čo nie je pre hru, ktorá síce nie je priamo drahá, ale zaplatiť ju treba, tá najlepšia vizitka. Inak je ale Mark McMorris Infinite Air poctivým snowboardovým simulátorom, ktorý vlastne prekonáva očakávania. Takže fajn.