V uplynulom aj v tomto roku je virtuálna realita jedným z najvýznamnejších fenoménov v hernom svete, a to aj napriek tomu, že sa ešte len rozbieha. A hoci technológia má ešte svoje nedostatky, skrýva aj obrovský potenciál. Ten však hry často nevedia dobre využiť. Dočkali sme sa tak zatiaľ len niekoľkých výrazných titulov a zväčša to končí statickými či repetitívnymi hrami, prípadne nejakým tech demom, ktoré zas zaujme technologicky, no hernou náplňou zaostáva. Vo výsledku si môžete vybrať z množstva nádejných titulov, no je medzi nimi len málo naozaj kvalitných vytvorených priamo pre VR. A to prakticky na všetkých VR headsetoch.

Štúdio Guerrilla Cambridge sa nám nakoniec predviedlo v handheldovej FPS Killzone: Mercenary a na jeho novú hru sme museli čakať tri roky. A opäť sa pokúša priniesť výrazný titul pre nové zariadenie od Sony, z handheldov však presedlalo na virtuálnu realitu. Pre PS VR sa autori rozhodli vytvoriť niečo, čo ponúkne nový a možno aj trochu nečakaný zážitok. Akcií na PS VR nie je práve málo, avšak všetky pôsobia rovnako – stojíte na mieste, či sa veziete po dráhe a strieľate na nepriateľov, ktorí pred vás skáču. Guerrilla Cambridge vás chce v hre rozhýbať, a to vo veľkom štýle, ktorý pripomína arénové prestrelky zo starej školy.

Cambridge v minulosti pracovali na mnohých známych značkách, z ktorých prinášali pokračovania alebo spin-offy. Teraz sa ale pustili do vlastnej a novej značky, ktorá je ďalším pohľadom na športy budúcnosti. Nie je to žiadna krvavá show, aj keď sa tu strieľa ostošesť. Už samotný názov sa snaží evokovať veľkolepú súťaž, ligu tých najlepších, do ktorej sa v RIGS: Mechanized Combat League sami dostanete. Musíte ale začať od menších krôčikov. V tomto prípade skôr od obzerania sa okolo seba, na kroky príde rad až neskôr.

VR môže byť pre niektorých hráčov trochu šokom. Čím dynamickejšia hra, tým väčší šok. Autori sa tak musia poriadne snažiť, aby ho čo najviac zmiernili a eliminovali negatívne prejavy, ako bolesť či nevoľnosť. Do RIGS tak vchádzate veľmi opatrne a veľmi pomaly. S headsetom na hlave vás v hre privíta šéf vášho nového tímu. Ten vás postupne zoznámi s hrou a začína od základov. Vysvetlí vám, že sa stanete pilotom veľkých mechov a budete v arénach bojovať proti ťažkým súperom o body v tabuľke, ktoré z vás dokážu spraviť šampióna. Postupne sa dostanete do kokpitu, naučíte sa pozerať okolo seba, pohybovať a neskôr si to vyskúšate aj tréningovej aréne.

A aj keď je ten úvod rozťahaný a pomalý, berte ho ako plus, keďže jeho úlohou je nielen zoznámiť vás s hrou a jej mechanizmami, ale hlavne si počas neho máte navyknúť na virtuálnu realitu v podaní hry. Najskôr malými a pomalými dávkami, aby vám neskôr počas zápasu neprišlo zle. Takto sa hra dokáže zľahka dostať pod kožu aj tým citlivejším, ktorým by mohol rýchlejší úvod spôsobovať problémy. Predsa len si ľahšie zvyknete na rýchlu VR vtedy, ak sa jej vystavujete postupne. Autori navyše ponúkli aj ďalšie možnosti, aby odstránili nevoľnosť pri rýchlej akcii. Máte menšie zorné pole, no to sa ešte viac obmedzí pri pohybe, takže sa cítite, ako keby ste nazerali na hru cez nejaké „kukátko“.

Na jednej strane toto riešenie chválim. Naozaj je veľkým pomocníkom pre citlivejších jedincov a je vidno, že sa autori snažili, aby mal každý z hry čo najlepší zážitok a mohol si ju užiť veľký počet hráčov. Na druhej strane by ale takéto obmedzenie malo byť voliteľné, lebo kým jednej skupine hráčov pomáha, tú druhú môže otravovať. Pozerať na hru cez malý kruhový výrez nie je práve ideálny stav, zvlášť ak vám z VR hier nebýva zle.

Keď všetko potrebné z úvodu absolvujete, môžete sa vrhnúť priamo do akcie. RIGS predstavuje akýsi podivný sci-fi mix medzi americkým futbalom a Quake 3: Arena. Zavedie vás do útrob futuristických štadiónov, z ktorých na hernú plochu vyjdete v jednom z niekoľkých rôznych druhov mechov. A tam už to závisí na vašej šikovnosti, no aj na tom, ktorý z trojice herných režimov si pre vás hra prichystá. Niekde sa viac prikloní k old school akcii, inde zas viac k športu. Stále však ide o rýchlu zábavu, kde proti sebe stoja dva tímy s trojicou hráčov na každej strane a vašou úlohou je druhý tím poraziť, pričom sa hrá na dva polčasy a prípadné predĺženie.

Team Takedown je vlastne len premenovaný TDM režim, kde musíte ničiť mechov vašich súperov a snažíte sa prežiť čo najdlhšie, aby ste na záver mali na konte viac fragov ako nepriateľský tím. Endzone je v podstate americký futbal. Musíte získať loptu a dať touchdown pri bránke súperov. Popritom strieľate po súperoch, prihrávate spoluhráčom a snažíte sa opäť prežiť čo najdlhšie. Ak vás totiž zostrelia, chvíľu potrvá, kým sa respawnujete. A vo dvojici sa zle bráni aj útočí. Posledným režimom je Power Slam, ktorý všetko kombinuje. Musíte likvidovať súperov, aby ste aktivovali Overdrive mód na svojom stroji. A potom s ním musíte preletieť bránkou v strede arény, čím vlastne dáte gól.

Taktický element tvorí najmä voľba vhodného mecha. Na toho úvodného dostanete peniaze od tímu, na ďalších si musíte zarobiť. Máte na výber vyvážený typ, ťažký a silný, no aj rýchly a obratný. Posledným je mech so schopnosťou lietať. Môžete si tak vybrať takého, ktorý sa vám najviac hodí, no taktiež dobre dopĺňa spoluhráčov. No a aby toho nebolo málo, musíte si vybrať aj mecha s konkrétnou schopnosťou. Podľa „výrobcu“ totiž každý typ dokážete vybaviť jedným perkom. Budete sa pomaly regenerovať pri ničení súperov, vybavíte sa malým štítom či reaktorom, ktorý po vašom zničení vybuchne a poškodí všetkých v okolí.

Tam už to hra možno trochu zbytočne komplikuje, a to aj nešťastným balansom. Niektoré perky sú účinnejšie ako iné a napríklad reaktor je síce dobrý nápad, no autori pri dizajne už nebrali do úvahy, že hráči vo veľkom budú v súbojoch využívať silné útoky zblízka. Primárne aj sekundárne zbrane sú fajn, no boj samotný si často nakoniec vyžiada aj vhodný kontaktný úder. Oveľa lepšie je spracovaný manažment energie. Sami sa rozhodnete, či chcete uprednostniť silu zbraní, rýchlosť alebo automatické opravy. Po sérii niekoľkých eliminácií sa vám aktivuje Overdrive mód, pri ktorom vám dočasne fungujú všetky posilnenia naraz.

Výbuchom vášho mecha pre vás zápas nekončí. Katapultujete sa do vzduchu a máte možnosť vybrať si bod na mape, kde sa opäť zrodíte. Buď si ho vyberiete gamepadom v tmavom režime pre citlivejších hráčov, alebo sa necháte vystreliť v celej paráde a hlavou si vyberiete miesto spawnu. Vtedy si užijete virtuálnu realitu, no môže vám z toho prísť trošku zle, ak patríte medzi citlivejších. Nevýhodou je, že hra vôbec neobsahuje nejakú ochranu na spawne a chvíľku trvá, kým si vyberiete bod na mape a aj sa tam zrodíte. Môže sa tak stať, že sa dostanete rovno do nepriateľskej paľby bez akejkoľvek ochrany a už zase lietate vzduchom.

RIGS ponúka štvoricu symetrických štadiónov, ktoré sú šité na mieru všetkým režimom: Nevada, Dubaj, Rio a Macao. Sú to arény pre rýchlu akciu, tiež obsahujú brány pre Endzone a aj centrálnu bránku pre Power Slam. Nejaké menšie rozdiely tu sú, no v zásade sú obe polovice máp totožné, aby žiadny z tímov nemal nejakú výhodu. Štadióny sú členité, a to dokonca aj vertikálne, ponúkajú miesta na krytie aj dlhé rovné pasáže či rôzne mostíky, platformy a iné prvky. Navrhnuté sú naozaj dobre, len je ich stále málo. Chcelo by to rozhodne viac máp.

Hra umožňuje hrať offline sezónu, kde vás čaká liga a aj pohár, cez ktoré sa máte predrať k titulom. Postupne môžete naberať lepších AI spoluhráčov, ktorí sú drahší, ale aj papierovo lepší. Taktiež aj online sezónu, kde sa predierate do vyšších divízií podobne ako napríklad vo FIFA Ultimate Team. Je tu však niekoľko problémov, ktoré vám kazia zábavu z hrania. AI hráči majú obrovské výkyvy a nezáleží na tom, koľko majú hviezd. Občas cítite, že hráte sami, inokedy vás zas potiahnu. To isté platí aj pre súperov. No a v online režime je zas ten problém, že hru nie je s kým hrať. Súkromné hry si užijete s priateľmi, ak hru majú, verejné najskôr v režime 1v1 s AI parťákmi na oboch stranách, keďže hráčov na 3v3 nemusíte nájsť vôbec. Pri hľadaní hry sa navyše nedá nič robiť, takže len sledujete, ako si hru nemáte s kým užiť.

Prezentácia je zvládnutá dobre, no časom vám začne liezť hore krkom. Keď vychádzate vo výťahu na štadión, cítite sa ako Achilles vo filme Robot Jox. Je to super dojem. Ale časom sa to zunuje a stane sa z toho len otravná animácia, ktorá sa nedá preskočiť. To isté platí pre privítanie so spoluhráčmi a aj cestu zo zápasu v lietadle, kedy vidíte tie isté animácie spoluhráčov, také isté vyhodnotenie MVP a všetko to trvá strašne dlho. Našťastie komentár ťahá dojem z hernej prezentácie hore, nakoľko je naozaj prekvapivo dobre zvládnutý a zbytočne neruší.

Trošku to kolíše aj v oblasti progresu, odomykania nových vecí a motivácie hrať ďalej. Pre offline aj online režim zvlášť podpisujete sponzorov. Každý sponzor je reprezentovaný nejakou úlohou a ak ju splníte, získate nové predmety na úpravu svojho pilota. Sponzorov potom musíte manuálne prepnúť, ak chcete niečo nové. No časom sa na to vykašlete. Stratíte chuť na získavanie kozmetických predmetov, nie je to dobre vyladené, aj keď teoreticky dokážete niečo nové občas získať v každom druhom zápase.

RIGS: Mechanized Combat League je jedným z najzaujímavejších titulov pre PS VR a ukazuje, že vo virtuálnej realite dokáže fungovať aj zábavná a najmä dynamická akcia, pri ktorej lietate, skáčete a strieľate o život. Dole ju ťahá niekoľko nešťastných rozhodnutí, ktoré kazia celkový dojem. Naopak poteší na VR pomery veľmi peknou grafikou, ktorá je síce stále zubatá, no v tej rýchlosti na to aj zabudnete. Je len škoda, že keď tu je konečne hra, ktorá využíva väčšinu svojho potenciálu, tak si ju nebudete mať s kým užiť. A situácia sa nezmenila ani s väčším odstupom od vydania, kedy by ste čakali, že bude hráčska základňa širšia.