Sega pred rokom vo veľkom oslavovala. Jej maskot, a zároveň jedna z najznámejších postáv herného sveta, turbo ježko Sonic, oslavoval 25 rokov na hernej scéne. Svoju prvú hru dostal v lete 1991 a minulý rok sa dočkal nielen oslavy, ale aj vlastnej verzie retro Mega Drive konzoly, oznámenia vlastného filmu a tiež ohlásenia dvojice nových hier, ktorých sme sa dočkali tento rok. Sonic Mania mal by ten menší kus, vlastne akýsi ľúbostný list, a zároveň pocta počiatkom série. Spolu s pôvodnými úrovňami klasických Sonic hier nám Mania priniesla aj ich redizajnované verzie a v hodnoteniach dopadla veľmi dobre.

Druhý projekt mal byť väčší – skutočné moderné pokračovanie, ktoré Sonica zmodernizuje podobným štýlom, ako to so svojimi značkami robí Nintendo. Zároveň hra mala nechať hráčov zabudnúť na to, že sa už dlhé roky nedočkali poctivej Sonic hry. No hádajte, čo sa asi tak stalo. Sonic Forces je už tu a Sonic Team svoje sľuby nedodržali. Opäť tu tak máme Sonica vo forme, akú poznáme v posledných rokoch – ambície sú ďaleko vyššie než finálna kvalita. Kým sa však dostaneme k tomu, prečo vlastne malá fanúšikovská hra prekonáva tú veľkú od hlavných vývojárov, pozrime sa na to, čo začína škrípať už od začiatku.

Kým taký Mario sa s príbehom v hlavnej sérii nikdy príliš neobťažoval, Sonic na to išiel inak a ponúkal viac dramatický príbeh s predelovými scénami, a dokonca dabingom hlavných postáv. A nefungoval. Ako ukazuje Mario, v takýchto hrách je fajn mať nejaké to pozadie, dáva totiž hraniu kontext, no stavať sa už na ňom nevypláca. Sonic Forces taktiež prináša epický príbeh, v ktorom Sonic a jeho priatelia opäť raz čelia zničeniu sveta, opäť to nakoniec nejako prežijú, aj keď sa to zdá nepravdepodobné. No a opäť to všetko budete chcieť preskočiť, lebo je to jednoducho zlé, občas to nedáva zmysel a jediné pozitívum je len prekvapivo dobrý dabing postáv, kedy si uvedomíte, že by si vlastne herci zaslúžili oveľa lepší materiál než ten, s ktorým museli pracovať.

Eggman má ďalší diabolský plán, pomocou ktorého má ovládnuť svet a zničiť svoju modrú nočnú moru. Vyliezol tak zo svojej vesmírnej stanice náhodou pripomínajúcej Hviezdu smrti a vytvoril nového hlavného zloducha, ktorý je, samozrejme, absolútne neporaziteľný. Až kým teda nezistíte, že je poraziteľný pomerne jednoducho a stačí vám len sila priateľstva. Dovtedy ale na vás hra hádže všetko, čo sa v sérii za tie roky urodilo. Proti vám tak stojí Shadow, Metal Sonic, Chaos a Zavok. Príliš si s nimi ale neužijete, keďže hlavným záporákom je Infinite a musíte bojovať hlavne s ním. A s tými ostatnými vlastne ani nebojujete, lebo sú to v príbehu hry len výtvory virtuálnej reality.

Hneď prvý stret sa pre Sonica končí fiaskom, ten mizne, svet je v troskách a jeho priatelia zakladajú hnutie odboja, ktoré naberá nových regrútov aj spomedzi vystrašených detí. Jedným takým deckom ste aj vy, respektíve vaša postava. V hre si totiž vytvárate vlastného hrdinu, čo v úvode pôsobí nápadito, avšak čoskoro zistíte, že je tu tento prvok vlastne trochu nadbytočný a autori ho nevedeli uchopiť. Okrem pohlavia si môžete vybrať aj jeden zo 7 živočíšnych druhov: pes, vlk, zajac, medveď, mačka, vták a ježko. Každý druh má vlastnú schopnosť, no veľké rozdiely nečakajte. Ďalej si ešte vyberiete vzhľad, oblečenie a neskôr aj zbraň, pričom tie sa tiež líšia efektmi, ale v zásade až taký dopad na hrateľnosť nemajú.

Pozitívne pôsobí fakt, že vás hra každým prejdeným levelom odmeňuje novým oblečením a občas aj zbraňami, takže si neskôr môžete postavičku stále meniť. Ale nebudete chcieť. Rozdiel medzi zbraňami si väčšinu hry ani nevšimnete a možno až v jednom z posledných levelov narazíte na pasáž, pri ktorej si poviete, že by sa možno ľahšie riešila vŕtačkou a nie plameňometom. A naozaj tu nájdete aj vŕtačku. Čo sa oblečenia týka, je to čisto kozmetika, takže ak si v úvode nájdete niečo, čo vám sadne (napríklad aj kostým z hier, ako Nights a Persona), tak sa možno až do konca už neprezlečiete. Hra vás k tomu nejako extra nemotivuje, najviac to však prekáža práve pri uvedených zbraniach, ktoré nemusíte, a hlavne ani nechcete meniť.

Ak si myslíte, že si vlastnú postavu vytvárate preto, aby ste s ňou hrali, ste tak trochu na omyle. Váš nováčik je síce integrálnou súčasťou herného príbehu a pri ňom sa objavia všetky tie reči o sile priateľstva, pričom má ešte aj nejakú tú špeciálnu schopnosť skrytú v rukáve, avšak pravdepodobne je možné hru odohrať dokonca bez toho, aby ste svoj výtvor vyskúšali čo i len raz. V mnohých leveloch vám totiž hra dopredu pripraví postavu, s ktorou musíte daný level prejsť. A väčšinou je to teda Sonic, ktorý tu má až dve svoje verzie a na základe toho sa líši aj hrateľnosť s nimi. A ak už si svoju postavu vybrať môžete, môžete tu siahnuť aj po „hosťujúcom“ hrdinovi, takže si vlastne môžete zahrať za nejakú inú. Opäť vás hra nijako nemotivuje hrať za svoju vlastnú postavu. A vlastne zároveň zistíte, že sa s tými všetkými možnými ostatnými hrá takmer rovnako, len inak vyzerajú.

Sonic Forces kombinuje niekoľko rôznych štýlov hrateľnosti a závisí od toho, ktorá skupinka v rámci príbehu má práve slovo. Okrem hlavného Sonica je tu aj druhý, z alternatívnej dimenzie. Ten má k dispozícii čisto 2D levely, ktoré dizajnom pripomínajú tie zo 16-bitovej éry a rovnako má obmedzené schopnosti a taktiež žiadne zbrane. Moderný Sonic má so svojou partiou moderné levely, ktoré kombinujú v rámci jedného levelu 2D a aj 3D tunelovú hrateľnosť. V oboch prípadoch ale uháňate vpred, preskakujete prekážky a likvidujete robotických nepriateľov. Medzi týmito typmi hrateľnosti je plynulý prechod krátkou animačkou, pričom sa hrdina ani na chvíľku nezastaví.

Najväčší problém je v leveloch a aj v samotnej hrateľnosti. Sonic Forces je totiž divnou hrou, kde nič nie je výrazné zlé, no celá hra je vlastne strašne nezaujímavá a nudná. Za pozitívum môžeme považovať „klasické“ levely s alternatívnym Sonicom, ktoré v niečom pripomínajú tie staré a zabavia, no chýbajú im nápady a vlastne vynikajú len preto, že tie ostatné sú už úplný priemer - až na niekoľko výnimiek. Platforming tu je plytký, dizajn repetitívny a celé to neraz pôsobí veľmi automaticky. Ono ten Sonic už do cieľa dobehne, či niekde spadnete, alebo nie. Keď už vás chce hra niekde potrápiť, tak to spraví cez neférovo nastavené pasce. Pomedzi to všetko ešte jazdíte na koľajách, prechádzate okruhy a ďalšie tradičné prvky, no opäť bez nápadu.

Levelov je v hre celkovo 30. Okrem nich si môžete tu a tam odomknúť skryté levely, ktoré sú však veľmi krátke a postavené len na jednej výzve, takže taktiež žiadna sláva. A hra vám odomyká aj SOS misie, ktoré plníte v už prejdených leveloch ich opätovným prechádzaním. Opäť niečo, na čo sa veľmi skoro vykašlete. Každý deň môžete navyše plniť rôzne výzvy, za ktoré zase dostávate odmeny v podobe kostýmov, pričom niektoré z nich plníte už len bežným hraním. Môžete tiež skúsi získa lepší výsledok v každom leveli, no aj keď sú mnohé z hľadiska dizajnu relatívne bohaté, viac ako ich kompletizáciu hra ocení vašu rýchlosť. Takže nezáleží na tom, koľko toho vyzbierate, ale čím rýchlejšie ste v cieli. Opäť veľká škoda. Ten základ hry budete ma za sebou za nejakých 5-6 hodín, čo taktiež nie je žiaden zázrak. A v tom sú započítané aj prequel levely so Shadowom, ktoré sú z nejakého dôvodu mimo hlavnej hry.

Sonic všade dobehne, prípadne doskočí vďaka svojej rýchlosti. Ak by to nestačilo a máte energiu, môžete ho ešte aj povzbudiť. Váš hrdina zas prekážky prekonáva vďaka svojmu dlhému lanu. Nepriateľov ale zameriava rovnakým spôsobom a rovnakým spôsobom aj stráca mince, ak do nich narazí bez zameraného útoku. Občas môžu hrať aj spoločne a disponujú dvojitým boostom v určitých sekvenciách, inokedy zas môžete mať naraz v leveli dve postavy a prepínate medzi nimi, no tento mechanizmus je v hre prakticky nadbytočný a nie je poriadne rozvinutý.

Situácia sa opakuje aj pri súbojoch s bossmi, ktoré sú repetitívne a bez nápadu. Postavy známe z minulosti využívajú podobné útoky ako vtedy, pričom ich porazíte opakovaním toho istého útoku. Potom sa stačí už len uhýbať ich strelám, no žiadna veľká výzva to nie je. Samotný Infinite je veľmi fádnym bossom, za ktorým sa naháňate prakticky v 3D tobogáne, kde si môžete vybrať len to, v ktorom pruhu aktuálne bežíte. Našťastie týchto súbojov nie je až tak veľa, keďže patria skôr k podpriemerným úrovniam, ktoré by ste najradšej snáď aj preskočili.

Silné stránky? Pár ich tu je. Ovládanie je fajn. V platformovke je potrebné ma rýchle a responzívne ovládanie, zvlášť ak je až takáto dynamická a rýchla. Tu s ním nebudete mať žiadne problémy, aj keď by ste určite v niektorých 3D pasážach privítali kontrolu nad kamerou. A ako som už spomínal, dabing je tu až prekvapivo kvalitný. A aj keď je vaša postava nemá, ostatné toho nahovoria dosť. Samotný Sonic dokonca celkom slušne hláškuje, kým sa v závere neutápa v klišé frázach o priateľstve.

Prestrihové príbehové scény vyzerajú veľmi dobre, no na hru sa príjemne pozerá aj mimo nich. Hra nejaké tie technické problémy môže ma naprieč všetkými platformami, ale dokonca aj na Switchi na pohľad vyzerá dobre a to je naozaj veľmi dynamická, art štýlom dosť bohatá a na novej Nintendo konzole sa dobre držalo aj snímkovanie. Hudba je skvelá a obsahuje ako nové skladby, tak aj remixy starších známych a počúvala sa veľmi dobre. Vlastne si tu niektoré levely užijete hlavne kvôli nej. Nie je jednotvárna, ale presne naopak a pekne dokresľuje atmosféru v hre.

Od Sonic Forces sme si sľubovali veľa a možno aj preto je vytriezvenie po skúsení finálnej hry trochu bolestivé. V zásade tam nie je nič vyslovene zlé. Ale zároveň ani dobré. Je to len rutina bez nápadu. Ako keby si autori len každý deň vyčiarkli položku zo zoznamu prác a išli ďalej bez toho, aby si overili, či to niekoho baví. Zároveň si hra nesie mnoho zbytočnej bagáže z neúspešných dielov, ako Unlashed, Generations a The Lost World. Namiesto toho, aby sa autori snažil z týchto častí čosi zachrániť, mali sa na ne úplne vykašľať a priniesť niečo celkom nové, čo by si Sonic rozhodne zaslúžil. Fanúšikom radšej odporúčame Sonic Maniu a dúfame, že to nabudúce už naozaj vyjde aj v hlavnej sérii.