Pri posudzovaní hier sa často stretávame s rozličnou optikou na novinky, ktorá pramení z dôležitého faktoru: skúseností hráča a počtu titulov, ktoré už v (danom žánri) hral. Inak sa na novú hru pozerá niekto, kto ich odohral dvadsať či štyristo oproti nováčikovi, ktorý má za sebou dve alebo zažije cenný debut. Veteránom sa zaliečate ťažšie, za tie roky sa nám zmenili aj formy obťažnosti (kdeže bolo v starých časoch automatické uzdravovanie), zatiaľ čo začiatočník vstrebáva všetky nuansy nanovo.

Tento úvod nie je pri Miitopii vôbec márny, naopak, bude do veľkej miery reflektovať „páčivosť" titulu. Bolo by príliš ľahké sfúknuť ho, lebo je príliš detinský, osekal pravidlá žánru a je „Nintendo“ ladený. Tiež som k nemu hľadal cestu dlho, no ako niekedy platí - hru treba spustiť, dať jej hodinu a príde to.

Miitopia je ďalšia snaha Nintenda vybudovať novú značku (po júnovej Ever Oasis) a súčasne vyťažiť z existencie Mii avatarov čo najviac. Stretávame sa s nimi viac ako dekádu (od štartu Wii) a Nintendo ich využilo pre menšie arkády, drobné StreetPass hry alebo celý manažment života Tomodachi Life. Tentokrát si vyhliadlo ďalší žáner, kde ich chce etablovať – JRPG.

Je to interesantný pokus už len z princípu. Mnohí budú reptať, že milé Mii postavičky a ťažká JRPG nejdú k sebe – a majú pravdu. Miitopia nie je vo finále hardcore RPG, kde treba zaťať zuby a neustále grindovať, aby vás hra pustila ďalej, či trieskať rukou po stole po piatom nezvládnutom pokuse zabiť bossa. Vzbudí vo vás pokusy o imagináciu, presúvanie nápadov či vlastných pohľadov do fiktívneho sveta a dáva vám nástroje, aby ste sa mohli sami zabaviť, ak budete ochotní nasadiť Mii postavičky. Okolo nich sa točí celá hra.

Identitu Mii preberá hrdina, klasická JRPG partia, dokonca mnohé NPC, ktoré vám neskôr dávajú úlohy či prezentujú kúsky deja. Hra je nimi prepletená nadobro, tvorba sa nežiada na začiatku, ale neustále. Ideálny recept je mať bohatú knižnicu priateľov v 3DS, existujúce Mii postavičky, amiibo figúrky alebo už celú plejádu z Tomodachi Life. Výrazne vám to uľahčí život v hre, inak budete aj po 20 hodinách nanovo tvoriť postavu, jej výzor i doplnky.

Aby ste sa dobre zabavili, môžete k postavám pristúpiť rôznorodo. Niektorí klasicky prerábajú existujúce celebrity či postavy z iných hier. Osobne som dal tentokrát prednosť inšpirácií reálnymi ľuďmi, moja RPG partia je v skutočnosti zoskupením kolegov či členov redakcie. Vyzerá to ako na výlete, len vo fantastickom svete, kde mlátime mole po gebuli, hodujeme v krčme a bavíme sa. To je zrejme cieľ hry a maximálne prepojenie – nemá veľký hutný dej, je to variácia. Je tu nebezpečný Temný pán, šlohol ľuďom tváre a vy sa ich snažíte získať späť. Medzitým sa odohrajú vedľajšie epizódky. To všetko je skôr pozadie pre scénky v partii. Ich interakcia je kľúčová. Nielen pre boj, vznikajú putá, romance či priateľstvá. Ale aj vo svete: postavičky vandrujú na displeji, riešia si drobné dialógy, kričia po sebe, robia si švandu alebo sa obdivujú. V tom smere je lepšie mať reálne postavy ako anonymné.

Prvá epizóda vás zavedie do malého mestečka, ktoré stratilo pokoj, lebo Temný pán štyrom ukradol tváre. Najprv idete sami, neskôr s jedným pomocníkom do sveta, aby ste ich získali. Partia sa rýchlo rozšíri na štyroch. Prví dvaja sa mi celkom vydarili, vznikla medzi nimi krásna romanca, spolupráca im ide hravo a neustále komunikujú. Ďalší dvaja sa snažia postupne. Miitopia ponúka systém povolaní – klasický bojovník, mág či zlodej je obohatený o kuchára, pop star či mačku. Treba vyskúšať všetky, v boji majú pestré využitie. A aj veteráni môžu pri netradičných experimentovať.

Keď vyšla partia za mesto, objavila rozsiahly svet v podobe svetovej mapy, na ktorej sú rozmiestnené jednotlivé guľôčky – malé územia. Vykročí na jedno z nich a je prekvapená, že pohyb postavičiek je automatizovaný – idú sami, rozprávajú sa medzi sebou. Občas narazia na aktívny bod a odohrá sa scénka, že niekto zaspal, našiel vzácny predmet alebo sa chce vyrozprávať. Neskoršie pasáže sú aj košaté – na mape truhlice, odbočky (treba ich prejsť aj päť ráz, kým sú naplno preskúmané so žltou vlajkou) či páky na otvorenie cestičky na inej časti mapy. Keď úspešne dorazíte na koniec, dorazíte do krčmy.

Inak pochody narušia náhodné súboje s nepriateľmi – tie už prebehnú v samostatnom režime. Sú to klasické ťahové výmeny úderov, kde sa vaša a nepriateľská partia strieda v príkazoch. Nečakaným krokom je vypnutie manuálneho ovládania parťákov, takže tí idú automaticky a sledujete, či sa im darí, alebo skôr maria vaše snaženie. Vy sa dostanete k ťahu raz za čas, ale nie je to úplne stratené – spolubojovníci neraz vytasia dosť cenné kúzlo, dokonca si pomáhajú navzájom alebo zlodej kradne, čo sa dá (kým má HP). Postavy sú vybavené tradične HP a MP, míňajú sa dosť rýchlo, nepriatelia sa od začiatku nemaznajú. Proti vám sa občas postavia dvaja, ale často aj ôsmi, takže náhodné súboje skutočne potešia a dianie sa neopakuje. Postupne si nájdete cestu, zistíte, ktorí protivníci sú slabší a najmä vám pomôžu vzájomné bonusy.

Bonusy majú milé, ale edukačné bohaté vyznenie. Napríklad si postavy vzájomne fandia, zastanú sa toho slabšieho v kritickej chvíli, vyjadrujú si podporu, vďaka čomu ten druhý silnejšie udiera, alebo sa chcú ukázať pred inými, čo ich vypne k vyššiemu výkonu. Tie morálne pozitívne momenty sú vítaným osviežením v celom žánri a určite budú imponovať rodičom, lebo ich deti môžu hrať milú poučnú hru.

Po návrate z terénu, kde ste získali peniažky, predmety a jedlo, sa ocitnete v krčme. Utužujete vzťahy (páry dajte do jednej izby, má to pozitívny efekt), vediete konverzáciu, sledujete potreby. Niekto sa chce poriadne najesť, takže môžete venovať jedlo postavičkám, ktoré zlepšia ich štatistiky. Bacha na to, kto čo zje a čo nenávidí, lebo dodatočný efekt je silný. Ak niekto miluje syr, bude mu rásť mágia rýchlejšie ako tomu, čo ho neznesie. Ešteže brušká sú limitované, postavičky sa neprepchávajú. Alebo túžia po peniažkoch – väčšinou si chcú kúpiť novú výbavu a jasne vám povedia, že im srdce piští po meči za 570 grošov, no keď máte sotva 300, musia počkať. Opäť platí, že lepšie zbrane či oblečenie sa hodia, lebo zlepšujú štatistiky postáv a máte výhodu v súbojoch.

Prvé hodiny sú bohaté, rýchlo prejdete na pútavý systém, kde sa chcete dopracovať k ďalšiemu bodu v príbehu či vyčistiť územie a získať žltú vlajku. Radi sa pokocháte postupom na vyšší level, cibríte si postavy a v istom momente sa dokonca otvorí svet, prídu aj vedľajšie úlohy a môžete pokračovať.

Miitopia nie je krátkodobá záležitosť, ale masívna, hoci jednoduchá JRPG na desiatky hodín. Svet sa stále otvára a núka nové zákutia – a pokiaľ vás hra drží, budete mať chuť ďalej ich skúmať, hoci viete, že herné princípy sa už viac rozširovať nebudú. No poteší vás, že sa dostanete do iného prostredia, či ako sa kľukatí cestička a koľko ráz vás nepriateľ napadne, alebo keď sa vám podarí parádne kombo a v prvom kole vybijete úplne celú flotilu protivníkov. Malé úspechy, občas milý humor a zaberá to.

Je zrejmé, že Miitopia by mohla byť ideálnou prvou RPG pre nových hráčov, ktorých sme spomínali na začiatku. To, že isté mechanizmy sú zjednodušené nebude pre nich vôbec na škodu – užijú si malé gagy, keď postavičky vandrujú a môžu sa naplno sústrediť na bojovú a krčmovú časť. U niektorých sa prejaví túžba ísť stále vpred, u iných zase chuť všetko objaviť a vrátiť sa. Neustále pozitívny pocit je veľké plus – aj to titulné zlo (tvár bossa si môžete tiež vybrať sami) je celkom milo zobrazené.

Takže hoci som sa k Miitopii odhodlával dlho a ťažko, po prvej hodine ma chytila a neviem sa od nej odlepiť pekných pár dní, čo je najväčšie plus. Aj z pohľadu veterána, ktorý už má za sebou slušnú várku RPG. Len je jasné, že po istom bode sa všetko opakuje a vtedy čaro trošku opadne.