Séria Street Fighter sa prvý raz objavila v roku 1987 na automatoch v Japonsku a neskôr sa dostala aj na PC a konzoly v podobe rôznych portov. Tento rok tak oslavuje neuveriteľných 30 rokov na scéne a Capcom to chce osláviť. Neoslávi to však novým vydaním jednotky. Veď úprimne, na tú si snáď už nikto ani nespomenie. Hra zaviedla niekoľko dôležitých herných mechanizmov, no úspech sa dostavil až s dvojkou, ktorá sa stala kultom. Nakopla sériu tým správnym smerom, dočkala sa niekoľkých rôznych verzií a stanovila základné stavebné piliere pre žáner bojoviek tak, ako to poznáme dnes. V roku 1991 sa stala inšpiráciou pre všetku konkurenciu a bola naozaj nadčasovým titulom, ktorý by dokázal zaujať aj dnes. Alebo nie?

Capcom totiž tri dekády série na scéne oslavuje práve ďalším vydaním legendárnej dvojky. Navyše exkluzívne na Switch, pričom si od hry veľa sľubuje. Nájdete v nej mnoho starého aj nového, no hlavne mnoho naozaj dobrého. Aj napriek tomu hodnotenie jednoducho nemohlo ísť vyššie. Hra je totiž ukážkou toho, ako jedno hlúpe rozhodnutie dokáže potopiť celý nádejný koncept a chytľavú hrateľnosť.

Nový názov znie Ultra Street Fighter II: The Final Challengers. Nie je práve najjednoduchší, avšak vystihuje to, že len samotná dvojka mala toľko rozmanitých verzií s rôznymi názvami a novým obsahom, až bolo potrebné dať jej takýto podnázov. V zásade to nie je nová hra, len nová verzia Super Street Fighter II Turbo z roku 1994, pričom na ňu Capcom nalepil niečo novšie zo Super Street Fighter II Turbo HD Remix a pridal aj niekoľko čerstvejších nápadov. Niektorými hru prispôsobil konceptu prenosnej konzoly s dotykovým displejom, inými zas rozšíril hrateľnosť.

Tu sa nikdy nehralo na príbeh. Nejaký v hre je, užijete si ho v prípade záverečných scén každej z postáv na konci Arcade režimu, no nie je to vec, ktorú by ste potrebovali. V zásade sa musíte prebojovať sériou zápasov v rôznych častiach sveta až k M. Bisonovi, ktorý je záverečným bossom, no ešte pred ním musíte poraziť aj jeho poskokov Balroga, Vegu a Sagata (ak, samozrejme, nehráte za jedného z tejto štvorice). Potom si už len vychutnáte pocit víťazstva nad CPU a niekoľko záverečných statických animácií, ktoré hovoria o tom, čo sa stalo s vašou postavou.

Celkovo je v hre na výber 19 postáv a na rozdiel od pôvodného vydania sú všetky dostupné hneď od začiatku a nemusíte si ich odomykať progresom. V porovnaní so Super Turbo verziou z roku 1994 pribudli dve nie až také nové tváre. Základná zostava je totiž rozšírená o variácie Evil Ryu a Violent Ken, ktoré sú však nezávislé od základných verzií. Evil Ryu podľahol Satsui no Hado a Violent Kena zas ovládol M. Bison. Obe postavy majú pozmenený vzhľad, ale aj súbojový systém a tým pádom sa za ne hrá inak.

Niektoré postavy sú navyše reprezentované aj arénou, ktorá je ich domácou. Pre Vegu je to napríklad Španielsko, pre Dhalsima zas India a podobne. Arén je v hre 16 a všetky majú vlastný štýl a atmosféru, no tiež aj jednoduché zničiteľné objekty, ako napríklad krabice, do ktorých môžete hodiť súpera, čo mu síce nič nespraví, no je to aspoň pekná interakcia dobrá na efekt. Arény sú taktiež plné pekných detailov, ktoré nie sú statické, či už sú to tlieskajúci diváci, alebo žerúce kone. Sú to všetko len jednoduché animácie v slučkách, ale na mňa osobne to stále zaberá a vždy sa mi to pri hraní páčilo, aj keď sú to len drobnosti, ktoré tu nemajú väčší zmysel.

Každá z 19 postáv má vlastný súbojový štýl. Sú tu silnejšie, rýchlejšie postavy, či také, ktoré sa viac hodia na boj z väčšej vzdialenosti (napríklad „naťahovací“ Dhalsim). Ak ste s hrou nikdy predtým nemali tú česť, chvíľku musíte hľadať, kým si nájdete tú správnu postavu pre vás. Ústredná dvojica Ryu a Ken ale najlepšie ilustruje súbojový systém hry. Ten je založený na pohybe a troch útokoch pre každý pár končatín – teda vysoký, stredný a nízky kop a tiež vysoký, nízky a stredný úder. Tlačidlá v kombinácii so želaným pohybom vyvolajú istý útok. Môže to byť hod súpera, jeho uchopenie alebo útoky rôznou energiou, ako napríklad Hadoken. Pri hraní získavate super energiu, ktorá je zobrazená v dolnom rohu. Po jej naplnení môžete použiť super útok.

Nie je to však pohyb ako v MK a Tekken sériách. Street Fighter funguje na polkruhoch, štvrťkruhoch, Z-pohyboch a podobných, ktoré sú síce náročnejšie na presnosť, no dá sa na ne zvyknúť. Možno však na ne nie je vhodný D-Pad na Switchi, ak máte väčšie ruky. V tom prípade sa vám bude lepšie hrať s analógom. Najlepším na hranie je však Pro Controller. Ak patríte medzi úplných nováčikov, môžete oceniť Lite schému. Tá presunie pokročilejšie útoky na displej a jednoducho na ne v správnom momente klikáte. Podobne to skúšal SF4 na 3DS a tu to funguje fajn, no je to naozaj len na tréning a ostrieľanie sa v hre.

Hra stavala a aj teraz stavia na multiplayerovom zážitku. Ten je najlepší spolu so súperom na tom istom gauči, no bokom rozhodne nestojí ani online hranie. Jeho štruktúra je jednoduchá. Nájdete tu tabuľky, rýchle zápasy a hodnotené zápasy. V hodnotených získavate body a podľa toho sa posúvate ďalej. V rýchlej bitke si len vyberiete z možností na vyhľadanie zápasu, nájdete súpera a idete na to. Je to rýchle, prehľadné a sieťový kód sa zdá byť stabilný. Dokonca aj pri hraní so súpermi s horšou kvalitou pripojenia (čo hra pri každom ukáže) nenarazíte na výrazné lagy, čo rozhodne poteší. Už menej poteší, že tých súperov zatiaľ veľa nie je a uvidíme, či ich niekedy bude výrazne viac.

S obsahom je to bieda. 26 rokov po pôvodnom vydaní a s toľkými fanfárami okolo by ste čakali, že by hra mala ponúknuť naozaj hlboký zážitok. Zvlášť za tú rozhodne nemalú cenu. No okrem Arcade a multiplayeru tu nič dlhodobé nenájdete. Obligátne rýchle zápasy rôznej podoby a tréning dopĺňajú len dva nové režimy. Buddy battle predstaví asymetrické 2v1 súboje. Spolu s vami môže proti nepriateľovi bojovať AI, alebo dáte druhý Joy-Con ovládač priateľovi a zahráte si bok po boku. Ovládače na to nie sú úplne šité, ale funguje to. Way of The Hado je druhá novinka a využíva pohybové ovládanie v štýle grafiky zo SF5. Je tu 5 gest, ktorými používate rôzne útoky a bojujete ako Ryu proti vlnám Shadaloo vojakov. Ovládanie sníma s chybami a ani jeden z týchto dvoch módov vás dlhšie neudrží.

Grafika aj hudba u mňa osobne stále fungujú aj v pôvodnej podobe. Pixel art je dnes v kurze a pixelovaná grafika SF2 stále vyzerá dobre aj v porovnaní s modernou pixel art konkurenciou. K dispozícii je však aj moderná HD alternatíva, kedy hráte s pekne vyhladenými objektmi a v 16:9. Rovnaké prepnutie medzi pôvodnou a modernejšou verziou ponúka aj zvuková stránka. Nedá sa to robiť priamo v hre, musíte to prepnúť v Options menu, ale je to niečo navyše, čo nostalgikov vždy poteší.

Hranie Ultra Street Fighter II: The Final Challengers som si užil. Dvojka bola vždy moja najobľúbenejšia, najviac mi vyhovovala. Táto verzia prináša všetko to dobré z nej, trošku vylepšuje balans, dáva vám možnosť pohrať sa so skinmi postáv, pridáva niekoľko nových možností a aj obrovskú galériu a viac ako 1400 koncept záberov, ktoré zas potešia fanúšikov. Hrá sa to teda veľmi dobre, ale aj s novým obsahom to nemôže stáť viac ako 20 eur, aby ste o hre začali uvažovať. Dá sa kúpiť aj lacnejšie, ale oficiálna cena je taká strašne prestrelená, že neguje všetky nemalé pozitíva hry.