Telltale nepatria medzi najväčšie štúdiá. Dokonca si sami vydávajú hry, takže za nimi ani nestojí žiadny veľký vydavateľ. Aj tak sa ale dokážu dostať k niektorým z najväčších značiek zábavného priemyslu. Tha Walking Dead ich vystrelilo vysoko a odvtedy pracovali na hrách podľa licencií, ako Minecraft, Batman a do rúk sa im dostala aj látka od konkurencie z Marvelu. Ten sa snaží svoje úspešné značky zo stránok komiksov a plátna kín dostať aj do hier, a to relatívne agresívne, čo nám ukázala nedávno bojovka Marvel vs. Capcom: Infinite.

Marvel's Guardians of the Galaxy: The Telltale Series je poriadne divná séria. Je to s ňou ako na horskej dráhe a kvality by sa dali najlepšie vyjadriť sinusoidou. Ako prvú vec si však všimnete akúsi krízu identity, ktorej vysvetlenie je však v konečnom dôsledku veľmi jednoduché. Hra nevychádza z filmového spracovania Guardians of the Galaxy od Jamesa Gunna. Ale tento film bol pre Marvel taký hit, že sa mu hra snaží čo najviac podobať. Telltale však mali licenciu na komiks, nie na film. A výsledok pôsobí občas trochu divne, občas veľmi silene. Akoby filmové odkazy bránili hre ísť si vlastnou cestou, čo fungovalo v prípade Batmana.

Guardiani sú v tejto verzii už skúsení borci, ktorí majú nejedno rošambo za sebou, no aktuálne je pred nimi to najväčšie. Aspoň si to teda myslia. Šialený titan chce zničiť vesmír a tak. Táto šialená partia je to jediné, čo mu bráni v tom, aby sa mu to podarilo. Okrem toho ale Thanos má aj ďalší plán, ktorého súčasťou je tajomný artefakt Eternity Forge. Aspoň tu si tak môžete oddýchnuť od kameňov nekonečna, čo však neznamená, že je hrozba pre galaxiu menšia. Sám Thanos sa na scéne síce dlho neohreje, no Hala, jedna z posledných Kree, sa vám pokúsi zo života urobiť peklo. A potom sa vás o ten život pokúsi pripraviť.

Hra tak jemne čerpá z All-New, All-Different Marvelu, pričom ale postupne stavia svoj vlastný príbeh. Len tie postavy... Tie sú síce vzhľadom odlišné od tých filmových, no charakterom sa im veľmi približujú. Dokonca niektoré aj štýlom dabingu. Rovnako sú na tom miesta, keďže sa väčšinou pohybujete tam, kde to poznáte z dvojice filmov. Neskôr sa na scéne objavia Mantis a Yondu, spoznáte tu tiež známe témy a konflikty. Fanúšikovia budú cítiť recykláciu, hráči neznalí komiksy (prípadne filmy) zas budú mať dojem, že im tu a tam niečo uniká, lebo hra čerpá z nápadov niekde inde. To je tá spomínaná kríza identity.

Príbeh ale, našťastie, stojí na vlastných pilieroch a aj keď jeho tempo nie je úplne ideálne, má svoje svetlé stránky. Dokonca prekvapí tým, že sa odhodláva ísť vo flashbackoch do minulosti, kde vám odhaľuje veci a udalosti, ktoré definovali jednotlivé postavy. Možno trochu paradoxne sú najmenej zaujímavé v prípade Star-Lorda, aj keď on zas prináša silný záver, ktorý zarezonuje v každom, kto niekoho stratil. Pozriete sa ale hlavne na to, prečo si Rocket drží od ostatných radšej odstup, prečo Drax hľadá súboj, ktorý mu vráti česť, a taktiež zažijete chorú a smutnú sesterskú rivalitu Gamory a Nebuly, ktoré boli vlastne zneužité.

Najlepšie to ale celé vystihuje Groot, do ktorého minulosti taktiež nazriete a prinesie vám asi najlepšie zvládnutý flashback, ktorý navyše pekne posunie príbeh v hre. Dokonca si v ňom za neho aj zahráte a taktiež na vás čakajú jeho dialógy, ktoré vám dajú trošku zákulisný pohľad na to, čo vlastne svojimi slovami myslí. Za postavy hráte aj v iných momentoch, najmä akčných scénach. Prím tu hrá Peter Quill, v ktorého koži strávite drvivú väčšinu z piatich epizód. Tu a tam ale dôjde aj na väčší súboj (tak raz za epizódu), do ktorého sú zapojené aj ďalšie postavy a preberiete nad nimi kontrolu. Teda ani nie kontrolu. Z ich pohľadu budete stláčať tlačidlá, ktoré vám hra ukáže na obrazovke.

Práve tieto scény si zjavne užívali autori a budete si ich užívať aj vy, lebo si pekne držia vysokú dynamiku, konečne sa pred vami odohráva niečo, čo má spád. Dokonca si raz začas aj zastrieľate, aj keď opäť v obmedzenej podobe. A čo je najlepšie, aj keď inde filmové inšpirácie nie sú práve na prospech hry, tieto scény sprevádza hudba, akú by ste práve od filmu čakali. 70. a 80. roky sú hojne zastúpené a vo vybraných scénach tak môžete počuť skladby od kapiel, ako Queen (Stone Cold Crazy je v parádnej scéne), Boston, Journey, či od interpretov, ako Hall and Oates, Bob Dylan a ďalších. Z tohto pohľadu patrí hudobná dramaturgia medzi najsvetlejšie body hry.

Naopak medzi tie najmenej vydarené patrí už samotná hrateľnosť. Respektíve to, čo z nej zostalo. Telltale svoj koncept opäť posúvajú ešte ďalej a ešte bližšie k interaktívnemu filmu, kedy priameho hrania v celej sérii nájdete len minimum. Občas s Quillom chodíte po veľmi obmedzených priestranstvách a klikáte na interaktívne body, no hlavne stláčate to, čo práve vidíte na obrazovke. Naozaj je v rámci posledných rokov toto pravdepodobne najviac obmedzená Telltale séria po stránke hrateľnosti. Občas som už mal dojem, že ak by som do rúk dostal nejaké inteligentnejšie psie plemeno, za také 2 mesiace tréningu by aj to šteňa vedelo hru prejsť. Nepomáha tomu ani fakt, že to hra prežije aj v situácii, keď sa pozabudnete a v niektorých sekvenciách nestlačíte vôbec nič. A nielen pri dialógoch.

Rozhovory sú pri Telltale ďalším stavebným kameňom a aj tie tu majú dve tváre. Jedna je tá, že sú často pekne vetvené a dokážete debatami s postavami stráviť peknú porciu času nad rámec toho, čo vôbec musíte. Taktiež je fajn možnosť budovania vzťahov rôznymi spôsobmi. Niekomu urobíte službu, postavíte sa za neho, či ho v dialógu odbijete. To by bolo všetko super, keby vám hra zase každú chvíľu nevyhadzovala na oči, že tá a hentá postava si zapamätajú, čo ste spravili/povedali. Autori to opäť používajú až nadbytočne a občas vám to pripadá až smiešne, keď si niečo zapamätá postava, ktorá je o minútu mŕtva.

A keďže je väčšina z týchto dialógov a „zapamätaní“ naviazaná na rozhodnutia v progrese, rovnako hra až príliš často vyvoláva dojem nejakej slobody, ktorá tu však opäť nie je. Tých veľkých volieb je tu hneď niekoľko. Niektoré na prvý dojem vyvolávajú pocit, že by dokonca mohli rozhodnúť o osude tímu a niektorých postáv. Guardians of the Galaxy však nedokáže nechať ani len epizódu na to, aby ste pocítili konsekvencie svojich činov. Ihneď naskakuje na zabehnuté koľaje. A vám je to už vlastne dopredu jasné a s mnohými rozhodnutiami sa vôbec nebudete trápiť, lebo nech už spravíte čokoľvek, hra to nakoniec vyrieši za vás, tím sa dá zase dokopy a Hala bude stále zlá, len budú tie isté scény vyzerať trošku inak. Výsledok ale bude vždy rovnaký.

Už som sa toho dotkol skôr. Hudba hru ťahá hore. To však platí len pre tú licencovanú. Tá originálna pre hru akoby tam ani nebola. Treba pochváliť dabing, ktorý aj túto hru ťahá vyššie a postavám dáva dušu. Ak by som mal niekoho špeciálne vypichnúť, bol by to Nolan North ako Rocket, ktorého budete milovať aj nenávidieť naraz. Lezie vám na nervy, ale je to skvelý parťák. A to North vystihol rovnako dobre (a veľmi podobne) ako Cooper vo filme. Budete tu počuť aj Ashley Burch a niektoré menej známe mená, ktoré ale odvádzajú dobrú prácu. Ani graficky to nie je najhoršie. Síce hra nevyzerá najmodernejšie a najlepšie, ale art štýl jej veľmi pomáha a vyzerá pomerne dobre. Zamrzia framedropy tesne po loadingu.

Možno to vyznieva príliš negatívne, ale to skôr preto, že ako fanúšik adventúr tu mám málo adventúrenia a ako fanúšik komiksov tu mám zase nesúrodý mix originálneho príbehu a snahy priživiť sa na filmovom hite. Celkovo ale príbeh funguje, zvlášť jeho flashback línie, ktoré tomu dodávajú kontext. Ani dĺžka nie je najhoršia a užijete si skupinové akčné sekvencie, ktorých hudobná dynamika si vás získa. Marvel's Guardians of the Galaxy: The Telltale Series jednoznačne má svoje kvality, no nie sú to práve kvality, ktoré by ste očakávali od hry. Takže sme vlastne opäť dostali zábavný interaktívny film s niektorými neodškriepiteľnými pozitívami, ale slabšiu hru, čoho výsledkom je zľahka nadpriemerný mix.