Oplatí sa oživovať niektoré staré a dnes už takmer zabudnuté značky? V súčasnom svete plnom pokračovaní a veľkých hier, ktoré sú jedna ako druhá, to môže priniesť svieži závan a niečo, čo sa dnes často nevidí. Napríklad Torment veľmi pekne zabodoval, aj keď mal svoje chybičky. Ale podobných hier je dnes len málo. Takto si však na svoje prišli dnes už herní veteráni, a zároveň mladší hráči objavili niečo, čo nepoznali. Podobne šťastne ale takéto návraty nekončia často. Road Rash je legenda medzi pretekárskymi sériami, ktorá jazdenie obohatila o zábavnú akciu. Pôvodná séria skončila v roku 2000 a teraz tu máme už druhý moderný pokus o jej návrat.

A ako ste už pravdepodobne vyčítali zo známky vyššie, je to ďalší neúspešný pokus. Pritom je dokonca náročné rozpisovať jednotlivé chyby. Celá hra je vlastne jedno veľké zlyhanie. Je to paródia. Je to urážka. Sami sa nebudete vedieť rozhodnúť. Budete vedieť len to, že takto hra vyzerať nemá. Začína to pravdepodobne prvým riadkom herného kódu a končí tým posledným. Budete plakať. Budete sa smiať. Neraz aj súčasne, lebo Road Rage je hra, ktorá neustále prekvapuje tým, čo všetko je v nej (ne)možné.

Viem o jednobunkových organizmoch, ktoré by urazil ten pokus o príbeh, ktorý tu nájdete. Nemá hlavy, nemá päty, snaží sa byť akože kontroverzný a nekorektný, no vo výsledku sa v ňom stratíte už po pár úvodných vetách textu na obrazovke. Zrazu sa len ocitáte na motorke v nejakom meste a pochopili ste aspoň toľko, že je tu taká miera zločinnosti, že bolo jednoduchšie okolo postaviť vysoký plot. Vaša postava je ale ten jeden svetlý bod v celom meste. Nie ste zločinec. Síce mlátite zbraňami chodcov na chodníkoch, utekáte pred políciou, vyhadzujete veci do vzduchu a zabíjate, ale to všetko pre vyššie dobro, aby ste sa cez sedem mestských dištriktov dostali preč.

Vlastne sa hra až tak nelíši od GTA. Dalo by sa povedať, že len v jednej veci – GTA hry sú zábava, toto je tajný projekt na mučenie zo Severnej Kórey, ktorý sa z nejakého dôvodu dostal na verejnosť. A na každom kroku vidíte, akoby sa Road Rage chcel podobať nielen svojim predchodcom, ale aj GTA. Postupne spoznávate otvorené mesto, cez správy v telefóne dostávate misie a časom ich plníte pre rôzne frakcie. Opäť ale nič z toho nedáva zmysel, navyše je to len jeden krátky cyklus, ktorý sa neustále opakuje. Plníte tak pre niekoho misie, ktorých celú variabilitu spoznáte v prvej polhodine, dostanete sa do ďalšej časti mesta, získate džob a plníte zase tie isté misie. Po ich splnení sa dostanete do ďalšej časti mesta a idete takto isto dookola. Po otvorení novej časti sa ale sprístupnia vedľajšie misie v tých starých, ktoré sú ale len zopakovaním toho, čo už máte za sebou.

Dokonca aj logická následnosť jednotlivých misií je na tom horšie ako biedne. Hra by strašne chcela byť nejakým motorkovým GTA v bezprávnom svete, ale chýbajú tomu aspoň nejaké základné princípy. Vezmite si napríklad situáciu, že vyhodíte niekde niečo do vzduchu v rámci misie. Do naháňačky s vami sa tak, pochopiteľne, pustí aj polícia (v rámci možností svojej veľmi obmedzenej umelej inteligencie). Ale nie hneď, ako by ste čakali. Naháňačka je totiž samostatná misia, ktorú si musíte ísť aktivovať do inej časti mesta. A tu už sa sami seba začnete pýtať, či práve nie ste súčasťou nejakého chorého sociálneho experimentu.

A to nie je to jediné, čo tu nedáva zmysel. Samotné zadania misií môžu byť ďalším z nekonečného radu príkladov. Pri jednej z misií istá ženská postava vyjadrí náklonnosť k vášmu pretekárovi, no je to len platonické, tak si chce s vami aspoň posledný raz zapretekať. To dáva logiku v hre, v ktorej sú preteky o tom, aby ste v prvej zákrute trafili všetko navôkol hokejkou po krížoch a zabili to. A to je len jeden z mnohých príkladov toho, ako tu nefunguje ani tá najzákladnejšia vec, ktorou by mala byť zmysluplnosť herných úloh. Keďže sú ale v konečnom dôsledku všetky na jedno kopyto, tak by bolo aj tak lepšie, aby sa to autori nepokúšali zaobaliť do žiadneho akože príbehu, lebo takto vás z toho len rozbolí hlava.

Áno, náročnosť misií postupne stúpa, ale to je pravdepodobne len na papieri. Skutočnému posunu totiž bráni tá najzákladnejšia vec- umelá inteligencia. Tá je v hre niekde na úrovni prvokov, či dokonca ešte nižšie, keďže jednobunkovce majú aspoň snahu o vlastné prežitie. Či sú to vaši súperi, chodci, alebo bežná doprava, nič z toho tu nefunguje. Autá sa navzájom zrážajú, jazdia v protismere a samé spôsobia zápchy, pričom sa vám spawnujú rovno pred očami a padajú na vozovku. Chodci sú na tom podobne. A vaši nepriatelia sú čerešničkou na torte, nakoľko majú zväčša problém prejsť vôbec hneď prvú zákrutu. To vás rozplače v pretekoch, kedy ich musíte určitý počet eliminovať, no oni to zvládnu aj bez vás a vysekajú sa na doprave či najbližšej stene. Len je škoda, že sa tieto eliminácie nepočítajú vám a vy si tak pracne musíte hľadať ďalšie obete.

Z textu ste už asi pochopili, o čom hra je. Naozaj konceptom nadväzuje na Road Rash, no kým táto séria v začiatkoch fungovala, tu by možno aj koncept sám osebe stál za niečo, keby prevedenie nebolo nočnou morou každého herného novinára. Tu totiž nestačí len jazdiť a vyhrávať. Tu sa o pozície musíte aj pobiť. Vás motorkár má zbrane, pričom jeho arzenál postupne rozširujete o sekeru, hokejku, motorovú pílu, nožnice na plot a ďalšie chuťovky, ktorými sa pri jazdení oháňate hlava-nehlava, aby ste zložili chodcov a iných motorkárov. Čo by mohla byť zábava, ale z nespočetného množstva dôvodov nie je.

Jedným z nich je aj herná fyzika, ktorá si z vás robí dobrý deň a dokonca by sa dala vymyslieť „chlastacia" hra na základe toho, či cez nejaký objekt tentoraz preletíte, či po náraze do neho zomriete v plameňoch. Nikdy totiž nemáte istotu, čo sa s vami stane a občas je zábavné sledovať, čo sa tu dá prežiť a čo končí megalomanským výbuchom. Napríklad sa tak snažíte vyliezť na menší kopček mimo cesty, no motorka tam nejde, zastane, spadne a vybuchne. Len tak. Alebo sa niekde vybúrate, hra vás oživí na nejakom aute a vybuchnete. Celkovo ani ten spawn hre nejde a zvlášť mimoúrovňové cesty jej robia problém, keď vás po jednom z nečakaných výbuchov postaví naspať na kolesá niekde inde, ako ste predtým boli.

Správanie jednotlivých motoriek sa líši, avšak to nie je pochvala. Bežne od hry očakávate, že ak v nej ovládate niekoľko strojov, tak sa aspoň v niečom ich správanie a šoférovanie odlišuje. Smutným faktom ale zostáva, že ani v jednom prípade sa autorom nepodarilo ani len približne napodobniť správanie motorky a stroje v hre majú k motorkám rovnako blízko ako v vesmírnej lodi Enterprise, takže absolútne nezáleží na tom, či máte superbike, cross alebo chopper, po ceste to pláva, fyzikálne zákony na to neplatia a zjavne to aj samovoľne vybuchuje.

Ak vás niekto vo vašom živote až tak nenávidí, že vám túto hru nadelí pod stromček, pozitívom aspoň je, že sa mu môžete pomstiť a zahrať si s ním Road Rage na delenej obrazovke. A dokonca si k tomu môžete pozvať ďalších dvoch spolutrpiteľov vedľa seba. A naozaj, split-screen ťahá tie kvality aspoň trochu  z tejto hernej žumpy. Okrem toho tu nájdete aj online multiplayer, ale ten je v tomto prípade bezpredmetný, lebo na svete neexistuje dostatok masochistov na to, aby hru niekto dobrovoľne hral. A ešte k tomu online. Navyše už od nej dali ruky preč aj novinári, takže to tu zíva prázdnotou a o pripojenie sa môžete pokúšať aj deň, no bez výsledku.

Prelúskal som celý synonymický slovník, no nenašiel som slovo, ktorým by som dokázal opísať vizuál tak, aby to malo aspoň nejakú úroveň a neobsahoval by tento popis nejaký vulgárny výraz. A hudba je nudná. Čo je asi to najlepšie, čo k nej vôbec môžem napísať a zároveň to z nej robí jeden z dvoch kladov hry. No-name (nie od tej slovenskej kapely, aj keď rozdiel by v tom asi nebol) rockové skladby nie sú úplne zlé a občas sa počúvajú aj dobre, no ich počet zrátate na rukách ktoréhokoľvek zo Simpsonovcov, takže ak by sa vám aj výraznejšie páčili, nepotrvá to dlho a pôjdu vám hore krkom. Samozrejme, za predpokladu, že ste ešte stále konzolu spolu s hrou neupálili na hranici ako dielo Satana. Dabing je zas urážkou všetkých menšín a rás, ktorých hlasy sa tu „herci“ snažili napodobniť.

Dnes iba takto stručne. Neplatia ma dostatočne na to, aby som paškvilu ako Road Rage venoval viac času a riadkov. Ak by ste chceli vedieť, čo je na hre vlastne také zlé, tak odpoveď je veľmi stručná – všetko. Je tu síce split-screen a hudba je jediný aspekt hry, z ktorého nechcete spáchať rituálnu samovraždu, no to hre stačí len na to, aby sa dotiahla na tohtoročného favorita o pozíciu najhoršej hry roku 2017, ktorým je titul Vroom in the night sky. V marci sa zdala pozícia tejto nehrateľnej japonskej podivnosti neotrasiteľná, no autori Road Rage to dokázali a priniesli niečo rovnako odporné.