VR hry ja osobne rozdeľujem na 3 kategórie. V prvej sú tie, čo dokážem hrať dlhé hodiny bez prerušenia, a to najmä vďaka šikovne vymyslenému pohľadu na hru, ktorý eliminuje motion sickness. Sem môžeme zaradiť napríklad veľmi vydarenú RPG Chronos, ale aj kartovú Dragon Front. Potom sú tu hry, ktoré po niekoľkých minútach vypínam s mierne roztraseným žalúdkom a ak ma nezaujali, je veľká šanca, že sa k nim už nevrátim. Poslednou kategóriou sú tituly, pri ktorých mi je miestami možno ešte horšie ako pri tých druhých, no aj napriek tomu ich hrám dlhé hodiny, pretože ten zážitok za to skrátka stojí. A tam by som aj napriek chybám a nie najlepším mechanizmom zaradil aj Detached VR.

Uvedené rozdelenie je, samozrejme, subjektívne a preto sa pokojne môže stať, že Detached budete zvládať bez väčších problémov, prípadne ešte horšie ako ja. Po experimentoch na známych a rodine si ale o sebe dovolím tvrdiť, že spadám do priemeru. Poďme sa teda poprechádzať vo vesmíre a povedať viac o samotnej hre. Nasadiť kyslíkové bomby, začíname s režimom jedného hráča.

Na začiatku kampane vás privíta kreslená animácia, ktorá vám vysvetlí premisu hry. Mala to byť len jednoduchá operácia so záchranou nákladu, no niečo sa pokazilo, respektíve niekto niečo pokazil a po odlete lode sa váš modul spolu s ďalšími odtrhne (áno, preto názov Detached) a vy tak ostávate opustení (alebo aj nie) vo veľkom vesmíre. V tutoriáli sa dozviete, ako sa pohybovať v stave beztiaže. Osobne som hru hral iba na Xbox ovládači, preto zážitok na pohybových ovládačoch, žiaľ, neviem posúdiť, no verím, že je o niečo presvedčivejší a možno aj intuitívnejší. Tak ako na rotujúci svet okolo vás, aj na pohyb do všetkých možných smerov si treba zvykať. Pohyb v hre je veľmi dôležitý a rýchle manévrovanie je kľúčom k úspechu. Navyše už hneď v úvode pri prelete cvičnými kruhmi zistíte, ako reaguje vaše telo na stratu opory pod nohami. Chválime autorov za implementáciu „brzdy“, ktorá vás po chvíli úplne zastaví a dá vám tak možnosť vydýchnuť. Nie však nadlho.

Okrem paliva rýchlo uniká aj kyslík, a to možno až príliš rýchlo. Stav oboch môžete sledovať na displeji pri spodnom okraji helmy, spoločne so stavom nabitia zbraní a utilít, ktoré si budete sprístupňovať počas hry. Na displej si taktiež treba zvyknúť. Akonáhle však váš mozog spracuje, o čo ide, a to, našťastie, netrvá dlhšie než pár minút, tak sa pre vás stane dokonale prirodzenou záležitosťou vnímanou periférnym videním. Prejdenie prvej miestnosti napovie, aké úlohy budete plniť. Tie sú, žiaľ, po čase repetitívne – nájdi toto, zapni do 20 sekúnd tamto, prípadne sa v inom časovom limite niekam dostaň. 

Tá hra s časom vás vlastne bude naháňať neustále a občas je to umelé a stresujúce. Autori sa takýmto spôsobom snažia vytvárať tlak, no snaha je to dosť očividná a osobne mi miestami prekážala. Momenty, kedy vám zároveň ostáva pár sekúnd do minutia kyslíka, paliva máte tak akurát, a zároveň sa musíte hnať aj kvôli aktuálnej misii, mi skrátka nepripadali príjemné. Donútilo ma to zamyslieť sa aj nad tým, ako by tieto mechaniky fungovali, ak by sa nejednalo o VR hru. Usúdil som, že ak sú raz úlohy nudné, tak také budú pri akomkoľvek spôsobe hrania. Ono pri tej jednotvárnosti nemáte ani problém trocha pozabudnúť, čo je vôbec vaším ultimátnym cieľom. Musíte pozapínať, opraviť, nahodiť, či vykonať ďalšie podobné aktivity pre rôzne moduly a časti stanice roztrúsené po blízkom okolí. Občas sa do toho primieša aj nejaká hádanka, i keď by som to nazval skôr hrou na schovávačku, kedy musíte „lietať“ po okolí a nájsť ten správny panel. Ešte viac chaosu do toho všetkého prinášajú urýchľovače, ktoré vás pri prelete doslova vystrelia vpred.

Viac ako plnenie týchto zadaní ma preto bavil samotný pocit a atmosféra. V tom sa pre mňa ukrýva skutočné čaro titulu. Prechádzka medzi asteroidmi je zážitkom, ktorý sa slovne ani na základe obrázkov a videí nedá predstaviť. V takých chvíľach sa treba hre odovzdať a uveriť tomu, čo vidíte. Pocit samoty pridáva ďalší rozmer, kedy sa budete v porovnaní s nekonečnom cítiť malí a bezvýznamní. Autori tu s pomocou Unreal Engine 4 odviedli špičkovú robotu, aspoň teda na väčšine miest. Občas sa totiž snaha o tvorbu realistického okolia mieša s kreslenými textúrami, i keď sa na to dá ako-tak zvyknúť.

Absolútne dokonale to dopĺňa soundtrack, ktorý má na svedomí Mikołaj Stroiński a ak vám jeho meno nič nehovorí, tak hry Zaklínač 3, či Vanishing of Ethan Carter už určite áno. O to viac zamrzí, ak vás z toho stavu zrazu vytrhne indikátor ohrozenia života, ktorý bol ešte pred pár okamihmi plný a hra vás tak núti zasa raz hľadať zatúlanú kyslíkovú bombu.

Utility postupne sprístupňované počas progresu som už spomínal a tie aspoň trocha obohatia priebeh hry. Zatiaľ čo urýchľovací modul je pre autorov len ďalším spôsobom, ako vás trocha ponaháňať, rakety sú zaujímavým prídavkom, rovnako ako aj štíť, ktorý ma v posledných chvíľach neraz uchránil pred istou smrťou. Fakt, že vo vákuu sa zvuk jednoducho nešíri, je tu, samozrejme, tak ako aj v každom správnom sci-fi trháku úspešne ignorovaný a dopad rakiet tak sprevádza aj predpokladaná explózia. Tie sa inak celkovo správajú presne tak, ako by ste od nich čakali. To len podčiarkuje arkádový štýl hrania, no na druhej strane som to aj ocenil. Aspoň niečím som si mohol byť istý, keď už nie tým, kam ma hra najbližšie vyšle.

Doteraz sme sa venovali najmä režimu pre jedného hráča, ku ktorému ešte spomeniem, že mi tam tak, ako aj v mnohých iných tituloch, chýbala možnosť viacerých save pozícií. Nie je mi jasné, prečo táto možnosť absentuje. V hlavnom menu ale nájdete aj režim pre viacerých hráčov, ktorý je postavený na podobných mechanizmoch, no s prímesou rivality. Žiaľbohu som ju neokúsil, keďže mi hra nenašla oponenta. Možno to treba skúsiť v inom čase, alebo si ideálne nájsť stáleho protihráča. Autori sa ale možno práve kvôli nedostatku online hráčov rozhodli pridať možnosť hru spustiť len tak, osamote. Vyskúšal som si teda aspoň „nasucho“ mód, v ktorom je vašou úlohou zozbierať všetky balíčky. Áno, hádate správne, zasa pôjde o časový limit a o to spraviť to rýchlejšie, prípadne to protivníkovi skaziť raketami. Tu sa ale aspoň nemusíte na nič hrať ako je to v režime pre jedného a časomieru skrátka tolerujete ako súťažný nástroj

Na začiatku som povedal, že sa hru oplatí hrať aj napriek neistým pocitom v žalúdku. V recenzii som ale viackrát skritizoval mechaniky a náplň úloh, čo predstavuje jadro samotnej hry. Čo si teda vlastne myslím? Detached VR rozhodne nie je vyslovene zlou hrou. Atmosféra, grafika a pocit z vesmíru sú tu spracované veľmi kvalitne. Kritika je teda skôr akýmsi smútkom nad tým, že sa autorom zaujímavejšími misiami a nie zbytočným náhlením v štýle lacných akčných filmov nepodarilo tieto pocity skôr umocniť a znásobiť, než nimi v hre vyrušovať.

Ak vás ale vesmír a všetko s ním spojené fascinuje a chceli by ste si vyskúšať, aké je to pohybovať sa v stave beztiaže, tak si pripravte pevný žalúdok, pre istotu nejedzte horšie stráviteľné jedlá a choďte do toho. V tomto smere lepší zážitok aktuálne nenájdete. Možno len v podobnom titule Adr1ft, ktorý som síce nemal príležitosť hrať dlhšie, no vraj trpí podobnými neduhmi a nuda je tu po čase údajne ešte väčšia. Je to možno spôsobené aj samotnou obmedzenosťou VR ako mladej technológie. Väčšina hier je tu vychvaľovaná najmä za atmosféru, grafické spracovanie a dojem, než za samotnú náplň. Dúfajme, že ďalšie generácie prinesú nové, vyladenejšie spôsoby ovládania a hrateľnosti.