Písal sa rok 2009 a na E3 konferencii Sony sa objavilo niečo, na čo čakalo množstvo hráčov, ktorí majú nielen vo svojej hlave veľmi dobre zapísané meno Fumito Ueda. Tam sme sa totiž dočkali oznámenia The Last Guardian - ďalšej hry z dielne legendárneho autora, ktorá mala vyjsť exkluzívne pre PS3. Posledný titul štúdia Team Ico sme si mohli zahrať naposledy v roku 2005, keď sa pomaly blížil koniec jednej generácie konzol a o svoje miesto sa hlásila ďalšia. Išlo o titul Shadow of the Colossus, v ktorom sme sa dostali do otvoreného sveta na čele s mladým hrdinom, ktorý mal zdolať šestnásť obrov - kolosov v priamom boji. Išlo pritom o ďalšie dobrodružstvo, ktoré pochádzalo z rovnakého univerza ako prvá hra štúdia - ICO. Opäť mladý hrdina vystavený nebezpečenstvu temných síl, ktorý vystavoval vlastný život riziku len pre záchranu záhadnej dievčiny.

Cesta The Last Guardian bola tŕnistá, autori čelili viacerým problémom a je takmer isté, že na istý čas bol vývoj hry aj pozastavený. Roky plynuli a Sony si opäť pripravovala pôdu na vydanie ďalšej generácie PlayStation, čo, samozrejme, pre všetkých fanúšikov The Last Guardian nebolo príliš pozitívne - Sony mlčala, hráči stále čakali. Celé sa to však otočilo na E3 2015, keď bola hra opätovne predstavená a ohlásená pre PlayStation 4. Hra po mesiacoch ďalšieho bolestivého čakania konečne vyšla a Sony nám tým všetkým dokázala jedno - The Last Guardian je skutočný.

Otvára sa teda ďalšia neočakávaná cesta písaná Fumito Uedom. Hra na prvý pohľad kombinuje prvky prvých dvoch titulov. Ico a Shadow of The Colossus sa naoko spájajú do jedného celku, aby nám priniesli unikátny zážitok. Ste malý chlapec, ktorý sa vie skamarátiť so zvieratami. Váš nevšedný priateľ Trico, ktorý pripomína kombináciu viacerých zvierat, od psa až po vtáky, vás sprevádza na dobrodružnej ceste „za niečim". Čo na tom, že je niekoľkokrát väčší ako vy - aj tak je to skôr výhoda.

Musím povedať, že informácie ohľadom The Last Guardian som prijímal vo veľkom, no akékoľvek videá z hry som pred hraním odsúval preč, a tak asi jediné video, ktoré som do vloženia disku do konzoly videl, obsahovalo ukážky prezentované na E3. Hry od Team Ico sú špecifické svojím spracovaním, dizajnom úrovní a podstatným pilierom celej hry je príbeh. Všetky tieto prvky sú prítomné aj v The Last Guardian, no aby som hneď zo začiatku všetko uviedol na pravú mieru - áno, roky vývoja sú na hre vidieť, a to viac, ako by ste si mysleli. Táto veta však nie je z mojej strany vyslovene mierená negatívne. Grafická stránka je skutočne slabšia. ako sme zvyknutí na tejto generácii konzol, no nie vždy je to tak. Pri prechádzaní hrou pochopíte, čo asi bol najväčší problém pri vývoji The Last Guardian na PS3. Zábery, ktoré vám hra bude vykreslovať na obrazovke, by jednoducho PS3 nikdy nemohla zvládnuť, čo vám však dávajú najavo prepady snímkovania aj v prípade aktuálnej verzie na PlayStation 4.

Poklesy snímkovania sú v niektorých častiach menšie, v iných nulové, no sú aj také pasáže, kde hra skutočne výrazne trhá. Dosť miest, ktoré sú týmto spôsobom poznačené, je skôr graficky slabších, a preto je viac než jasné, že ide o problém optimalizácie. The Last Guardian vie byť ale aj skutočne veľmi pekný. Najmä v neskorších častiach hry je jasne vidieť, že pri tvorbe prostredí už autori počítali s tým, že hra pôjde na PlayStation 4. Preto je kontrast z pohľadu grafiky medzi úvodom a záverom značný. No grafická stránka mi v prípade ICO, Shadow of The Colossus a aj The Last Guardian nepripadá až taká dôležitá. To, čo The Last Guardian v tomto ohľade ponúka, je podľa môjho názoru dostačujúce, no technické problémy si tvorcovia mohli naozaj odpustiť.

Aby som sprchu kritiky rovno aj uzavrel, to, čo bolo slabinou v predchádzajúcich hrách, je trápením aj do tretice. Na jednej strane neposlušná kamera a ovládanie sú mínusy, ktoré mohli hráči očakávať, na druhej strane sa mali tvorcovia konečne poučiť a dať si viac záležať na vyladení týchto dvoch aspektov. Kamera vás občas nahnevá, prežiť sa to dá, no ovládanie nie je skutočne vyriešené práve najinteligentnejšie. Jedným tlačidlom totiž môžete spraviť aj tri či štyri rôzne aktivity. Napríklad dokážete vyťahovať Tricovi z tela šípy, dávať mu povel (aj keď v kombinácii s R1), hladkať ho a podobne. No viackrát vás to nielen zamrzí, ale aj poriadne nahnevá. Práve ovládanie je najslabšou stránkou celej hry, čo je rozhodne škoda. O to viac ak sa to do určitej miery opakuje už po tretíkrát.

The Last Guardian je o príbehu, spoznávaní, prekonávaní prekážok a riešení problémov. Dej je prezentovaný rozprávačom, ktorého hlas sa v kľúčových situáciach ozve, aby vám priblížil, čo sa odohráva, prípadne vám aj pomohol na ceste. Ide o skutočne roztomilú hru, v ktorej si od začiatku vytvárate bližší vzťah s obrovským zvieraťom. Spočiatku Trico očividne nestojí o vašu pozornosť, bojí sa vás, no rovnako sa vy bojíte jeho. Hľadanie cesty jedného k druhému, to je to, čo vlastne robíte počas celej hry. Veľmi rýchlo totiž obaja zisťujete, že to sami nedáte, potrebujete sa, pomáhate si navzájom. Malé škáry v stenách sú pre Trica príliš problematické, na odsúvanie ťažkých bremien nemáte silu a v nebezpečenstve vám Trico dokáže zachrániť krk. Na vyššie alebo príliš vzdialené miesta nedočiahnete, no Trico tam dokáže vyskočiť. Toto sú všetko dôvody, prečo musíte spolupracovať, no v tomto blízkom vzťahu si medzi sebou vytvárate aj kamarátske puto.

Trico vás najskôr veľmi neposlúcha. Síce vie reagovať na meno, no nerobí to veľmi s nadšením, postupne sa učí. V istom momente dostanete do vienka možnosti s rôznymi povelmi, viete si dupnúť, milo na svojho druha zavolať alebo si vyžiadať jeho pozornosť. Viete mu ukázať, kam má ísť a kde by mal skočiť. Nie vždy vás ale aj v tomto prípade počúvne, a ak aj áno, nemusí to byť hneď aj správne. Stále je to zviera a má vlastnú hlavu. Občas ho musíte dlhšie prehovárať, zoskočiť z neho a presne mu ukázať, kam treba ísť. No rovnako ako býva zmätený, býva aj veľmi inteligentný. Úplne najlepšie mu ide skákanie, kedže práve vtedy s vami vylezie presne tam, kam treba aj bez vašich inštrukcií. Stačí sa na neho vyšplhať a všetku prácu spraví za vás. Ako som už ale spomenul, má vlastnú hlavu, a ak sa zatne a povie si, že nejde, tak s ním nepohnete. V takomto prípade je ale s takmer isto hladný. Trico má špecifickú stravu - papá drevené sudy. Nuž, síce nie je známe, čo obsahujú, ale Trico ich má veľmi rád.

Plány vám vie prekaziť aj strach, ktorý má Trico zakorenený niekde hlboko v sebe. Bojí sa zvláštnych útvarov v tvare oka, ktoré musíte zničiť, zakryť, odsunúť, inak sa nepohne, ani keby na neho čakalo na druhej strane sto drevených sudov. Okrem strachu sú jeho nepriatelia aj zvláštni rytieri. Tých sa ale vyslovene nebojí, pekne s nimi vie zatočiť, no vždy ho poriadne nahnevajú. Práve po takomto súboji musíte k nemu pristúpiť a pohladkať ho, aby ste ho upokojili. Títo rytieri však idú špeciálne po vás, pokúšajú sa vás zobrať a chcú vás odniesť „na druhú stranu". Niečo ako duchovia v ICO. Z ich zovretia sa viete dostať aj bez Trica - stláčaním všetkých tlačidiel na ovládači. Rovnakým spôsobom sa dostávate späť do sveta živých, keď zomriete. A keď už keď som pri tom, nahrávanie poslednej pozície tu je skutočne veľmi rýchle, približne do piatich sekúnd ste späť v hre.

Dizajn úrovní je kvalitný, aj keď máte občas pocit, že ste sa vrátili v čase o pár rokov dozadu, čo môže byť spojené práve s podobnosťou s ICOm. Správnu cestu viete väčšinou nájsť takmer okamžite. Občas to síce chvíľu potrvá, no aspoň sa potrápite. Puzzle však v podstate ani nie sú, len občas musíte nájsť spôsob, ako prejsť cez prekážku, prípadne ako otvoriť bránu, aby mohol prejsť Trico. No nejde o nič, nad čím by ste si prehriali vaše mozgové závity. No a ako som už spomínal na začiatku recenzie, hra vie ponúknuť aj veľmi pekné zábery, nádherné scenérie so západom slnka, poletujúcimi motýľmi a vysokou trávou. Ak ste si mysleli, že The Last Guardian bude patriť medzi kratšie hry, nie je to tak. V priemere si rezervujte aspoň 11 hodín, no radšej počítajte s tým, že sa vám tento čas ešte o niečo natiahne. Samozrejme, hrou môžete preletieť aj skôr, dá sa to, no to by som neodporúčal. Aj keď vyslovene žiadne zbieranie predmetov hra nevyžaduje, nevychutnávať si atmosféru tohto titulu by bola veľká škoda. 

The Last Guardian má chyby, nie je dokonalý a jeho najväčšou slabinou je ovládanie, ktoré vás vie občas potrápiť. Zážitok mierne narušuje aj kolísajúce snímkovanie, no celkovo je The Last Guardian neobyčajné dielo, ktoré sa hrdo môže postaviť hneď vedľa svojich predchodcov. Ponúka skvelý príbeh, ktorý vás vezme na niekoľko hodín trvajúcu cestu plnú dobrodružstiev, úžasnej atmosféry a šťastných, ale aj smutných chvíľ. Ide o titul, ktorý nie je pre každého, no ak máte vo svojom osobnom rebríčku Shadow of The Colossus alebo ICO zaradené vysoko, The Last Guardian vás rozhodne nesklame.