Hovorí sa, že na svete sú isté len dve veci – dane a smrť. Katolicizmus sa na to pozerá trošku inak, aj keď jedna vec je spoločná. Podľa neho existujú 4 istoty: smrť, súd, nebo a peklo. A práve tieto istoty sú jedným z oporných pilierov unikátnej adventúry, za ktorou stojí len jediný človek. A stačí vám letmý pohľad na obrázky naokolo a pravdepodobne vám tie ďalšie piliere budú okamžite zrejmé. Okrem náboženstva tu narazíte na výrazné renesančné motívy, ktoré sa premietli najmä do vizuálneho spracovania hry, no nechýba ani obrovská dávka občas až absurdného humoru, ktorý sa inšpiroval tými najlepšími.

Four Last Things - ešte aj ten názov zvolil Joe Richardson s jasným odkazom na náboženstvo. Ak ale očakávate, že bude hra len preto založená na konzervatívnych dogmách či neotrasiteľnosti viery, viac by ste sa ani mýliť nemohli. Hra sa na vieru, najmä v dobe, do ktorej je zasadená, pozerá so sarkastickým nadhľadom a obrovskou dávkou vtipu, pričom ale neprechádza do prízemného alebo plytkého uťahovania si. Robí to inteligentne a s noblesou, čo pri hraní oceníte asi najviac. Tu a tam sa totiž zdá, že doby inteligentných a vtipných hier, ako Maniac Mansion, Monkey Island a iných z dielne Lucasarts, sú dávno preč, no na tejto novinke naozaj badať, že na spomínaných klasikách autor vyrastal a v mnohom sa inšpiroval.

Hra začína priam prozaicky, skutočne ako vystrihnutá z renesančného obrazu. Možno to bude tým, že z neho naozaj vystrihnutá je, no stačí vám týchto pár momentov, aby ste jasne videli, o čom bude najbližších pár hodín. Začínate totiž v rajskej záhrade a asi už aj pri čítaní tušíte, že máte jedinú úlohu – nejesť to prekliate jablko, lebo to zase raz skončí vyhnaním z raja a dedičným hriechom. Ale tak čo, necháte sa ukecať, Eva používa silné argumenty a to stvorenie spolovice had a spolovice dieťa nevyzerá až tak podozrivo. Ale smola, naozaj ste ho nemali jesť.

Pozor, spoiler - ale len maličký a asi ho aj očakávate. Bol to len sen a vaša bezmenná postava sa z neho prebúdza zaliata studeným potom. Ocitáte sa v tradičnom renesančnom kraji počas tradičnej renesančnej doby, keďže ale váš hrdina nechce zhorieť v pekelných plameňoch, aj napriek tomu, že sa pomaly blíži kultúrna a náboženská reformácia, rozhodne sa zo svojich hriechov vyspovedať. Aké nemilé je však jeho a vaše prekvapenie, keď vás hneď vo dverách kostola dvaja biskupi otočia s tým, že tu nemáte čo robiť, lebo ste svoje hriechy spáchali v inej diecéze. Je tu však jedno riešenie - jednoducho ich spáchajte ešte raz v tejto a potom vás k spovedi pripustia.

Ja osobne toto považujem za jeden z najzábavnejších a najlepších nápadov na hru za dlhú dobu. Hravá hra o „nevinnom“ páchaní hriechov kvôli nezmyselnej náboženskej byrokracii tu jednoducho ešte nebola. Navyše v tomto prípade nejde len tak o nejaké hriechy, ale priamo o 7 smrteľných hriechov: pýcha, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, obžerstvo a lenivosť, pričom aj tieto sú inšpirované známym obrazom, v tomto prípade od Boscha. Skrátka crème de la crème všetkých hriechov, takže bude o zábavu naozaj postarané. A hneď pri kostole sa môžete inšpirovať ďalšími hriešnikmi, ktorí sa vám radi zdôveria s tým, čo ťaží ich dušu.

Nemáte ale čas na dlhé debaty. Musíte vyraziť do nie príliš vzdialeného sveta, nech čo najskôr môžete začať hrešiť. Je tu však niekoľko problémov, na ktoré narazíte v tejto point and click adventúre veľmi skoro. Vo Four Last Things sa totiž s vami nikto len tak nebaví. Stretnete maliara a aj trochu tušíte, že vám môže pomôcť, no odmieta. Muž s prasaťom sa s vami ani nerozpráva a o kúsok ďalej je drobná skupinka prispievateľov z Kickstarteru. Našťastie sa aj tu potvrdzuje, že lenivosť je ten najjednoduchší hriech a hra vám takto nenápadne podsúva svoje princípy a možnosti riešenia jednotlivých hádaniek.

A čím viac hrešíte, tým viac sa v hre bavíte. No zároveň čím viac času s hrou trávite, tým viac vám začnú byť zrejmé problémy, ktoré vás pritom čakajú. Hra vychádza z klasických klikacích adventúr, čo nie je nič zlé, len je oproti nim relatívne malá. Zbadáte to už na počte jednotlivých obrazoviek, ktoré obsahuje a v ktorých hráte. Behom necelej hodiny ste ich už prešli všetky a potom sa len pohybujete medzi nimi a riešite jednotlivé problémy, páchate hriechy a jednotlivými krôčikmi sa snažíte prepracovať k záveru.

Menší počet herných prostredí/obrazoviek môže znamenať len dve veci: buď na vás čaká obrovská porcia backtrackingu, alebo hra nebude patriť medzi najdlhšie. V prípade Four Last Things je realitou tá druhá a, bohužiaľ, je to zároveň aj najväčší nedostatok hry. Ono je to vlastne skôr taká hriešna jazda a aj keď sa vám môže tu a tam stať, že sa niekde na pár chvíľ zaseknete, musíte počítať s tým, že hru dokážete prejsť za nejaké 2-3 hodiny. To je síce málo, no na druhej strane sa nestihnete nudiť a aspoň tomu zodpovedá veľmi sympatická cenovka pod 8 eur, ktorá veľmi dobre vyvažuje kratšiu hernú dobu.

Hra je zábavná. Nepovedal by som, že priamo hernými mechanizmami. Tie nie sú nijako zvlášť výnimočné, skôr práve naopak. Sú tu s nami už 30 rokov a Joe Richardson zo žánrových medzí nijako zvlášť nevybočil. Rozhodne sa mu ale podarilo hru naplniť zábavnými hádankami s občas trošku netradičnými hlavolamami, pri ktorých je ale výhodou, že samé vyplynú z hrania a nemusíte tak skúšať použiť všetko na všetko, aby ste sa pohli vpred. Na všetko postupne prídete sami, či je to zvedenie zvodnej dámy, alebo aj ako v hre využiť krígeľ plný moču. Rovnako sú na tom aj dialógy, ktoré sú občas trošku meta, inokedy si zas možno trošku nemiestne uťahujú z doby. No aj keď ich nie je zas toľko veľa aj kvôli hernej dĺžke, sú spracované veľmi slušne a občas sa vedia aj pomerne dobre vetviť len za účelom ďalšej zábavy. Aj keď vás ďalšie otázky priamo ďalej neposunú.

A ako ste asi pochopili aj z riadkov vyššie, Four Last Things si naozaj veľmi zakladá na humore, ktorý dokázal autor vyťažiť z použitých obrazov. Často je ten humor až absurdný a nepotrvá dlho, kým vám začne niečo alebo niekoho pripomínať. Objavíte v ňom totiž výraznú inšpiráciu komediálnym zoskupením Monty Python, čo je ale vždy len plusom. A možno to tak trošku vidíte už v úvode, keď sa dozviete, čo bude v tejto hre vaším cieľom. A to nie je jediná oblasť, v ktorej objavíte výraznú inšpiráciu Pythonmi.

Hra je v zásade z vizuálneho hľadiska len rozpohybovaním známych renesančných obrazov, ktoré možno niektorí z vás aj poznajú. Ale spôsob, akým autor tieto obrazy priviedol k životu, vám neraz pripomenie štýl, akým Terry Gilliam animoval skeče pre Monty Python, či pristupoval k svojej vlastnej tvorbe. Medzi obomi prístupmi je obrovský kontrast, no ako to poznáme už desaťročia aj vďaka Gilliamovi, funguje to na obrazovke skvele. Vizuálnemu stvárneniu zodpovedá aj hudba, ktorá imituje renesančné skladby a každá obrazovka predstavuje inú melódiu. Možno je len trochu škoda absentujúceho dabingu, ktorý tu nutne nemusel byť, no možno by hre pomohol.

Four Last Things má svoje chyby. Okrem dĺžky je to napríklad absencia pokročilejších nastavení, čo na PC hráči neodpúšťajú ľahko. No to nie sú veci, ktoré by vám mali brániť užiť si hru. Zvlášť pri cenovke, ktorá je viac než len sympatická. Dostanete totiž síce menšiu, no poriadne zábavnú porciu hrania, pri ktorej si užijete trošku nekorektného a občas poriadne absurdného humoru a zistíte, že páchať jeden hriech za druhým môže byť aj skutočne zábavné, keď sa to robí s nadhľadom a pod skúsenou taktovkou. Hra mieša množstvo rôznych inšpirácií, ktoré po spojení výborne fungujú.