Vraveli mi, že také príde, ale neveril som. Ľudia starší ako ja, skúsenejší, ostrieľanejší, a pravdou je, že ich veľa videoherné recenzie nepíše, vraveli, že jedného dňa spustím novú hru, sadnem si k tomu, zadívam sa, zahrám a zrazu jednoducho nebudem vedieť ako ďalej. Akože nič, prázdno, šum, nikto nie je doma. Štyri mesiace. Veď to už ani nie je sranda. Ale dnes to dám, nevstanem od kompu, kým tú prekliatu recenziu nenapíšem, aj keby to hneď mala byť tá posledná.

Mám rád čudné hry, čím čudnejšie, tým lepšie, zvykol som si vravievať, ale už to neplatí. Small Radios Big Televisions je jednoducho priveľa. Pohár bizarnosti sa naplnil po okraj - smutné je, že práve hrou, ktorá ani nie je dostatočne zlá na to, aby sa dala jednoducho odpáliť. Lebo puzzle pracujúce s retropoetikou osemdesiatych rokov by mohlo mať čosi do seba. 

Mala by to byť hra, ktorá nestojí na okázalej prezentácii, ale snaží sa byť nová, iná, inovatívna, žiadne tisíckrát overené stereotypy, ale skutočný nápad, hra čo už na prvý pohľad nechce byť mainstreamovou zábavou najširších más, ale má namierené inam, k ambicióznejším hráčom otvoreným novým výzvam. Lenže to by vývojári nesmeli predpokladať, že ľudí bude baviť hra, v ktorej vôbec nie je jasné, že už začala. Celkom vážne, ono to totiž nemá hlavnú postavu v tradičnom slova zmysle, teda nejakého „pandrláka", čo by sa ovládal a nemá to ani konvenčný herný priestor bezpečne oddelený od obslužných obrazoviek.

Nie je jasné, kedy sme v menu, kedy akože spúšťame hru, level, úlohu, úroveň a kedy už sme v nej a hráme, čo je natoľko frustrujúce, že Small Radios Big Televisions svojho hráča ani na chvíľočku nezaháčkuje takou tou obyčajnou zvedavosťou - skúsim ešte kúsok a uvidím. Nie v Small Radios Big Televisions, v azda jedinej videohre, v ktorej keď sa pokúšate preklikať z úvodných obrazoviek kamsi do hry, vlastne už hráte, len vám to akosi nedošlo.

A toto je obrovský problém, človek sa až zdráha uveriť, že naozaj má pred sebou hru, ktorej podstatou je behať kurzorom po obrazovke a klikať. Tak totiž vyzerá gameplay. Obrazovka - nedá sa robiť nič iné, len hľadať na nej interaktívny prvok. Potom naň treba kliknúť, čo vás dostane na novú obrazovku, kde sa deje to isté, až kým kdesi nenájdete magnetofónovú kazetu, ktorú vložíte do prehrávača, aby sa vám na ďalšej obrazovke ukázalo, čo je na kazete napísané (na začiatku je tam les), a tak sa ocitnete v lese, takom jednoduchom, štylizovanom.

Hrá k tomu hudba, nájdete interaktívny prvok, kliknete naň a ste vonku, kazeta je vonku z prehrávača, treba hľadať ďalšiu a tak ďalej, až kým človek nedostane chuť pozrieť si kdesi na nete návod, lebo predsa nie je možné, aby na tomto stála celá hra. Lenže stojí, a keby sme boli v nejakých sedemdesiatych rokoch a testovali by sme nový komerčný vynález, ktorý sa volá PC myš, určite by to bola nenormálna „šajba".

Lenže v sedemdesiatkach nie sme, ani v deväťdesiatkach, aby sme ulietavali na point and click adventúrach, a tak sa nedá robiť nič iné, len neveriaco krútiť hlavou. Lebo čo je veľa, to je veľa, a hoci má Small Radios Big Televisions vlastne sympatický vizuál a tá hudba je tiež fajn, čo s hrou, v ktorej je hernou náplňou vlastne to isté, čo človek robí, keď myškou obsluhuje počítač? Neviem, naozaj, toto sú moje hranice.

Áno, dalo by sa namietať, že zmyslom Small Radios Big Televisions nie je len klikanie, ale jeho prostredníctvom hľadáme cestu na mape a prechádzame z lokácie do lokácie, čo by sa s troškou veľkorysosti dalo brať ako hľadanie cesty bludiskom. Lenže to by sa človeku muselo chcieť také čosi robiť. A nechce sa, lebo hoci sú tie svety, do ktorých sa dostávame pomocou kaziet, čo ich v tom bludisku hľadáme, vlastne celkom pekné, nie sú pekné natoľko, aby to bolo skutočnou motiváciou. A to isté platí o hudbe.

Takže nie a nie a nie. Small Radios Big Televisions je čistá mizéria, úplne zbytočná hra, respektíve hra, ktorá možno má svoje kvality a dokáže niekoho skutočne nadchnúť, ale ja to nie som. Ja mám štyridsaťdva rokov a teda polku života za sebou a v žiadnom prípade nehodlám plytvať časom na takéto paškvily. To už si radšej sadnem do záhrady a budem sa pozerať, ako sa stmieva. Vedľa Small Radios Big Televisions je to tá menej nudná alternatíva.

Teraz už neviem, ale naozaj sa mi zdalo, že videohry majú byť predovšetkým o zábave. Small Radios Big Televisions nie je, skôr sa mi to javí byť taká hipsterčina, akože už nás našli a pokúšajú sa infiltrovať. Nie, nie, ani za svet, kráľ je nahý!