Dragon Quest Heroes II je pokračovanie dva roky starej japonskej hack and slash RPG, ktorá sa síce v Európe nijako výraznejšie do širšieho videoherného povedomia nezapísala, zato si však získala nemálo veľmi oddaných priaznivcov a fanúšikov, ktorí na ňu nedali dopustiť. Vo svetle tohto druhého dielu je čosi také nielen pochopiteľné, ale človek až zvažuje, že sa k prívržencom hry pridá. Lebo Dragon Quest Heroes II je hra s dušou, ktorá nepredstiera, nemachruje, neopíja rožkom, ale naopak, presne v duchu až legendárnej značky, ktorej je súčasťou, ponúka čistú priamočiaru hrateľnosť maximálne sústredenú na čo najintenzívnejší zážitok.

Úplne prvý Dragon Quest vyšiel v Japonsku na NES v roku 1986 (v USA ako Dragon Warrior v roku 1989), takže značka vlani oslávila 30 rokov, pričom doma, v Japonsku, je natoľko populárna, že už podľa nej vznikla nielen manga a anime, ale dokonca i séria románov. Pre nás, nezasvätených európskych barbarov, je v tomto kontexte dôležité, že hoci Dragon Quest Heroes II vyšiel vlani v Japonsku práve pri príležitosti 30. výročia značky, táto skutočnosť sa nijako dramaticky neprejavila na príbehu hry, respektíve Dragon Quest Heroes II je plne hrateľný aj bez znalosti kontextov. Tie ale na druhej strane fanúšikovi pomôžu zážitok ešte zintenzívniť. Hra je totiž plná priamych i nepriamych odkazov, pričom platí, že našinec azda ani nemá šancu všetky vychytať.

Ale späť k príbehu. V ňom mladík Lazarus a jeho sesternica Teresa, čo sú zároveň dve postavy, z ktorých si hráč na začiatku vyberá, musia obnoviť mier v siedmich kráľovstvách, ktorý síce panoval tisíc rokov, avšak teraz sa jemná rovnováha narušila. A ak teraz pri siedmich kráľovstvách niekomu napadla Hra o tróny, podobnosť je tu čisto náhodná. Iste, aj tu ide o znepriatelené frakcie, ale to je celkom bežné fantasy klišé, takže žiadna inšpirácia sa nekoná. Ani otvorená občianska vojna, tej sa práve hrdinovia snažia zabrániť. A preto sa Lazarus a Teresa vydávajú na dobrodružnú cestu, aby zistili, kto je v pozadí tých prepukajúcich konfliktov a čo s tým plánuje urobiť hlavný vládca.

A potom je tu, samozrejme, proroctvo a spojenci a nepriatelia, pričom, prirodzene, platí, že k Terese a Lazarusovi sa pridávajú spriaznení hrdinovia, takže o chvíľu sa putuje v pomerne veľkej, pätnásťčlennej skupinke, riešia sa úlohy, levelujú sa postavy a, samozrejme, a v prvom rade, veľmi, veľmi, veľmi veľa sa bojuje. Dôraz na akciu a neustále súboje je taký veľký, až je taká tá klasická JRPG rovina hry vytlačená do ústrania. Na japonskú RPG je v hre aj relatívne málo textu a príbeh je trošku jednoduchší, čo však neznamená, že by odklikávania dialógových okien bolo vyslovene málo. Nie, je tu toho tak akurát, aby si človek udržal prehľad, čo sa deje a zároveň sa nezačal nudiť.

Ďalším mimoriadne príjemným JPRG prvkom v inak čistokrvnej sekačke a rúbačke je prítomnosť rôznych takých tých bizarných ozvláštnení. Šestnástym členom ústrednej skupiny je napríklad vznášajúca sa modrá akoby kvapka v baretke, ktorej zospodu trčia chápadlá a ktorá je zároveň vaším sprievodcom hrou, čo znamená, že prispieva viac či menej užitočnými radami. Taký permanentný tutoriál, ktorý potláča veľkú RPG epiku v prospech priamočiareho postupu vpred. Ono je to vôbec s tou RPG problém a s japonskou zvlášť. Ak by totiž modelovým príkladom bola povedzme konkurenčná značka Final Fantasy, v Japonsku predsa len asi trochu menej populárna ako Dragon Quest, Dragon Quest Heroes II by sme za JRPG mohli považovať len veľmi ťažko. Na druhej strane sú ale v dvojke RPG prvky vo vzťahu k jednotke dosť posilnené, takže sám vlastne neviem.

A ono je to možno aj jedno, lebo Dragon Quest Heroes II je predovšetkým tým typom hry, ktorá v sebe snúbi pomerne vysokú náročnosť a viac-menej dospelý príbeh s infantilnou lunaparkovou anime grafikou, pestrou, pastelovou, roztopašnou, veselou, peknou, jednoducho presne takou, že k sebe priláka všetky deti v okolí, čo v tomto konkrétnom prípade znamená sedemročnú školáčku so záľubou v My Little Pony a Star Wars. Príbeh ju zdržuje, akčné pasáže síce zo začiatku zvládala, ale pomerne skoro sa dostala do fázy, v ktorej ju viac baví dívať sa.

A je na čo sa dívať. Postavy sú nádherné, hlavní hrdinovia Lazarus a Teresa vyzerajú viac-menej konvenčne, teda ako japonské fantasy postavy mládežníkov. Ostatní členovia grupy sú však podstatne výraznejšie a zaujímavejšie „držky“, preto je výborné, že v ľútych RPG súbojoch sa hrá aj za ne. Kapitolou samou osebe sú monštrá, draci, zombie, múmie, guľaté žlté veci, guľaté modré veci, jednoducho celá tá obrovská perepúť oponentov, čo ich treba rozsekať a začarovať, poraziť, skántriť, pobiť. Všetci sú totiž svojím spôsobom rozkošní až milí, človek by chcel mať také čosi doma na chov.

No a keď sa táto rozradostená chasa začne mydliť, márovať, károvať, sekať, jednoducho, keď sa začne súbojové besnenie plné všakovakých efektov, človeku je hneď jasné, prečo je dosiaľ aktuálne varovanie ohľadom epileptických záchvatov. Lebo ten vizuálny atak je posunutý na samú hranicu znesiteľnosti. Zároveň je však fascinujúce, že keď človek normálne Dragon Quest Heroes II hrá, tak si na to nielen zvykne, ale ešte sa v tom aj dokáže orientovať. Vizuálne má jednoducho Dragon Quest Heroes II veľmi blízko ku gýču. A možno aj za jeho hranicou je aj tentokrát veľkolepá majestátna patetická hudba, tiež jeden z typických prvkov značky. V tomto prípade však platí, že na mňa už je to jednoducho veľa. Fanúšikovia pritom hudbu z Dragon Quest milujú.

Základom Dragon Quest Heroes II je, samozrejme, mapa, ktorá vlastne tvorí pôdorys príbehovej linky a zároveň vytvára priestor pre skúmanie a objavovanie, čo v praxi znamená vedľajšie úlohy. Mapa sa odomyká postupne, priamo úmerne progresu v hre, až je otvorená celá, avšak k dohraniu príbehovej linky nie je nutné celú ju aj prejsť, presnoriť, prebojovať. Celkom pochopiteľne zahŕňa rozmanité a čo najpestrejšie prostredia, nech sa ani na chvíľu nedostaví taký ten pocit nepríjemného stereotypného opakovania.

Po mape sa pohybujú hlavní hrdinovia doplnení pomocníkmi, ktorí sa k nim postupne pridávajú. Každý z nich disponuje unikátnymi vlastnosťami, takže je dobré popremýšľať, koho si vybrať za parťákov na konkrétnu úlohu. A leveluje sa, zbierajú sa veci, narastajú skúsenosti, takže je to vlastne RPG, aj keď platí, že prioritnou náplňou hry je boj, celkom prozaicky vypointovaný súbojmi s bosmi, ktorí poriadne prevetrajú hráčske schopnosti, takže je to aj sekačka a rúbačka.

A, samozrejme, výborná je online podpora. Poteší predovšetkým masívna podpora kooperatívneho online hrania, v rámci ktorej môžete na základe vlastného unikátneho kódu do hry pozvať konkrétneho jedinca. Ak niet koho, hra sa, prirodzene, postará o partnera, ale to je viac-menej konvenčná záležitosť. Inak je Dragon Quest Heroes II poctivý kusisko štandardne vysokej videohernej kvality, ktorú zvlášť ocenia ľudia infikovaní japonskou inakosťou.